Mám pocit, že až posledné roky sa omnoho viac vo verejnom priestore hovorí o ženskej sile. O tom, čo všetko okrem zamestnania a výchovy detí musíme zvládať. Ako to vnímate vy?

Aj v minulosti bolo prirodzené, že ženy toho zvládali veľmi veľa. Moja mama pracovala, moja babička mala dokonca tri práce, pretože vo svojich tridsiatich rokoch ovdo­vela a musela sa postarať o tri dcéry. V našej rodine bola práca žien v kombinácii so starostlivosťou o deti a domácnosť absolútne zosúladená. Vo všeobecnosti sa však kombinácia všetkých ženských povinností vnímala v spoločnosti ako samozrejmosť. Keď sa v kalendári dostavil 8. marec, napísalo sa pár oslavných článkov na našu adresu, ale po zvyšok roka sa o tejto téme nahlas nehovorilo. Preto je dobré, že v súčasnosti sa vytvára omnoho väčší priestor, aby sa diskutovalo o tom, čo všetko má žena ako matka, zamestnankyňa zvládať.

Osobne som vo vlastnej rodine mala veľmi dobré vzory, aj keď paradoxné je, že jedna moja babička (ako som už spomínala) mala tri zamestnania, druhá babička nepracovala vôbec. Videla som, ako fungujú obe možnosti, a musím povedať, že som vždy inklinovala k tej aktívnej alternatíve. Tým chcem zároveň povedať, že aj dnes sú medzi nami ženy, ktoré sa rozhodnú starať o domácnosť, o výchovu detí (ak má manžel zamestnanie, ktoré im dovoľuje nepracovať). A opäť je dobré, že v spoločnosti sa vytvára pomerne veľký priestor na otvorenú diskusiu o tom, že aj táto práca je vlastne prácou. To koniec koncov veľmi dobre vie každá žena, ktorá chodí do zamestnania a zároveň má doma rodinu. Po práci (napriek tomu, že je rovnako unavená ako jej partner) podáva doma druhý výkon. Ten sa týka detí, pomoci s domácimi úlohami, napĺňania chladničky, varenia, upratovania, prípadne prípravy jedla na ďalší deň.

Keď o tom hovoríme, mnohým ženám tým môžeme dodať viac sebavedomia, dôvery. Môže ich to vyviesť z pocitov nedostatočnosti, z pocitu, že by mali robiť v živote ešte niečo viac. Prípadne to môže ženám pomôcť v tom, aby povedali partnerovi: Pozri sa, do práce chodíme obaja, deti máme spoločné, preto by sme si prácu v domácnosti mali podeliť.

Ženy mávajú pocit, že všetko musia zvládnuť samy, a boja sa občas požiadať o pomoc.

V tejto súvislosti môžu zohrať významnú úlohy ženy, ktoré voláme svokry. (Úsmev.) Tie by totiž mali stáť na strane ženy, teda svojej nevesty. Nepodrývať jej sebavedomie tým, že budú komentovať deti (vnúčatá), ktoré „nič“ nevedia, že domácnosť nefunguje podľa ich predstáv… Aj svokry by mali byť nápomocné a mladú rodinu posmeliť napríklad slovami: To, že nemáš utretý prach, vôbec nenásobí ani nedelí váš život… Kašli na to! Hlavné je, že ste doma spokojní a šťastní…

A v druhom rade aj samotné ženy by mali prestať byť na seba také náročné. Keď občas vidím mladé kočky tridsiatničky, mám pocit, že chcú byť dokonalé vo všetkom. Dieťa chodiace, bez cumľa, odplienkované pomaly do roka a pol a rýchlo späť do práce… Nebuďme na seba také náročné a užime si ten náš život!

Ešte ostanem pri téme požiadania o pomoc. Poznám mnohé ženy, ktoré ju od partnera očakávajú, ale nepovedia mu to a potom sú sklamané, keď niečo neurobil.

Ale ten muž to nevie. Keďže mám 34-ročného syna, presne viem, že som ho vychovala ako iné starostlivé mamičky. Takí synovia mali všetko pripravené od raňajok cez obedy až po večere. A keď títo chlapci vstúpili do vzťahov, žiaľ, boli nepripravení. Mladé ženy následne darmo očakávajú, že ich muži urobia niečo sami. O tom sa s nimi treba porozprávať, vysvetliť im to. Taký rozhovor by však mal prísť ešte v čase, keď sú na to obe strany pripravené. Hlavne bez stresu a výčitiek.

Aká je svokra? Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.