Miro Jaroš o ťažkom období po SuperStar: Zle som znášal slávu, bál som sa chodiť medzi ľudí

Spevák Miro Jaroš (47) otvorene prehovoril o svojej skúsenosti so psychológmi a ako mu pomohli. Po SuperStar sa mu život obrátil hore nohami, bál sa chodiť medzi ľudí a spoznal aj odvrátenú stranu popularity. Práve odborníci mu vtedy veľmi pomohli. Viac nám povedal v relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Kedy si sa rozhodol vyhľadať pomoc u psychológa?

Nepamätám si, ako dlho chodím k terapeutovi. Možno by bolo dobré povedať, že to má svoju históriu. Keď som bol na základnej škole, niekto veľmi blízky z mojej rodiny potreboval pomoc psychológa a psychiatra. Bol som s tým uzrozumený, že je to niečo normálne. Keď nás bolí ruka, ideme si ju dať ošetriť k lekárovi. Odmala som rozumel tomu, že sú tu lekári, ktorí sa starajú o našu dušu. Pamätám si, ako ma mrzelo, keď si vtedy ľudia ukazovali na čelo pri pohľade na mne blízkeho človeka a posmievali sa nám.

Som prekvapený, že až v posledných rokoch sa o tom začalo viac rozprávať, a zároveň ma to teší. Keď som mal ja sám problém, keď som bol nešťastný, napríklad že mi odchádzajú hlasivky, tak som to riešil aj s pomocou psychológa. Prišiel som sa porozprávať o tom, čo ma štve, aký lepší postoj by som mohol k tomu zaujať, ako to prijať. Vždy som vzhliadal k radám odborníka, aj keď nie vždy mi boli po chuti alebo som im nerozumel. Hovoril som si, že to aspoň vyskúšam a vždy to zafungovalo. Myslím si, že vďaka tomu som sa v živote často nezložil.

Ako by si opísal svoje najťažšie obdobie, keď si vyhľadal terapiu, ako si sa vtedy cítil?

Nechuť žiť. Cítil som sa ako neschopný fungovať, že nemám žiadnu hodnotu, že všetko je zlé. Vinil som za to celý svet. Cítil som však bezmocnosť. Necítil som sa šťastný. Potom som zistil, že svet je normálny obyčajný svet, ktorý prináša aj pekné veci, ale aj také, ktoré si vyžadujú našu pozornosť. Je to o mne, ako sa budem na život pozerať. To všetko sme sa učili na hodinách, lebo neskôr som sa stal aj študentom u doktora Roberta Krauseho. Teraz už s tým viem pracovať. Viem veľmi rýchlo rozpoznať, keď prichádza takéto obdobie, a hneď siahnem po literatúre, ktorá mi pomôže, alebo si zopakujem vzorce, čo už mám naučené, ktoré pomáhajú mojej hlave. Kedysi som týmto pocitom nerozumel a zveril som sa svojej lekárke, ktorá ma nasmerovala na odborníka. Neskôr som ho už kontaktoval sám.

Ako dlho trvalo, kým si sa dostal z takéhoto ťažšieho obdobia?

Najhoršie obdobie trvalo asi dva až tri mesiace, keď som to vôbec neriešil. Zároveň to bolo prvýkrát, keď som zažil takéto obdobie na vlastnej koži. Bolo to možno pred 20 rokmi po SuperStar. Keď som mal pocit, že už sa mi splnil sen a už som spevákom a zrazu sa to všetko skončilo. Začala sa ďalšia séria SuperStar a prirodzene prišli nové hviezdy. Bola to pre mňa ťažká situácia. Práce bolo zrazu málo a veľmi som chcel pokračovať v spievaní, lenže ponuky už nechodili. Psychológ mi pomohol pochopiť to, čo som si po SuperStar zidealizoval. Prežil som obrovskú slávu, ľudia nám tlieskali za spievanie prevzatých pesničiek a ja som si myslel, že to takto už bude stále. Vie to človeku poriadne pomotať hlavu. Uvedomil som si, že budem musieť začať tvoriť a skúsiť to dokázať sám bez pomoci šou, jednoducho, že si to uznanie a úspech budem musieť zaslúžiť. Začal som byť sám sebe hnacím motorom. Ten proces som miloval, pretože som sa cítil každý deň lepšie. Zistil som, že viem písať pesničky. Dovtedy som to vôbec netušil. To bolo úžasné objavenie.

SuperStar môže byť skvelým odrazovým mostíkom, ale potom sa treba udržať a to už môže byť ťažšie.

Myslím si, že každá takáto šou, vďaka ktorej sa stanú ľudia rýchlo známymi, by potrebovala aspoň jedného psychológa, ktorý by bol k dispozícii pre súťažiacich. Aby im vysvetlil, čo sa im teraz bude diať, aké pocity to môže v nich vyvolávať. Nech sa nenechajú zmiasť tou veľkou pozornosťou, ktorá môže byť príjemná, ale môže ublížiť.

Ako si zo začiatku zvládal slávu?

Zle. Túžil som po tom, a keď som to dosiahol, tešilo ma to, priam som sa vznášal nad zemou. Trvalo to asi dva mesiace, až mi zrazu začal vadiť prehnaný záujem ľudí. Prvá SuperStar bola fenoménom, reality šou boli v zárodku. Pozornosť bola enormná. Vtedy neboli sociálne siete, kde človek mohol niečo zverejniť. Ten chtíč sa človeka dotknúť alebo sa s ním rozprávať bol oveľa väčší. Keď raz ľudia zistili, že ja a Katka Koščová sme boli v električke a išli na Dlhé diely, všetci sa dali na tú stranu, každý nás chcel chytať, každý od nás niečo chcel. Keď sme vystúpili, ľudia išli s nami, aby tam mohli s nami zotrvať. Mňa to vtedy vydesilo, lebo nás sledovali až domov. Bolo to šialené a veľmi ťažko som to znášal. Začal som sa až báť ľudí. To, čo som tak veľmi chcel, sa zmenilo na niečo, čo mi nerobilo radosť. Dosť ma prekvapila táto odvrátená strana popularity.

Mal si až paniku z toho, keď si mal ísť niekam do spoločnosti?

Mal som a ani som nechodil do spoločnosti. Všade som chodil taxíkom. Nepridávalo tomu ani to, že ľudia už vtedy vedeli, kde bývame. Fanúšikovia tam stále chodili, vchod bol neustále počmáraný odkazmi. My sme sa vtedy nasťahovali na Kolieskovú ulicu, kde sme chceli začať fungovať vo veľkom meste. Ja som zo Žiliny, Katka z Prešova. Žili sme v Bratislave a bolo to všetko pre nás nové. Tešili sme sa na nových susedov, nový začiatok, ale bolo to komplikované. Keď sa deti dozvedeli, že bývame v tom vchode, stále behali hore-dole po schodoch. Nevedeli, ktorý je náš zvonček, a tak zvonili všetkým. Pochopiteľne z toho neboli šťastní ani naši susedia. Nabaľovalo sa to, až som si vtedy povedal a dosť.

Pokračovanie na ďalšej strane...