Emíliu Vášáryovú netreba nikomu predstavovať. Niekoľko desaťročí je nekorunovanou prvou dámou slovenskej divadelnej, televíznej aj filmovej scény. Za úspech vďačí určite svojmu zjavu a charizme, no bez pochýb aj pokore, s ktorou sa zhostila hereckej stoličky, ktorú jej osud ponúkol. Na javisku a pred kamerami diva, ktorá dokáže zažiariť aj na červenom koberci v Cannes, v súkromí milovníčka záhradníčenia a kvalitnej rockovej hudby.
Ako ste sa udomácnili v Bratislave?
Veľmi ťažko. Internát bol pre mňa peklo. Ale nemám povahu, že by som sa rúcala. Na internátnej izbe nás bolo päť, to bola „šupa“. My ako mimobratislavské dievčatá sme boli akože tie chudery. Ale našla som si tam priateľky, s ktorými sme sa navzájom podporovali. Bratislava bola pre mňa šancou chodiť na koncerty, do filharmónie, na filmy do kina. Film ma vždy oslovoval viac než divadlo. Tak som si povedala, že využijem naplno všetko, čo sa dá. Urobila som si aj štátnicu z psychológie, z dejín hudby, z angličtiny a povedala som si, že som pripravená ísť už na inú školu. (Úsmev.)
Ale to sa nestalo… Nakrúcali ste už počas školy a pokračovali ste aj po nej. Kedy ste prestali vnímať herectvo len ako nejakú z núdze cnosť?
Trvalo to dosť dlho. Predtým naša rodina pre kádrový posudok nemohla nikam cestovať. Keď sme mali ísť zo školy na vysokoškolský divadelný festival do Talianska, už v autobuse pred Redutou mi oznámili, že moje vycestovanie nie je v súlade so zákonmi Československej socialistickej republiky, a musela som vystúpiť, hoci som mala hrať v predstavení hlavnú úlohu. Preto bolo pre mňa neuveriteľné, keď som zrazu mohla vycestovať v šesťdesiatom treťom roku do Cannes. Hoci som vedela, že vždy boli medzi nami eštebáci, ktorí o nás mali podávať správy. Keď ľudia hovoria – „ako nám bolo vtedy dobre“, nerozumiem tomu. Niektorým možno bolo. Ale bolo nás oveľa viac takých, ktorí sme dostávali od toho režimu dosť zabrať. A k vašej otázke. Už v Polnočnej omši som hrala po boku hviezd ako pán Chudík, pán Kroner, pani Meličková, pán Machata. Byť v spoločnosti týchto ľudí, vedľa ktorých mi bolo veľmi dobre, ma zrazu bavilo a aj vďaka tomu sa môj vzťah k herectvu trošku zmenil.
Hráte v divadle a stále nakrúcate aj filmy. Aký je v tom pre vás rozdiel?
Je to úplne iné. Kamera je kamarátka blízkosti a odhalí aj to, čo nemáte. Pridá vám desať kíl a malý pupenec na čele okom kamery vyzerá ako rakovinový nádor. Pán režisér Krejčík nám hovoril, že chce pred kamerou len pravdu, žiadne divadelné maniere. Lebo na javisku človek naozaj musí hovoriť úplne inak, ak chce, aby ho počulo toľko ľudí.
Rozhovor pripravila: ANDREA KONEČNÁ GAŽOVÁ
Výnimočná EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ sa musela vzdať svojich snov. Prehovorila o období, na ktoré nerada spomína. Celý rozhovor nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život v predaji od 7. apríla 2022.
