Jana Homolová

Musím povedať, že toto leto bolo čarovné. Strávila som ho s&nbsp;výnimočnými ľuďmi, stihla som dovolenku pri mori, navštívila pár českých miest úplne prvýkrát a&nbsp;spoznala som zaujímavých, inšpiratívnych ľudí. Pracovne som si trochu vydýchla. Žiadne náročné projekty neboli a&nbsp;mohla som byť plnohodnotne v&nbsp;rádiu.

Nemôžem si pomôcť, ale vaša televízna kariéra moderátorky mi tak trošku pripomína kariéru Moniky Zázrivcovej (37). Vidíte tam aj vy nejakú paralelu?

Neviem úplne, či tam vidím paralelu, možno tak v&nbsp;tom, že obe sme začínali v&nbsp;rádiu a&nbsp;obe sme sa dostali do podobných televíznych projektov. Monika v&nbsp;Daj si čas, ja v&nbsp;Naj škole… Máme podobné mená aj výzor, no keď sa zamyslím, paralela tam asi aj je. (Smiech.)

Ako ste už spomenuli, od septembra sa každú sobotu ráno objavíte v&nbsp;relácii Naj škola. Akou ste boli študentkou?

Začalo sa to poctivými jednotkami na základnej, pokračovalo to ľahkým poľavením na strednej a&nbsp;tendenciou vôbec prejsť na vysokej. (Smiech.) Študovať ma veľmi bavilo, vždy som mala šťastie na spolužiakov, zo školských čias mam silné kamarátstva, ktoré trvajú dodnes. Boli sme dosť uletení a&nbsp;smiech nechýbal skoro nikdy. Keby som sa mohla vrátiť do školských lavíc a&nbsp;zažiť to znova aspoň na deň, neváhala by som ani minútu.

Aj ste sa zúčastňovali na rôznych mimoškolských aktivitách, prípadne súťažiach?

Jasné, skoro stále. Niektoré boli len pokus a&nbsp;omyl, napríklad matematická olympiáda, ale bola to dobrá cesta, ako sa na deň uliať z&nbsp;vyučovania. Niektoré aktivity sa však stali každoročnou záležitosťou. Vždy som inklinovala k&nbsp;umeniu, takže Hviezdoslavov Kubín bol povinná jazda, povedala by som až vášeň. Milovala som geograficko-turistický krúžok s&nbsp;naším triednym učiteľom, brával nás na túry do prírody. Branné cvičenia, športové turnaje, športové dni, deň zdravia, deň narcisov… Všetko to malo svoje čaro a&nbsp;tešili sme sa z&nbsp;každej mimoškolskej aktivity, ktorá štúdium ozvláštnila. Rada spomínam na hodinu podnikania na vysokej škole. Náš vyučujúci bol toho názoru, že najlepšie sa naučíme praxou. Každý tím študentov dostal päť eur na založenie biznisu a&nbsp;mali sme z&nbsp;toho svojou šikovnosťou urobiť čo najväčší zisk.

Keby bola možnosť, prihlásili by ste svoju vtedajšiu školu do relácie Naj škola?

Určite. Je to výborný projekt pre školy z&nbsp;celého Slovenska. Víťaz získa 10-tisíc eur, čo je pre mnohé školy nepredstaviteľná pomoc, aby mohli žiakom kúpiť, čo potrebujú. Navyše je to napínavé, zábavné, plné nečakaných momentov a&nbsp;skvelej energie. A&nbsp;opäť sa vraciam k&nbsp;tomu, že je to skvelý spôsob, ako sa uliať z&nbsp;vyučovania a&nbsp;školské predmety zažiť zábavnou formou. Pre mnohé školy z&nbsp;ďalekých miest to bol aj výlet. Takže ja by som neváhala a&nbsp;svoju školu prihlásila.

Ktoré školské predmety boli vašou parketou? V&nbsp;čom ste vynikali a&nbsp;ktorý predmet vám na druhej strane nebol úplne po chuti?

Neviem úplne povedať, v&nbsp;ktorých som vynikala, na každom predmete sa dalo nájsť niečo zaujímavé a&nbsp;veľmi to záviselo aj od prístupu vyučujúceho. Ale najviac ma bavila asi geografia, občianska náuka, umenie a&nbsp;kultúra, dejepis, skôr také humanitné predmety. Naopak, niekedy som bojovala s&nbsp;fyzikou, matematikou a&nbsp;chémiou.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Relácia Naj škola vyšla z&nbsp;hlavy a&nbsp;pera Milana Ambróza (42). Je väčším záväzkom pracovať s&nbsp;niekým, kto projekt vymyslel, vkladá doň teda svoju dušu, alebo túto prácu vnímate ako ktorúkoľvek inú?

V&nbsp;podstate platí oboje, čo ste povedali, pretože ja sa ku každému projektu snažím pristupovať rovnako zodpovedne. Každý nový projekt je v&nbsp;niečom iný a&nbsp;každý je výzva. Milan „Mimo“ Ambróz je môj kolega a&nbsp;kamarát z&nbsp;Fun rádia, takže o&nbsp;to viac mi na jeho názore záleží, viem, že sa naňho môžem kedykoľvek obrátiť. Je veľmi kreatívny a&nbsp;zábavný a&nbsp;Naj škola sa mu naozaj podarila. Vážim si jeho dôveru, tak hádam bude spokojný aj s&nbsp;mojím výkonom. (Smiech.)

Relácia má deťom ukázať aj to, že škola nie je nuda. Čo všetko deti pred televíznymi obrazovkami čaká?

Čakajú ich školské predmety tak, ako ich v&nbsp;škole nezažívajú. Veľa zaujímavých otázok, ktoré v&nbsp;škole nedostanú, súťaže, do ktorých sa zapoja aj ich učitelia, bleskové kolo o&nbsp;regióne, z&nbsp;ktorého pochádzajú, vedecký experiment, napínavé finále.

Akí sú dnešní školáci? Narážam na to, že sa veľa hovorí o&nbsp;tom, že študijné výsledky detí sú z&nbsp;roka na rok horšie. Aká je vaša skúsenosť vďaka tejto súťaži?

Ťažko posúdiť, v&nbsp;školskej lavici som nesedela už nejaký ten rok a&nbsp;žiaci v&nbsp;Naj škole súťažia netradičným spôsobom. Ale môžem zhodnotiť, že sú veľmi súťaživí, odhodlaní vyhrať, mnohokrát majú väčší prehľad o&nbsp;zaujímavostiach ako dospelí aj vďaka internetu, s&nbsp;ktorým trávia veľa času. A&nbsp;sú prevažne veľmi slušní. Ak sa hovorí, že sú z&nbsp;roka na rok horší, nemusí to byť zákonite problém samotných žiakov, tých dôvodov, prečo sa zhoršujú, je určite viac, ale kto som, aby som súdila? Čo sa týka Naj školy, mám so žiakmi aj s&nbsp;učiteľmi peknú skúsenosť a&nbsp;pekné zážitky. Som rada, že prišli.

Myslím, že do detských myslí ste sa zapísali aj vďaka rozprávke Zakliata jaskyňa, v&nbsp;ktorej ste účinkovali a&nbsp;ktorá, myslím, mala medzi deťmi veľmi pekné ohlasy. Vnímate to tak? Ako na vás reagujú?

Bola som veľmi príjemne prekvapená, aké mala rozprávka u&nbsp;detí ohlasy. Mnoho reakcií som videla v&nbsp;priamom prenose, pretože sme ťahali šnúru premiér po Slovensku a&nbsp;navštevovali kinosály. Najčarovnejšie je, že deti vo svojej úprimnosti dokážu klásť otázky, ktoré by dospelým nikdy nenapadli. A&nbsp;musím uznať, že párkrát som sa nad tým pozastavila aj ja v&nbsp;zmysle –&nbsp;aha, to mi ani nenapadlo... Zakliata jaskyňa sa deťom páči a&nbsp;dúfam, že bude mať ešte viac fanúšikov, keď ju uvidí viac očí na Vianoce pri televíznych obrazovkách RTVS.

Čo vás baví viac –&nbsp;herectvo alebo moderovanie?

Sú to dve úplne odlišné disciplíny s&nbsp;inými pravidlami, ale každá má svoje čaro. Dokonca je pre mňa odlišné aj moderovanie v&nbsp;rádiu a&nbsp;moderovanie v&nbsp;televízii. Herectvo bol môj sen už od detstva a&nbsp;lásku k&nbsp;moderovaniu som nadobudla časom. Ťažko posúdiť, aj jedno, aj druhé ma veľmi baví.

Mimochodom niekde som čítala, že za váš vstup do televízneho priestoru tak trošku môže Adela Vinczeová (41), ktorá po­ukázala na váš talent. Ako to teda celé vzniklo? Ono sa aj hovorí, že keď žena podporí ženu, nastanú veľké veci…

Adele vďačím za svoje účinkovanie v&nbsp;Let’s&nbsp;Dance. Keď Markíza hľadala moderátorku, Adela ma spomenula a&nbsp;navrhla, nech na kamerových skúškach vyskúšajú aj mňa. Tak ma zavolali a&nbsp;kasting vyšiel. Aj keby nebol vyšiel, už len to, že naša bezkonkurenčne najlepšia moderátorka si na mňa spomenula, je veľká vec. Je skvelé, že ženy sa podporujú, že veľké osobnosti podporujú mladých. Adele vďačím za tento moderátorský megaprojekt, pri ktorom mi bola aj obrovskou oporou, ale herecky som točila už oveľa skôr. Let’s&nbsp;Dance bol dokonca jeden z&nbsp;posledných projektov, ktoré som robila.

<strong>Čo prezradila o svojej láske, čítajte na ďalšej strane...</strong>

Asi ako každá nová tvár na obrazovke ste sa už stretli s&nbsp;hejtom. Čo alebo kto vám pomohol nepripúšťať si negatívne narážky? Ako vnímate kritiku vo všeobecnosti?

No najviac práve spomínaná Adela a&nbsp;Viktor boli obrovskou oporou a&nbsp;veľa ďalších ľudí vrátane režiséra Pepeho Majeského. Ale opora bola z&nbsp;každej strany, kolegovia a&nbsp;kamaráti z&nbsp;rádia, moja rodina, priatelia. Veľmi podporní začali byť postupne aj ľudia z&nbsp;brandže, ktorých som osobne nepoznala a&nbsp;ktorí mi písali podporné správy, aj ľudia pri televíznych obrazovkách. Ak nemáte skúsenosti s&nbsp;hejtmi a&nbsp;bulvárom, jasné, že si ich spočiatku pripúšťate, no časom pochopíte, že kritika, ak nie je konštruktívna, nie je dôležitá. Veľakrát nejde o&nbsp;celoplošný názor, len o&nbsp;hlasnú menšinu. A&nbsp;ja to beriem tak, že každý má právo na svoj názor. Aj tak to nemáte šancu zmeniť. Môžem jedine naberať skúsenosti a&nbsp;robiť svoju prácu, ako najlepšie viem.

Veľa sa v&nbsp;poslednom čase písalo aj o&nbsp;tom, že ste zaľúbená. Po vašom boku stojí český herec Jiří Dvořák. Ako si zvykáte na to, že sa verejne rozoberá vaše súkromie?

Snažím sa svoje súkromie strážiť, takže k tomuto sa vyjadrím skromnejšie. Som momentálne veľmi šťastná, mám úžasného partnera, a kto ma pozná a komu na mne záleží, nebude čítať o mojom živote v bulvári. Snažím sa to nečítať, ale niekedy si to zo žartu predsa len pozriem. Mnohokrát sa zabavím na tom, čo sa o mne píše. Objavujú sa tam obrovské klenoty, hlavne v komentároch od ľudí na sociálnych sieťach.

V&nbsp;súvislosti s&nbsp;vaším novým vzťahom sa riešia aj predsudky týkajúce sa jeho veku, vekového rozdielu. Rátali ste s&nbsp;tým alebo vás to, že sa to deje –&nbsp;v&nbsp;21. storočí, zaskočilo?

Nejde o vek. Ide o človeka. Podstatné je, keď si dvaja rozumejú, funguje im to vo všetkom, majú spoločné názory a vedia sa porozprávať na každú tému. ­Nejde o spoločenské nastavenie. Vo vzťahu je najdôležitejšie, keď sa dvaja ľudia vzájomne vnímajú a počúvajú. Keď vám záleží na tom, čo partner prežíva, čo by chcel a čo má rád. Nebrať partnera ako súpera, naopak, ako najbližšieho spojenca. A keď to tak máte obaja, je to šialene dobré. A skvele to funguje. Treba si vedieť priznať chybu a zvoliť správnu komunikáciu. Pri tomto spôsobe sa dá aj vyhnúť hádke a na konci sa už len smiať, aj keď sami na sebe. Keď si o tom niekto myslí iné, keď je pre niekoho najväčšia vzťahová méta mať minimálny vekový rozdiel, v poriadku. Nech. Ostatní nežijú náš život, podstatné je, ako to vidíme my sami a naši blízki. (Úsmev.)

Ako by ste jedným slovom označili obdobie, ktoré momentálne prežívate?

Darí sa vám v&nbsp;súkromí aj v&nbsp;kariére. Aký je váš nesplnený sen?

Neviem povedať, či mám nejaký nesplnený… Ale ten najväčší sen je, aby som ja a&nbsp;vôbec všetci ľudia žili plnohodnotne, a&nbsp;to je celoživotná práca a&nbsp;cesta.