Vladimír Kampf

Nie je športovec, skôr naopak. Má záhradu, ale obrába mu ju kamarát. Život je podľa neho nádherná vec. Nielen časopis, ale aj ten ozajstný. Robil všeličo a&nbsp;ešte sa nechystá skončiť. Je hudobník, skladateľ, aranžoval hudbu pre Radošinské naivné divadlo. Trebárs s&nbsp;Jarom Filipom a&nbsp;dvojicou Lasica a&nbsp;Satinský dával dokopy legendárny album Bolo nás jedenásť. Býval hudobným režisérom Bratislavskej lýry, Bratislavských jazzových dní a&nbsp;festivalov politických piesní. Užil si prácu televízneho dramaturga, spolupracoval na výrobe televíznej hitparády Triangel. Nedal si ujsť ani kopu ďalších tvorivých príležitostí. Od roku 1992 je nezávislým televíznym producentom, produkoval relácie Čo dokáže ulica, Rhytmick, Život zvaný droga, Music klub a&nbsp;všeličo iné.

Wikipédia o&nbsp;ňom okrem iného uvádza: <em>„PhDr. Ľubomír Belák (* 5. január 1951, Bratislava) je slovenský hudobník, skladateľ a&nbsp;televízny producent. Syn moderátora, speváka, kabaretiéra a&nbsp;príležitostného herca Michala Beláka a&nbsp;Pavly, členky zboru SND v&nbsp;Bratislave, mladší brat speváčky Jany Belákovej a&nbsp;módnej návrhárky Daniely Luthovej.“</em>

Robili ste toho veľa. Je vám ľúto za niečím, k&nbsp;čomu ste sa nedostali?

Myslíte tým líčenie stien alebo maľovanie obrazov ako trebárs Karel Gott?

Pokúšal som sa líčiť steny v&nbsp;dome. To sa síce podarilo, ale nebavilo ma to. Bavilo by ma maľovať obrazy. Raz som skúsil nakresliť koňa na papier s&nbsp;rozmerom A4 a&nbsp;dostal som sa len do polovice. Nezmestil sa mi. Vzal som si ďalší papier. Ani tam sa mi nezmestil. Vtedy som sa na to vykašľal.

Nebude to iba v&nbsp;tom, že neviete maľovať malé kone?

Možno som mal len malý papier. Našťastie mám veľa priateľov výtvarníkov. Jeden z&nbsp;mojich najlepších kamarátov je Ivan Popovič, s&nbsp;ktorým sme 13 rokov tvorili animované filmy. Prednedávnom mi priniesol ďalší film, do ktorého sa púšťame. Maľuje geniálne. Pevnou rukou dokáže nakresliť koňa a&nbsp;zmestí sa mu.

Obdivuhodné, veď aj pán Popovič už má úctyhodný vek.

Je o&nbsp;nejaký ten rôčik starší odo mňa. Stále je aktívny. Robím mu k&nbsp;jeho filmu muziku s&nbsp;kompletným zvukovým plánom. Okrem toho mám výtvarné videnie a&nbsp;na počítači dokážem animovať. Aby ste si nemysleli, že je to so mnou úplne stratené. Len chytiť do ruky štetec, ceruzku či pero pre mňa nie je. Keď niečo napíšem rukou, nedokážem to po sebe prečítať.

Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?

Vraj som chcel byť kŕmičom v&nbsp;zoo. Ako decku sa mi páčilo dávať zvieratkám žrať. Dokonca mám aj fotku s&nbsp;dvoma rysmi hneď po tom, ako sa narodili. Do zoo som chodieval často. Chcel som byť len kŕmičom, nie ošetrovateľom. To by už bolo náročné. Možno som túžil byť aj policajtom. Pamätám si to z&nbsp;jednej udalosti: Mal som opatrovateľku Oľgu Málikovú. Bola to otcova kamarátka z&nbsp;dediny a&nbsp;musela na mňa dávať pozor. Raz som jej zdrhol. Našla ma uprostred frekventovanej bratislavskej križovatky riadiť premávku. Doprava, doľava... Mal som asi 5 rokov.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Aká je vaša najranejšia spomienka? Že vyšiel prvý Život, si asi nepamätáte...

Keď som si u&nbsp;holiča rozbil hlavu. Tresol som ňou do radiátora. Aj pri tom bola Oľga. Chudera, mala na mňa smolu. Bol som roztopašné dieťa. Oľga sa stala mojou opatrovateľkou preto, lebo obaja moji rodičia boli zaneprázdnení divadlom. Ja som bol akoby bezprizorné dieťa.

Oľga bola na to, aby bol niekto na vine, keby sa vám niečo stalo?

Ja som predsa nemohol byť na vine. Moje prvé spomienky sú mútne vody. Neviem si exaktne vybaviť, čo bolo či nebolo. Keď som mal šesť rokov, zrazilo ma auto. Pri tom už Oľga nebola. Na križovatke som bežal cez priechod a&nbsp;zrazu – bum! Dostal som priamy zásah. Položili ma na trávnik a&nbsp;zakryli plachtou. Mysleli si, že je po mne. Moja tragédia sa dostala aj do novín. Ale ja som nezomrel. Moje šesťročné telíčko bolo mäkké ako plastelína. Prišiel nejaký pán, ktorý hovoril, že je jedno, že som mŕtvy, že ma treba tak či tak odviezť do nemocnice. Tam ma šesť hodín operovali. Nie je ani také podstatné, že som prežil, fór je v&nbsp;tom, že keď som sa na druhý deň po operácii prebral, tak som im prerozprával celý príbeh, všetko, čo sa mi stalo. Pamätal som si, ako ma naložili, aj to, že ma viezli na operačku. Mám zážitok z&nbsp;rozhrania života a&nbsp;smrti.

Áno. Môže sa stať, že si človek niečo domýšľa, ale mne to potvrdil strýko, ktorý podplatil vrátnika a&nbsp;dostal sa ku mne na jednotku intenzívnej starostlivosti. Tam počúval, ako mu rozprávam, čo sa mi stalo. Takže to mám verifikované. Nie je to môj výmysel zo začiatkov môjho života.

Život vám zachránili. Kupovali ste si niekedy Život?

Býval to slávny časopis, ale ja som si ho nekupoval. Rodičia áno. Dokonca komunikovali s&nbsp;časopismi, pretože sa buď písalo o&nbsp;nás, alebo sme niečo písali my. Mne boli bližšie recenzie v&nbsp;Novom slove.

Asi je zbytočné pýtať sa, ako ste sa dostali k&nbsp;tomu, čo všetko ste robili a&nbsp;robíte. Nútil vás do toho niekto?

Nič iné som predsa robiť nemohol. Všetci okolo mňa hrali, spievali, tancovali... Ja som sa naučil hrať na gitare, za čo ma baby obdivovali. To bol ten najvážnejší dôvod, prečo som na nej začal hrávať. Po maturite som chcel ísť na vysokú školu. Môj otec však mal problémy s&nbsp;režimom. Na výšku som sa nedostal. Prijali ma, až keď som napísal do prihlášky, že otec zomrel. Predtým som nemal najmenšiu šancu dokončiť vysokú školu.

Zbalil som sa a&nbsp;išiel som odtiaľto. Čo by som tu robil? Hral som na Západe. Nebol som emigrant, len som bol z&nbsp;roka 11 mesiacov v&nbsp;zahraničí. Keď som prišiel, urobil som niečo aj na Slovensku. Stále som žil muzikou. Po smrti otca som sa dostal na školu. Chcel som ísť na filmovú scenáristiku. Prihlášku som si podával v&nbsp;roku 1968. Už vtedy som bol literárne činný. Na talentovkách som odovzdal poviedku o&nbsp;tom, ako nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy. V&nbsp;roku 1969 na pohovoroch celá komisia vedela, kto je Belák.

Až neskôr som si uvedomil, čo som im tam poslal. Vtedy som to bral ako super aktualitu. Naša generácia sa ničoho nebála. Nechceli sme byť disidenti. Neviem, prečo je kopa ľudí, ktorí od nás očakávajú rozprávanie o&nbsp;tom, aká ťažká bola doba. Bola, ale my sme ju tak neprežívali. Mladosť je nekonečne krásna a&nbsp;dospelosť náročná. Teraz to predsa nie je inak.

Vy ste sa rýchlo dostávali k&nbsp;prácam, ktoré by vám aj teraz mohli závidieť.

Dostával som sa do pozornosti. Vždy keď som mal niečo robiť, tak som to aj naozaj robil. Neflákal som sa. Preto aj bez straníckej knižky som sa stal šéfdramaturgom v&nbsp;televíznej zábave. Napriek tomu, že som neskončil dramaturgiu, ale filozofiu. Podstatné pre nich bolo, že som bol pracant. Keď ma lanárili do strany, vyhováral som sa na otca a&nbsp;jeho postoje. Súdruhovia to chápali, privierali oči a&nbsp;boli radi, že robotu, ktorú mi zadali, som aj bez problémov urobil. Každý, kto ma angažoval, si mohol byť istý, že veci urobím. Bol som pripravený využiť každú šancu. Pripraveným šťastie praje.

V&nbsp;súčasnosti pripravujem pre televíziu cyklus Kde bolo, tam bola... (pesnička). Boli ťažké situácie, keď nás obmedzovali v&nbsp;muzike. Diktovali nám, čo si majú ľudia v&nbsp;televíznych reláciách obliekať, čo majú hrať, aké majú mať vlasy... Vypýtali sme si to od vedenia na papieri, aby sme mali čo ukázať účinkujúcim, že to tak chce pán riaditeľ. Krútili sa, chceli, aby sme to urobili za nich. Keby sme to našim kamarátom umelcom vnútili my, mysleli by si o&nbsp;nás, že sme debili. Predsa sme im nemohli povedať, že nemajú mať tenisky, ale lakované topánky z&nbsp;Partizánskeho. Bolo to zložité, ale nakoniec sme si z&nbsp;toho dokázali robiť žarty a&nbsp;byť v&nbsp;pohode.

Dostali ste sa niekedy do situácie, keď ste sa na všetko chceli vykašľať a&nbsp;začať robiť niečo iné?

Nie. Mňa veľmi bavilo robiť to, čo som práve robil. Dostal som aj ponuku zostať v&nbsp;zahraničí robiť v&nbsp;holandskej televízii dramaturga. Milujem tú krajinu, ale nezostal som.

Režírovali ste Bratislavské lýry a&nbsp;dokonca ste v&nbsp;nich aj účinkovali, nakoniec vám prischla práca pre televíziu.

Pre televíziu som obmedzil svoje hudobné účinkovanie. Hudba mi zostala na pozadí.

Bolo niečo, čo ste chceli robiť, ale nedostali ste sa k&nbsp;tomu?

Chcel som robiť veľký filmový muzikál. Nikdy som sa k&nbsp;tomu nedostal napriek tomu, že som mal schválený scenár. Mal to byť film podobný Renčovmu filmu Rebelové. Iba raz som sa ako dramaturg zúčastnil na realizácii hudobného filmu Juraja Jakubiska Takmer ružový príbeh.

Keď nie je pandémia, tak každý rok organizujem jeden koncert, akým bola napríklad Lýra 50, výročia Kamila Peteraja, Ľuboša Zemana, Janka Lehotského... Hovoril som si, že to stačí, veď to je práca na pol roka. Teraz cez pandémiu je to ešte horšie. Pracujem na štyroch veciach naraz a&nbsp;neustále sa ma pýtajú, kedy to už bude.

Na tie veci, ktoré odo mňa chcú, asi ťažko. Treba mať na ne skúsenosť, zodpovednosť, kontakty a&nbsp;šikovnosť. Dokážem veľa vecí. Ja som dokonca aj „ítečkár“. Viem stavať počítače a&nbsp;programovať. S&nbsp;Jarom Filipom sme boli medzi prvými, ktorí sa na Slovensku pripojili na internet. Jaro bol určite prvý. Napichli sme sa na matematicko-fyzikálnu fakultu. Cez telefón. Trvalo hodinu, kým sme sa k&nbsp;niečomu dostali. Dalo sa len písať. Žiadne obrázky. Veľkým potešením pre mňa boli prvé syntetizátory. Technika je úžasná.

Mojím koníčkom okrem hudby je literatúra, poézia a&nbsp;filozofia. Mám rád ťažšie čítanie. Môj obľúbený spisovateľ je Umberto Eco. Keď zomrel, nevedel som si predstaviť, čo budem čítať. Hľadám ďalšieho takého autora a&nbsp;zažívam jedno sklamanie za druhým. Pristihol som sa, že ma bavia encyklopédie a&nbsp;náučné slovníky.

Je vám smutno za niečím z&nbsp;vášho starého sveta?

Isto. Chýba mi najmä kontakt s&nbsp;ľuďmi. Teraz je všetko cez „kompjútre“. Ľudia sa stretávali. V&nbsp;telke je v&nbsp;súčasnosti jedna veľká miestnosť plná ľudí, kde je čisto, ticho, bzučí len klimatizácia, každý čumí do svojho monitora... Za nás bývalo rušno, neustále sme sa rozprávali, bordel a&nbsp;trochu špiny sme neriešili. Redakcia ako hrom. Toho je škoda. Stratila sa obyčajná komunikácia.

Do totality. Toto je väčšia diktatúra, ako keď nám kontrolovali slová. Teraz si môžete hovoriť, čo chcete, ale bez internetu sa nikam nedostanete. Sociálne siete sú plné somarín. Som aj bloger, ale každú sprostosť nekomentujem bez nápadu či literárnej pointy. Totalita digitálneho sveta je nebezpečná. Ľudia strácajú spoločenské návyky. Potom to tak vo svete vyzerá. Všetci sú avatari a&nbsp;ani netušíte, komu máte veriť. Keď sa stretnem s&nbsp;niekým zoči-voči, viem ho odhadnúť a&nbsp;trebárs aj o&nbsp;niečom presvedčiť. Tento kontakt je nenahraditeľný. Len slovo bez tváre je nedokonalé a&nbsp;je jedným z&nbsp;najhorších spôsobov komunikácie. Lepšia je hudba, ktorá dokáže povedať viac. Najlepšia komunikácia je naživo, tam energia funguje.

Nad tým sa zamýšľam aj ja. Chodí sa mi ťažko. Telo si ide svojou cestou opotrebovania, ale dušou som stále nerozvážny mladík.

Stále iba na 18. Žena mi hovorí, že som pubertiak. Moja manželka sa čoraz viac stáva mojou mamou. Je to čudné. Môj rešpekt k&nbsp;osobe, s&nbsp;ktorou som prežil väčšinu života, je väčší ako na začiatku. Mám ju veľmi rád. Je mojím druhým ja. Ja ani nemám čas hľadať si iné vzťahy a&nbsp;ani neviem, načo by som to robil.

Prečo máte stále toľko vlasov? Z&nbsp;môjho pohľadu je to nespravodlivé.

To máte ako so smrťou. Načo sa zamýšľať, či je spravodlivá, keď je, nech to je akokoľvek. Ale šedivý som bol o&nbsp;pár mesiacov skôr ako Dežo Ursíny. Ja som mal šediny už v&nbsp;osemnástich.

Cítite vôbec, že vám vek niečo berie?

Čas. Už teraz, ako sa tu rozprávame, rozmýšľam, čo ma čaká, čo musím urobiť, keď sa rozlúčime a&nbsp;doveziem sa domov. Aby som svoju prácu urýchlil, prestal som sa učiť nové veci, ale hneď ich používam na princípe pokusov a&nbsp;omylov. Je to pre mňa rýchlejšie, než keby som to študoval. Je to dobrodružstvo, ktoré všetkým odporúčam.

Mladosť je nekonečne krásna a dospelosť náročná, hovorí náš rovesník Ľubo Belák (70)

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Mladosť je nekonečne krásna a dospelosť náročná, hovorí náš rovesník Ľubo Belák (70)

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Kam vráža peniaze? VLADO VOŠTINÁR musí zárobkami z televízie dotovať rodinný biznis

Žijem skromne, z úspor: Ako sa spevákovi ADAMOVI ĎURICOVI darí v neistote zabezpečiť rodinu

Kríza v práci: MARIANNA ĎURIANOVÁ A JÁN HUDOK prezradili, ako ich poznačila korona

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás