Z pracovnej stránky máte za sebou podľa mňa mimoriadne náročnú disciplínu, a to prácu športového komentátora. Úprimne, chýba vám táto práca?

Všetko je presne tak, ako má byť. Komentovanie športových prenosov mi vlastne ani nemá prečo chýbať, keďže stále občas nejaké preteky komentujem, hoci nie tak často. Pre mňa je odmenou a výsadou môcť si pozrieť športové podujatie a rozprávať sa o ňom.

Vašou inšpiráciou bol Gabo Zelenay. Aj pri hudobno-zábavnom formáte, ktorý moderujete, máte inšpiráciu v niektorom moderátorskom kolegovi?

Nepovažujem sa za moderátora typu zabávač, hoci mám rád humor a rád sa smejem. Nerád však strhávam pozornosť na seba, najmä ak mám v štúdiu skvelých hostí. Netajím sa tým, že som si veľmi vážil, keď ma oslovili na moderovanie galavečera k 30. výročiu Slovenskej republiky, pretože tam som stál na pódiu s Alenkou Heribanovou, ktorú považujem za stálicu slovenského moderátorského neba.

Ako „šporťák“ sa asi najlepšie orientujete práve v športovej oblasti. Ako ste na tom z hudobnej stránky? Máte svoju obľúbenú slovenskú kapelu? A je nejaký hudobný hosť, na ktorého sa v priebehu nakrúcania jednotlivých častí obzvlášť tešíte?

Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že hudba je súčasťou môjho života odmalička. Vždy sme mali doma nejaký hudobný nástroj, na klavíri či gitare si zahrám občas aj teraz. Aj keď, samozrejme, nie som žiadny virtuóz. Baví ma to, je to dobrý relax. S kamarátmi z motošportu sme raz založili aj ­rockovú kapelu, ktorá hrá dodnes. Odohrali sme niekoľko malých koncertov, boli to skvelé zážitky. Vzťah k hudbe mám po mame, ktorá bola učiteľka, hrá na klavíri a spievala v spevokole. Ja som kedysi chodil na hodiny huslí do ľudovej školy umenia, no nevydržal som dlho.

Máte aj vy pieseň, ktorú nazývate svojím osobným hitom?

Takých piesní je viac. Preferujem skôr ­rockové žánre, no vypočujem si rád čokoľvek zaujímavé. Jednu vec som však zrejme dostal do vienka. Ešte pred mojím narodením moja mamička počas tehotenstva počúvala platne skupiny ABBA. A ja mám tú skupinu a jej tvorbu takisto rád, úplne prirodzene, ako že dýcham ­vzduch. Zaujímavé, však?

Viem, že ste veľkým fanúšikom motošportu. Keďže sa v Hite roka aktuálne mapujú deväťdesiate roky, spomeniete si ešte na toto obdobie a možno na svoje prvé auto?

Moje prvé auto prišlo až oveľa neskôr, no vodičský preukaz mám do roku 1996 a prvé jazdy som absolvoval na našej rodinnej Škode 120L. Postupne som sa naučil robiť na tomto aute aj malé opravy a vylepšenia. Na to obdobie veľmi rád spomínam. (Úsmev.)