Na naše stretnutie ste doniesli bohatú zbierku fotografií, zápiskov, dobovej tlače. Máte však predovšetkým bohaté skúsenosti z praxe. Spomínate si aj na iné príbehy, keď medvede doplácali na to, že je ich veľa?

Utkvela mi v pamäti príhoda s medvedicou, ktorá uhynula bolestivou smrťou. Je všeobecne známe, že keď medvede majú málo potravy vo svojom prirodzenom prostredí, pretože je ich veľa, tak schádzajú k ľudským obydliam. Pred pár rokmi medvedica ležala v kukurici asi tristo metrov od cesty. Dostala sa však pod rezačku, nože jej dokaličili laby, vybili zuby. Celá kabína z plexiskla bola od krvi. Boli tam práve miestne ženy, ktoré vykonávali dozber kukurice, našťastie bol tam aj miestny lesník, ktorý úbohú medvedicu zastrelil, aby netrpela.

Veľmi často medvede zahynú pod kolesami áut. V októbri v roku 2016 sme tu mali takúto dopravnú nehodu, medvedica s váhou 166 kilogramov vbehla pod auto, mala zranenú chrbticu, ešte pol kilometra sa dokázala ťahať, potom uhynula.

Alebo v apríli v roku 2015 sme našli mŕtveho medveďa, tiež po zrážke s autom. Niekto mu však odrezal konce troch láb, zrejme išlo o miestnych mládencov, ktorí pozerali filmy o pôvodných obyvateľoch Ameriky a túžili po medvedích pazúroch ako po talizmane.

Pred šiestimi rokmi dobehol na moju chatu jeden pán, že kúsok ďalej videl na ceste medveďa, ako trhá diviaka. Keď som prišiel na miesto, medveď ušiel, diviak, asi stokilový, ešte žil, zastrelil som ho, aby netrpel.

Na záver, aký máte vzťah k medveďom, keďže sú súčasťou vášho života viac ako 50 rokov?

Jednoznačne patria do prírody, majú právo aj tam žiť. Keď sú však ich stavy vysoké, pribúdajú aj kolízie s človekom, a to by mal byť pre kompetentných varovaním, že situáciu treba riešiť. Len u nás v regióne vlani napadol a poranil medveď lesníka pri Nitrianskom Pravne.

Prečo v zime nespia? Rudolf Stejskal vysvetľuje, čo medvede vyháňa z brlohov. Celý rozhovor nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.