Do kresťanskej spoločnosti Milosť si sa dostala kvôli rodičom. Tvoja mama verila, že jej pomôžu, keďže bola vtedy veľmi chorá. Ako si to spočiatku vnímala, boli tam k vám milí?

Keď sme prišli na prvé zhromaždenie, bolo to kvázi náborové a v podstate zamerané na to, že tam majú prísť noví ľudia. A tak aj vybrali iné piesne, pastor rozprával primárne pre nových ľudí. Mamu tam pozvala bývalá kolegyňa a prvýkrát sme tam išli iba my dve. Ľudia boli naozaj veľmi prívetiví, podávali nám ruky, smiali sa a rozprávali sa s nami, pýtali sa, odkiaľ sme, bolo to veľmi milé. Sedeli sme pri maminej kolegyni, ona nás mala na starosti a takto to prebieha, pokiaľ viem, dodnes.

Zmenil sa časom ich postoj, že si možno cítila aj zastrašovanie?

Nie, takto to úplne neprebiehalo. Oni boli vždy naozaj milí. My sme tam niekoľkokrát išli s mamou samy v nedeľu a pýtali sa nás, kedy príde otec s bratom, naozaj prejavovali záujem a aj po rokoch to bolo v podstate vždy rovnaké. Len sme si tam už vytvorili nejaké priateľské vzťahy. Čo sa týka ľudí, niekto bol priateľský viac, niekto menej, ale úplne také zastrašovanie, myslím, že tam nebolo alebo nie úplne priame. Samozrejme, také podprahové v kázňach, že ako sa ľuďom žije zle bez Boha, a keď ich ovláda diabol a podobne, to tam odznievalo pravidelne. Ja som to vtedy nevnímala ako zastrašovanie, skôr tak, že mám vlastne šťastie, že sme tam prišli, ale to som bola dieťa.

Bola si súčasťou Milosti od svojich trinástich do osemnástich rokov. Všímaš s odstupom času, ako veľmi ťa to ovplyvňovalo? Bola si izolovaná od vonkajšieho sveta?

Áno, ale uvedomovala som si to postupne, až keď som odišla. Keď som bola v tom, nepripadalo mi nejaké zlé tým, že nemôžem povedať, že by som na sto percent verila úplne všetkému, čo tam rozprávali. Vedela som, že mojej mame to pomáha v boji s chorobou, a nechcela som byť dieťa, ktoré hnevá rodičov. Snažila som sa poslúchať vo všetkom, ale keď som odtiaľ odišla, uvedomila som si ten pocit samoty. Nemala som žiadnych iných priateľov, vedela som málo o dianí mimo tej cirkvi. Všetko, čo som vedela, bolo zo školy. A potom to prišlo, uvedomila som si veľa vecí, ako som bola obmedzovaná. Tie náznaky tam boli. Na strednej škole som nemohla čítať povinnú literatúru a vždy som sa pýtala otca, prečo on pred iks rokmi na gymnáziu mohol čítať literatúru a ja nemôžem, veď v tom sa nič nezmenilo. Stále je tam napísané to isté, ale rozdiel bol v tom, že my sme boli veriaci a on vtedy nebol.

Kedy si uvedomila, že niečo nie je v poriadku? Čítajte na ďalšej strane...