Jana Homolová

Napriek tomu, že o&nbsp;manželku Boženu (†83) prichádzal obľúbený umelec postupne, s&nbsp;jej odchodom z&nbsp;tohto sveta sa nemôže zmieriť. Najskôr prestávala mať záujem o&nbsp;jedlo, chudla, potom podstúpila rôzne vyšetrenia, dostávala umelú výživu, až ju napokon vlani v&nbsp;auguste hospitalizovali. „Nebudem vám hovoriť podrobnosti, bolo by to priveľmi problematické, zdĺhavé a&nbsp;smutné zároveň,“ povedal nám bez okolkov trúchliaci herec, ktorý sa s&nbsp;manželkou rozlúčil minulý rok v&nbsp;decembri. Obdobie, ktoré aktuálne prežíva, je pre neho ťažké. A&nbsp;niet sa ani čomu čudovať. Podľa mnohých psychológov patrí smrť životného partnera na stresovej stupnici na tú najvyššiu priečku a&nbsp;nie každý jedinec dokáže takú ranu osudu v&nbsp;sebe spracovať. Oldo navyše s&nbsp;milovanou ženou prežil neuveriteľných 65 rokov, a&nbsp;hoci už jeho Boženka nie je medzi nami, denne neprejde ani sekunda, aby na ňu obľúbený herec nemyslel.

Posledné dni trávim najmä v&nbsp;posteli, oddychujem a&nbsp;naberám sily. Som trošku chorý a&nbsp;chcem to rýchlo vyležať. Žijem štandardný život vdovca. Všetky aktivity okolo domu sme robievali spolu s&nbsp;manželkou a&nbsp;teraz si zvykám na situáciu, že som na všetko sám a&nbsp;chýba mi jej fyzická prítomnosť.

Dá sa vôbec na takúto novú a&nbsp;ťažkú životnú situáciu zvyknúť?

Musím sa priznať, že si veľmi ťažko zvykám na samotu. Toto je pre mňa úplne nová situácia, v&nbsp;ktorej som sa ocitol. Nikdy som totiž nebol sám. Ako dieťa som bol stále s&nbsp;rodičmi, s&nbsp;kamarátmi, vždy bol niekto so mnou. A&nbsp;počas vysokej školy mi do života vstúpila moja milovaná manželka, s&nbsp;ktorou som prežil viac ako šesťdesiat rokov života, a&nbsp;až teraz na staré kolená som sa vlastne ocitol úplne sám. To, že zomrela, znášam zle. Neviem, či si na tento stav dokážem zvyknúť. Myslím, že na to sa ani nedá zvyknúť…

Sú skvelí. Musím povedať, že syn (druhý žije v zahraničí, pozn. red.) je veľmi zlatý, chodí za mnou naozaj každý deň. Donesie mi obed, lieky, nákup, skrátka všetko, čo potrebujem. Opýta sa, čo mám nové, porozprávame sa, ale tým sa nedá nahradiť čas, ktorý som trávil s manželkou… Nikdy nezabudnem, ako som sa chodil počas vysokej školy učiť do Záhrady umelcov pri Dunaji (dnešná Umelka, pozn. red.). Vzadu bol vždy tanečný parket, kde hrávali najlepšie kapely vo vtedajšom Československu. Napríklad Offermannov orchester, orchester Karla Vlacha… Ľudia na parkete tancovali a&nbsp;ja som ich pozoroval. Jedného pekného večera som tam sedel a&nbsp;cez parket prechádzala krásna dievčina. Mala sedemnásť a&nbsp;bola ako z&nbsp;iného sveta. Plný hanby som vtedy poprosil kamaráta, aby mi s&nbsp;ňou vybavil rande. Na druhý deň sme sa stretli na Obchodnej ulici a&nbsp;potom sme sa celé dva roky stretávali každý jeden deň. Veľmi nám držala palce moja budúca svokra, Boženkina mamička. Bola to mimoriadne príjemná žena. Skutočne veľmi žičlivá. Od začiatku nám pomáhala, pretože manželkin otec bol tvrdý oriešok a&nbsp;s&nbsp;naším vzťahom celkom nesúhlasil. Bol dôstojník a&nbsp;nebolo to s&nbsp;ním ľahké…

<strong>Čo mu v aktuálnej situácii najviac pomáha? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Museli ste pri ňom prejsť bezpečnostnou previerkou?

(Smiech.) Áno, bol veľmi prísny. Dva roky si ma oťukával, nedôveroval mi, čo bolo pochopiteľné. Chcel len chrániť milovanú dcéru, ale svokra našťastie celú situáciu miernila. Aj vďaka nej sme sa mohli s&nbsp;manželkou stretávať v&nbsp;podstate za každého počasia – či snežilo, pršalo, či svietilo slnko… Tak ako boli slnkom zaliate naše spoločné prechádzky, presne taký bol celý náš spoločný život. Neviem a&nbsp;ani si nemôžem spomenúť na žiadnu nepeknú spomienku. Keď som bol s&nbsp;ňou, cítil som sa pri nej ako na krídlach anjela. Viete, moja žena sa o&nbsp;mňa od prvého dňa starala. Potom sa starala o&nbsp;domácnosť, o&nbsp;našich dvoch synov. Zabezpečovala všetko od jedla, prania, žehlenia cez lásku, pohladenie, pekné slovo… Urobila mi zázemie a&nbsp;ja som sa mohol plne sústrediť na kariéru, za čo jej strašne pekne ďakujem. Jediné negatívum, ktoré mi urobila, je to, že odišla a&nbsp;nechala ma tu… Ale inak za celé tie dlhé roky bol môj život vďaka nej jedna rozprávka.

Čo vám v&nbsp;aktuálnej situácii najviac pomáha?

Musím sa priznať, že keď moja žena ochorela a&nbsp;pobrala sa na druhý svet, veľmi ma to zobralo. Odvtedy si neviem nájsť miesto pod slnkom. Mám útechu v&nbsp;synoch, vo vnúčatách, v&nbsp;pravnúčatách. Samozrejme, robia mi veľkú radosť, ale môj každodenný rytmus sa po manželkinom odchode úplne zmenil. Veď som si ani príbor nemohol nájsť alebo som nevedel, kde mám obleky… Ona sa tak starala o&nbsp;celú domácnosť, že ja som naozaj nemusel riešiť nič z&nbsp;toho. A&nbsp;kamkoľvek sa teraz pozriem, na čokoľvek pomyslím, všetko mi ju pripomína. Nie je chvíľa, aby som na ňu nemyslel.

Čiže napriek tomu, že myšlienky na nebohú manželku vám spôsobujú smútok, nesnažíte sa ich potláčať?

Nie, naopak, nechávam svoje myšlienky voľne plynúť. Veľmi rád spomínam na všetko to krásne, čo som s&nbsp;ňou prežil. Vďaka tomu si pripomínam naše životné míľniky, akým bola svadba, narodenie detí, ako sa o&nbsp;mňa starala. Aj to mi pomáha prekonať toto strašné obdobie.

Pomáha mi aj to, že sa pristavím pri jej fotkách a&nbsp;porozprávam jej napríklad, čo som zažil počas dňa. Je to taká moja terapia.

Počas Veľkej noci ma kamaráti berú do Dudiniec na osem dní, kde absolvujem rôzne procedúry. S&nbsp;nimi sa už aj občas zasmejem. Myslím, že tento výlet a&nbsp;zmena prostredia mi pomôžu prísť na iné myšlienky…

<strong>Akú rolu by si vedel ešte predstaviť hrať a prečo ponuky neprichádzajú? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Aktuálne žijeme vojnou na Ukrajine. Vy máte s&nbsp;Rusmi osobnú skúsenosť, pretože ste pred desiatkami rokov skončili pre poburovanie proti republike vo väzení. Ako túto situáciu u&nbsp;nášho východného suseda vnímate?

Môj otec sa po vojne veľmi zaujímal o svetovú politiku, dokonca mal po stene rozvešané mapy, pokiaľ siaha ruský vplyv. Doma sme počúvali Londýn, kde mal istý sir Bruce Lockhart pravidelné vysielanie pre Československo. A keď som išiel do Bratislavy, nevedel som si predstaviť, že by som zostal bez sira Brucea Lockharta, tak som rádio dotrepal aj na internát. Samozrejme, manželke a kolegom som rozprával, aké je nespravodlivé a hrozné, že nás jeden veľký štát (Sovietsky zväz) takto tlačí, gniavi. Musíme robiť všetko podľa nich a kto je proti, je nepriateľ zriadenia. Pýtal som sa, prečo to musíme robiť, veď sme Československá republika, tak by sme mali stáť na vlastných nohách. Prečo by sme mali mať dozorcov, strážcov, ktorí nás strážia a hovoria, čo máme robiť, ako máme robiť? Moje odvážne slová sa zrejme dostali až tam, kam sa dostať nemali. Niekto bol asi veľmi zhovorčivý a kde-kade porozprával, že mám takéto zmýšľanie. Jedného krásneho dňa si po mňa prišli a odsúdili ma. Vtedy mi však veľmi veľa ľudí vyjadrilo podporu a ja som im na to povedal, že všetko dobre dopadne. Bol som vo väzení jeden rok. Bolo to ťažké obdobie, ale držala ma nádej, že raz sa ten režim musí skončiť. Keď padol komunizmus, moje slová sa naplnili. A&nbsp;čo sa týka aktuálnej situácie, viete, na tomto svete som už dlho a&nbsp;stále nechápem, prečo ľudia medzi sebou rozdúchavajú nenávisť, hnev, vraždia sa… Je to strašné, že sme sa nepoučili z&nbsp;histórie a&nbsp;stále opakujeme rovnaké chyby…

Aj v&nbsp;ťažkých chvíľach, keď ste prišli o&nbsp;slobodu, pri vás manželka pevne stála.

Ona pri mne stála za každých okolností. Aj vtedy ma čakala pred bránou väznice spolu s&nbsp;mojou mamou a&nbsp;so svokrom. Ten bol na mňa trošku nahnevaný. Dookola opakoval: „Oldo, Oldo, čo si nám to spravil?!“ Ale nie preto, že by so mnou nesúhlasil, skôr ho hnevalo, že sa jeho milovaná dcéra musela pre mňa trápiť. Po návrate ma však prijal s&nbsp;otvorenou náručou.

A&nbsp;ako je to aktuálne s&nbsp;vašou prácou? Črtá sa vám nejaká pracovná ponuka?

Medzi mladými režisérmi, producentmi už nemám kamarátov, kolegov, ktorým by som mohol zavolať a&nbsp;opýtať sa, či by sa pre mňa nenašla nejaká úloha. Napriek tomu sa stále cítim pri sile a&nbsp;ešte stále by som vedel ponúknuť aj ukázať svoje remeslo. Problém je, že neviem, na koho sa obrátiť.

Akú rolu by ste si ešte vedeli predstaviť?

Bol by som rád, keby bola pozitívna a&nbsp;najmä keby mala širší záber, odkaz pre spoločnosť, aby charakter danej postavy ľuďom mohol niečo dať. Skrátka, aby tá postava mala väčšiu výpovednú hodnotu. Takúto ponuku by som prijal s&nbsp;otvorenou náručou. (Úsmev.)

Nádej po smrti ženy by Hlaváčkovi mohla dať práca: Prečo pracovné ponuky neprichádzajú?

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Nádej po smrti ženy by Hlaváčkovi mohla dať práca: Prečo pracovné ponuky neprichádzajú?

Jana Homolová

Súvisiace články

KRAJČIOVÁ na dovolenke: V tomto farebnom outfite bola v Taliansku neprehliadnuteľná! FOTO

Herečka ŽILKOVÁ už vie, aká je pravda: Za ROZVOD s manželom môže jeho MILENKA!

VEĽKÁ NOC podľa celebrít: ROLINS dráždila na Floride a neuveríte, kto prišiel vyšibať PLAČKOVÚ!

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás