Milan Ondrík (39) je divoch v tom najlepšom zmysle slova. Dozrel, ľudsky aj herecky. Plný emócií, občas na prasknutie, už ich však dokáže spracovať a nasmerovať správnym smerom. S manželkou Zuzanou vychováva tri deti, žongluje, bicykluje a pri behu sa učí.

Si chlapec z Oravy, sedem súrodencov, veľký statok a tvoja vášeň pre futbal. Mal malý Milan čas aj na kopanie do lopty?

My sme boli stále vonku. Hrával by som vtedy stále, ale mohol som, až keď som si splnil všetky povinnosti okolo domu a do školy. Každú voľnú chvíľu som kopal do lopty. V lete sme sa chodievali aj kúpať, ale futbalu bolo najviac. Keď sa mi predrala „futbalka“, dokázal som ju zašiť a zalepiť. Vyhodil som ju až vtedy, keď sa už nijako nedala opraviť. Nezostalo z nej nič, iba tenká vyfučaná kožtička.

Na novú som si privyrobil spievaním: s betlehemom sme chodili na Vianoce a na Veľkú noc zase po kúpačkách. V lete sme zbierali a predávali čučoriedky. Každý rok som zodral také tie klasické „kecky“, žlto-čierne boli. Otec ma vždy maximálne podporoval, veľmi túžil mať zo mňa futbalistu.

Nechcel si hrať v klube?

Ale vtedy tam u nás neboli kluby, neprišiel žiadny hľadač talentov. Otec stále dúfal, dlhé roky. Kúpil mi prvé ostré kožené kopačky, boli červeno-čierne. Keď som išiel do Bratislavy na vysokú školu, pýtal sa ma, či sa nepôjdem pozrieť za chlapcami na Slovan, keď už som tam. Vravel som mu, že oco, na to je už neskoro. A keď som mal promóciu, tak aj tam sa ma spýtal, že a čo ten futbal? Už si ho nechal tak? Jáj, Milanko, a to ja som si myslel, že dačo z teba bude. (Smiech.)

Postavil si svojho syna na ihrisko?

Adam hráva v škole a so mnou. Keď ideme behať alebo na bicykle, vždy berieme aj loptu. Občas sa už miernim a nechám ho aj vyhrať, nech je šťastný. Jednak sa mi vyrovnáva a aj kvôli vzťahom v rodine. A potom aj preto, že on to tiež tak veľmi prežíva ako kedysi ja. Boli časy, keď som si myslel, že ho budem do futbalu tlačiť viac. Veľmi rýchlo som pochopil, že napĺňať si cez deti vlastné nenaplnené túžby je nezmysel.

Oravská rodina Ondríkovcov je veľká a súdržná. Sedem súrodencov už žije svoje životy, ale sú v kontakte a raz do roka v lete sa všetci zídu. Vlani im, žiaľ, práve v tom čase zomrel otec, ale ako hovorí Milan, žije v každom z nich naďalej.
Oravská rodina Ondríkovcov je veľká a súdržná. Sedem súrodencov už žije svoje životy, ale sú v kontakte a raz do roka v lete sa všetci zídu. Vlani im, žiaľ, práve v tom čase zomrel otec, ale ako hovorí Milan, žije v každom z nich naďalej.
Zdroj: Archív M. O.

Remeslom si umelecký rezbár. Ako si sa dostal od kopačiek k dlátam?

Vôbec som netušil, kam mám ísť na strednú školu. V Trstenej bolo gymnázium, ale neučil som sa úplne vzorovo. Myslel som si, že pôjdem za kuchára – čašníka, vtedy tam išli asi všetci. Alebo na elektrotechnickú v Nižnej. Tam vtedy prvý raz otvorili odbor umelecké rezbárstvo.

Dedo bol stolár, mne sa u neho vždy veľmi páčilo a niektorý starší súrodenec mi poradil dať si tam prihlášku. Zdalo sa mi to prirodzené: vyrastal som u deda v dielni, stále sme tam zbíjali drievka a stružlikali si.

Pamätám si, že som nemal ani dláta, s jedným dedovým som vyrezal malé postavičky. Doniesol som ich na prijímačky vo vrecku, namaľované vodovými farbičkami. To sa zopakovalo o štyri roky neskôr, už na VŠVU, kam som priniesol dve vrecia rezbárskych prác. (Smiech.) Nestačilo, neprijali ma, nebol som dobre pripravený na kresbu.

Možno ťa mali prijať, jedna tvoja rezbárska práca je v Spišskej Kapitule v súkromnej biskupskej kaplnke. Ako sa tam ocitla?

Ešte počas štúdia rezbárčiny som bol na sympóziu mladých rezbárov v Banskej Štiavnici a tam jeden chlapec robil prácu s tematikou Krista, celkom sa mi to páčilo. Doma som mal veľký kus lipy. Orezal som ho pílou, potom som dlátami vyrezal Kristovu hlavu. Najprv som si povedal, že ju nepredám.

Môj brat Paľko, ktorý je farár, ju raz ukázal návšteve zo Spišskej Kapituly. Zavolal mi – už som bol vtedy na vysokej –, že ju chcú kúpiť. Najprv, že nepredám, ale potom som ako študent potreboval peniaze, tak som mu asi o mesiac volal, že čau, chcú ešte tú plastiku? Chcel som ju darovať, ale jedna vec je chcieť, druhá, že som na internáte nemal občas poriadne čo jesť. Teraz by som ju daroval, už mám na rožky. (Smiech.)

Dúfam, že je stále tam. Neskôr som si takto privyrábal, susedovi, čo chodieval do Holandska, som spravil Michelangelove ruky. Vrátil sa, že ich chce aj niekto iný. Robil som rôzne veci, ale začali sa po čase opakovať a prestalo ma to baviť. Uvedomil som si, že nechcem byť výrobca, ale ak, tak tvorca.

Keď ťa neprijali na sochárstvo, to si sa iba tak rozhodol, že keď nebudem sochár, idem o budovu vedľa a budem hrať?

Ja som ani poriadne netušil, čo štúdium herectva je, že na Vysokej škole múzických umení nejde iba o hudbu. Sestra, bábkoherečka, mi vtedy povedala: „Milan, budeš sa učiť texty, budeš recitovať.“ Od detstva som chodil po recitačných súťažiach s veľmi ťažkými textami, celkom sa mi darilo. Miništroval som, po rodinách sme príležitostne hrávali rôzne scénky. Tak som si podal prihlášku.

Každému som povedal, že keď postúpim do druhého kola, budem v Bratislave dva dni, ak do tretieho, tak tri. To bola moja jediná motivácia, absolútne som nepočítal s tým, že by ma prijali. A vidíš – prijali.

Na televíznej obrazovke ho vídať menej, viac sa venuje divadlu a darí sa mu aj vo filme.
Na televíznej obrazovke ho vídať menej, viac sa venuje divadlu a darí sa mu aj vo filme.
Zdroj: René Miko

Dobre spravili. Tom Cruise a ty, obaja ste dyslektici. Ako sa dyslektik dokáže naučiť také množstvá textov?

Asi to nie je až také vážne, keď dokážeme. (Smiech.) Pletie sa mi b a d. Motá sa mi to, keď nemám dobre načítaný text a je toho viac pod sebou. Začnem sa strácať. Ja sa vždy hrozne hanbím na prvých čítačkách. Je tam veľa ľudí, očerveniem, niekto to nevydrží a odíde na cigaretu. Potom sa vždy teším, keď už to ako-tak zvládam a môžem byť plnoprávny člen Slovenského národného divadla. (Smiech.)

Lebo je to naozaj absurdné, ako tam kokcem a moji kolegovia to odpália na prvú čítačku. Už ani nemusia viac skúšať a môžu sa vrátiť priamo na premiéru, mňa čakajú naozaj dva mesiace skúšania. (Smiech.) Teraz vážne, tých textov je nesmierne veľa. Neustále som v nejakom texte, scenári. Pri behu sa mi všetko ukladá v hlave. Niekedy zastanem, pozriem do mobilu a bežím ďalej.

Pamätáš si na svoju úplne prvú úlohu?

Bol som malý chlapec, raz za rok sme na Štefana hrali ochotnícke divadlo, pán farár ho vyhlásil v kostole, bola to premiéra a zároveň aj derniéra. Vždy to malo úspech a po predstavení nasledovala oslava. Bol som mlynárov syn, mama mi dala do vrecka múku, povedala: „Keď vybehneš, tak ju vysýpaj, aj na hlavu si nasyp, nech je jasné, že si mlynárov syn.“ (Smiech.)

Perfektný nápad mala. Kričal som: „Strýko Lipák, poďte chytro! Vaša žena sa topí. Poďte, ale chytro! Veľmi sa mi to vtedy páčilo, dodnes si pamätám ten pocit. A týchto pocitov mám teraz omnoho viac a veľmi intenzívnych. Pre mňa významný signál, že ešte chcem hrať a baví ma to.

Silná emócia je tvoja silná alebo slabá stránka?

Myslím si, že už silná. Je pravda, že som možno až priveľmi emotívny, na javisku aj mimo neho. Beriem to už ako pozitívum, nemusím sa do ničoho tlačiť. Snažím sa však s emóciami pracovať, šetriť si ich, aby som ich v správny čas uvoľnil. Emóciu použijem, keď ju už viem ovládať. Je to potom oveľa silnejšie. Ale k tomu herec dospeje až časom. Skúsenosťami – pracovnými aj životnými. Získa možno väčší nadhľad...

Chodia tvoje postavy s tebou domov? Alebo ich dokážeš nechať v divadle?

Postavy si väčšinou neberiem so sebou. Niekedy sa mi to darilo oveľa menej, už mi to ide lepšie. Počas skúšania nových rolí je to ťažšie, neustále premýšľam. Chcem byť príjemný otec rodiny a aj sa snažím, len niekedy sa pristihnem, že som duchom inde. Úprimne deťom poviem: „Prepáčte, teraz skúšam ťažké veci, ani vám nepoviem ako veľmi. Mám trochu náročnejšie obdobie.“ Vezmem Adama, najstaršieho, a ideme sa von hrať, bicyklovať.

S manželkou Zuzanou vychovávajú tri deti. Niekedy im Milan musí vysvetliť, že je pohltený prácou, inokedy sa im naplno venuje. Pobaviť ich dokáže aj žonglovaním.
S manželkou Zuzanou vychovávajú tri deti. Niekedy im Milan musí vysvetliť, že je pohltený prácou, inokedy sa im naplno venuje. Pobaviť ich dokáže aj žonglovaním.
Zdroj: Instagram

Odišiel si z obrazovky, naposledy sme ťa videli v seriáloch 1890 a Vlci. Mal si na to dôvod?

Mal som veľa rôznych ponúk, musel som sa rozhodnúť. Aktuálne hrám asi desať postáv v SND, zahral som si hlavné úlohy v dvoch veľkých náročných filmoch, budú ďalšie diely Márie Terézie, čo je výborná produkcia. Malo by sa onedlho pokračovať v jednom naštartovanom projekte, zatiaľ nebudem predbiehať. Jednoducho mám možnosť hrať výborné divadlo a robiť kvalitné filmy. Vždy som to takto chcel.

Uvedomil som si, že nemusím svoju energiu míňať na všetky strany. Ako herec sa cítim vzácnejší, nemám potrebu byť všade. Sústreďujem sa na jednu vec a robím ju poriadne. Život je príliš krátky na to, aby som sa trieštil na toľko strán a bol populárnejší, po tom ja totiž vôbec netúžim. A poviem to otvorene, v momente, ako som sa rozhodol, ponuky na filmy prichádzajú a aj vychádzajú. Ale na televíziu som nezanevrel, budem opäť na obrazovke, ale v inom formáte.

Herectvo ti zamestnáva hlavu, rukami čaruješ s loptičkami...

Ešte počas školy sme privoňali k Teatru Tatru, Lukáš Latinák nás raz zavolal pomáhať stavať stan. Videli sme úžasné predstavenie Bianka Braselli, dáma s dvoma hlavami, v ňom sa žonglovalo s pohárikmi. Potom potrebovali záskok, a tak som sa to naučil.

Veľmi ma to chytilo, začal som si skúšať rôzne varianty, už s loptičkami, a pridával som. Vedel som prežonglovať so siedmimi. Kdekoľvek som bol, stále som iba žongloval. Vždy som nosil so sebou loptičky, mal som ich plné vrecká a sťahovali mi nohavice. (Smiech.) Mimochodom, teraz je Teatro Tatro obrovská súčasť môjho života, milujem to tam, vždy bol môj sen v ňom hrať a podarilo sa. Teatro sa u mňa rovná SND, akurát je rodinnejšie a kamarátskejšie.

Keď ťa človek sleduje na javisku, neubráni sa pocitu, že sa ako chameleón meníš na svoje postavy. Kde nachádzaš potrebný relax a vypúšťaš, ako sa vraví, paru?

Žonglujem už menej, od reality unikám von. Niekedy, keď je už všetkého priveľa, nepomáha mi nič iné, iba beh. Obujem si tenisky a bežím. Ventilujem stres, napätie, opakujem si texty, čistím hlavu a zacvičím si. Problémy potom riešim už s jasnou, chladnou hlavou. Beh a cvičenie sa stali mojou drogou a je to super! A strašne sa mi zapáčil horský bicykel.

Nakrútil som teraz pre Českú televíziu celovečerný film s Janom Hřebejkom, volá sa Veterán. Hrám hlavnú postavu, chlapíka, ktorý sa po dvadsiatich rokoch vráti z cudzineckej légie a chce sa zaradiť do bežného života. V jednej scéne musím zjazdiť kopec. Trochu som trénoval – nechcel som kaskadéra – a úplne ma to chytilo.

Viac som tiež cvičil, mám s profesionálmi tri bitky v klietke. Užíval som si to – vravím: ďalší splnený detský sen. Robila to najväčšia kaskadérska firma v Česku a všetko prebehlo maximálne profesionálne. Dva úžasné mesiace nakrúcania. Myslím, že niekedy na jeseň by sa to malo vysielať.

V poslednom čase výrazne schudol, veľa športuje. Na snímke s Jankom Koleníkom po tréningu MMA.
V poslednom čase výrazne schudol, veľa športuje. Na snímke s Jankom Koleníkom po tréningu MMA.
Zdroj: Instagram

Minulý rok ťa za postavu Rodericka v hre Stalker, ktorú hráte v tvojom milovanom Teatre Tatre, nominovali na cenu Dosky. Nie si sklamaný, že to nevyšlo?

Vôbec nie. Pre mňa to nie je smerodajné. Keď už má človek niečo odohrané, toto je iba bonus. Ale iba na ten okamih, na ďalší deň musíš „makať“ a nikoho nezaujíma, že si niečo vyhral. Paradoxne, keď sme potom hrali Stalkera, pristihol som sa, ako si vravím, že chvála Bohu, že si to nevyhral, teraz by na teba všetci pozerali, že no ukáž, za čo si to dostal. (Smiech.).

Nechcem byť nevďačný, samozrejme, nominácia vždy poteší. A stretnúť sa v jednej kategórii s Martinom Hubom, ktorý to nakoniec zaslúžene vyhral, je veľká česť. Všetci traja, aj s Janom Koleníkom, ktorý tam bol spolu s nami, sme si navzájom veľmi priali. Ja som povedal, že vyhrať to, priamo na scéne to Martinovi Hubovi hneď aj odovzdám. (Smiech.). Je úžasné, že môžem hrávať vedľa takýchto hereckých bardov.

Onedlho by mal prísť do kín nový počin talentovaného Marka Škopa, zopakovala sa vaša spolupráca po úspešnom filme Eva Nová. V dráme Nech je svetlo ti zveril hlavnú úlohu. Čo som si pozrela, ide o veľmi náročnú a citlivú tému.

Aj nesmierne aktuálnu. Je to psychologická dráma o slovenskej rodine, akých je na Slovensku určite veľa. Hrám slovenského „gastarbeitera“ v Nemecku. Môj hrdina zistí, že 16-ročný syn sa mu zaplietol s nebezpečnou polovojenskou partiou, neonacistickou skupinou. Obviňujú ho zo šikanovania a smrti spolužiaka. Zisťuje, čo sa vlastne naozaj stalo, pravdu o sebe a ľuďoch okolo seba.

Čím ďalej, tým viac odhaľuje, že zlo má priamo v rodine, a nevie, ako proti tomu bojovať. Pretože rakovina nebezpečného zmýšľania sa šíri rapídnym tempom. Vidieť to aj u nás na Slovensku, kde je veľmi veľa extrémizmu a nacionalizmu. A je čoraz silnejší. Veľmi sa teším, že takýto film vznikol, mal by ísť do kín ešte tento rok.

Veríš, že sila umenia dokáže formovať a dokonca meniť postoje ľudí?

Verím, že jeho uvedenie pomôže mnohým otvoriť oči, aby videli, o čo pri tom celom naozaj ide. Nedávno bolo výročie konca vojny, pozeral som dokumenty o holokauste, strašných zverstvách.

Tí ľudia vo filme to popierajú, je hrozné, že sme nepoučiteľní, ja sa toho reálne bojím. Hovoria mi: neboj sa, také to už nebude. Vtedy, pred vojnou a počas nej, tiež nikto neveril, že by to mohlo dosiahnuť až taký rozmer.

Dejú sa podobné veci, rétorika konkrétnych strán je takmer rovnaká. Mladým nedochádza, že sa to môže neskôr obrátiť proti nim. Mám deti. Bojím sa, aby sa niekdy nestali súčasťou tohto. Nechcem nikomu vravieť, čo je správne, ani mentorovať. Nemusím, viem cez svoje postavy poukázať na možné dôsledky, princípy.

Otcov sen, aby bol futbalistom, nesplnil, ale darí sa mu v hereckej práci a má krásnu rodinu.
Otcov sen, aby bol futbalistom, nesplnil, ale darí sa mu v hereckej práci a má krásnu rodinu.
Zdroj: Archív M. O.

Trochu odľahčím. Na ktoré predstavenie by si pozval Lionela Messiho?

Chcel by som vedieť hrať tak, ako on hrá futbal. S takou láskou, talentom, pokorou. Niekedy je on mojou inšpiráciou, s akou ľahkosťou sa dá hrať. Môj sen? Do divadla príde list, že Messi sa chce prísť pozrieť, ako hrá Milan Ondrík. A je mu úplne jedno, na ktoré predstavenie, iba nech v ňom hrá Ondrík. (Smiech.).

Kvôli nemu by som naskúšal hocijaké predstavenie a mal by som pred ním potom príšernú trému. Ale neviem, či ho baví divadlo, podľa mňa nechodí do divadla. Mne sa to dokonca skutočne aj snívalo. Ja som ako „fanynka“ – túžim ho stretnúť a dotknúť sa jeho ľavej kopačky. (Smiech.)

Tvoj rodný dom, detstvo a dospievanie sú ako vystrihnuté z klasickej literatúry. Vieš rúbať drevo? Kosiť kosou?

Jasné, viem. Viem rúbať drevo, zvážať, píliť ho a nie iba trochu, ale naozaj obrovské množstvá. V lete sa robilo okolo sena, stále dookola. Kedysi ma robota okolo domu a statku zaťažovala, neznášal som to. Teraz je fyzická práca je pre mňa, naopak, relax. Som zručný, naozaj fyzicky zručný.

Je však pravda, že to málokedy využívam a v domácnosti to potom niekedy vidieť. Zuzka ma musí naháňať, kopí sa to a som z toho nervózny. Samozrejme, občas niečo urobím, no musím sa na to tešiť, nie z povinnosti. Radšej sa venujem deťom, keď mám voľno. Ale vedel by som robiť aj inú robotu, než je herectvo.

Čím by si bol? Čo by si robil?

Vrátil by som sa k rezbárstvu. Som si istý. Mal som nedávno asi tri dni voľna, našiel som si čas a podarilo sa mi urobiť veľké zrkadlo do našej domácnosti. Všetkým sa nám páči. Ako som ho vyrábal, cítil som sa šťastný a slobodný.

Aký si otec? Kamarát alebo ten prísny, čo trvá na dodržiavaní pravidiel?

Kamarát, ale už viem byť prísny, občas aj zakričím. Dokonca aj na svoje dcéry, čo som donedávna nedokázal. Rastú všetci, Zuzka je na nich často sama a treba im nastaviť hranice. Je úžasná mama, ale potrebujú otcovskú autoritu. Ja som k nim inak priateľský a láskavý, ale keď potom zvýšim hlas a som prísny, ten kontrast je výrazný, hneď si to uvedomia. Sú traja a to dokáže byť náročné.

Sám si z veľkej rodiny. Darí sa vám stretávať sa?

Áno, každé leto sa stretávame. Stále sme v kontakte. Vlani to vyšlo tak zvláštne, zomrel nám práve vtedy otec. Bolo to iné, smutné, veľmi intenzívne. Niekto z nás zrazu odišiel, už tam nebol. Niekto, kto vlastne stál navrchu toho celého aj s mamou.

Ako som po pohrebe sedel na dvore a pozoroval deti, ako behajú, bláznia sa – neskôr sedeli pri sebe ako také lastovičky, ten obraz si zapamätám do konca života –, uvedomil som si na tom dvore, že život ide ďalej. Mal som pred očami kolobeh života. A teraz bez pátosu, ale cítil som, že ten otec tam behá a sedí s nimi, že je všade naokolo, v každom jednom z nich. V každom jednom z nás.

Milan Ondrík: Chcel by som hrať divadlo s takou láskou, talentom a pokorou, ako hrá Lionel Messi futbal
Zdroj: Instagram
Poslať emailom
Umelec Dan Tanenbaum zarába na netradičnom nápade.

Zo záľuby tisícový biznis: Neuveríte, z čoho umelec Dan vyrába tieto predmety!

Populárne články
Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Herečka Eva Longoria

Zúfalá manželka Eva Longoria: Kvôli práci ma nespoznáva vlastný syn!

V horách s chladnejšou zimou si obyvatelia stavajú tehlové domy.

Rozdeľuje ich pôvod, ale spája „Voňajúci pán“. Do mŕtvych investujú viac než do seba

Neprehliadnuteľný a nesmierne elegantný v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu.

Nevídaný zážitok a úspech: Hercovi Štefanovi Bučkovi tlieskal Štrasburg, Paríž aj Berlín!

Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac