Hlásite sa teda k stále sa zväčšujúcej skupine ľudí, ktorá dbá na to, aké jedlo si dáva na tanier?

Áno a nepokladám to za nič mimoriadne, skôr naopak, za úplne prirodzené. Z vlastných skúseností viem, že najlepšími príkladmi zdravého stravovania sú deti. Vyberajú si to, čo potrebujú. Ak im dáte cukor v prirodzenej podobe ako obilniny, ovocie, sladkosti si samé od seba nepýtajú. Veľa vecí som odpozorovala od svojej dcéry. Napríklad dlho nejedla chlieb, nepotrebovala ho. Ja sama som v detstve pila len vodu, žiadne limonády. Zo sladkostí som jedla iba čokoládu, mám však pocit, že mala úplne inú chuť ako tá, ktorú dostať v obchodoch teraz.

Niektorí ľudia si ešte stále ťukajú na čelo, keď počujú o zdravom stravovaní.

Stretávala som sa s nepochopením, že prečo som zaťažená na biopotraviny. Jedného dňa som začala uvažovať nad tým, kde sú tie chute môjho detstva. A vlastne bio nie je to najsprávnejšie pomenovanie, jeme skôr domáce veci, potraviny, ktoré neprešili žiadnym chemickým procesom, ktoré nie sú trvanlivé. Moja dcéra má oveľa radšej mäso, ktoré pripravujeme doma. Alebo hovorí, že mrkva od tety Cilky chutí úplne inak ako tá z obchodu.

Oponenti však tvrdia, že hľadať len biopotraviny je časovo a finančne náročné.

Nevyhovuje mi nakupovanie v supermarketoch. Musím nájsť miesto na zaparkovanie auta a v spleti regálov hľadať, čo potrebujem. Mám vybudovaný svoj vlastný systém, kupujem v konkrétnej predajni biopotravín, po mäso či zeleninu si zájdem tiež na konkrétne miesta.

A čo také tie tradičné jedlá?

Varím aj klasické jedlá, napríklad sviečkovú. Ale mám aj recepty na rýchle, zdravé a dobré jedlá, aby som zbytočne dlho nestála v kuchyni. Nebolo to však všetko zo dňa na deň. Veľa som čítala, študovala, hľadala, kým som si vybudovala vlastný systém.

O vás je známe, že veľa cestujete, ako je to potom s vaším stravovaním v cudzine?

V zahraničí nechodievam do reštaurácií, kde sa stravujú turisti, ale naopak, tam, kde jedávajú domáci. Takí Španieli či Taliani, pre nich je jedlo obrad, dbajú na kvalitu. My na Slovensku sa svojho dieťaťa, keď príde zo školy domov, pýtame, akú dostalo známku, oni na pýtajú, čo bolo na obed. Keď som bola prvý raz v Amerike, nedoniesla som si odtiaľ absolútne nič, ani jedno tričko. Všetko som minula na stravu. Z tamojšieho jedla ma bolel žalúdok a bola som stále hladná. Nakoniec som začala vyhľadávať kvalitné reštaurácie, čo sa odrazilo aj na cene, bola som však spokojná. Keď človek nemá dostatok živín, telo sa ozýva a odráža sa to aj na správaní. Na mojom určite.

Pri vašej štíhlej postave sa dá predpokladať, že jedávate malou lyžičkou z malých tanierov.

Som gurmán, neviem žiť asketicky. Nikdy nie som vyhladovaná. Musím mať raňajky aj obed a dám si väčšie porcie. Hlavne, keď mám voľno. Keď veľa pracujem a sú aj stresy, nemiešam zbytočne jedlo, aby som nemíňala veľa energie na trávenie. Nevládala by som. Vtedy jedávam hlavne obilniny, ryžu, zeleninu. Ale zásadne ich nemiešam s mäsom.

Keď hovoríme o varení, ako to vyzerá v domácnosti, kde sú obaja partneri hercami?

Domácnosť manažujem ja. Môj muž, keď má čas, urobí všetko, čo mu poviem, len to musím presne zadefinovať. Minule som v nedeľu odchádzala na popoludňajšie predstavenie. Hovorím mu, králik je v rúre. Ale nepovedala som mu, vtedy a vtedy ju vypni. Keď som sa vrátila domov, mäso bolo na uhoľ. Čo sa týka nejakej prirodzenej deľby práce, tak vynáša smeti, to mu nejako prischlo, nemám od kontajnera ani kľúč.

Keď ste spolu začali žiť, veľa sa písalo o tom, že je o deväť rokov mladší.

Sme spolu dvanásť rokov a ten vekový rozdiel sa už nikdy nezmenší, asi to bude o vzájomnej dôvere.

Je mladší partner pre vás tým hnacím motorom starať sa o seba, aby ste vedľa neho nevyzerali ako jeho teta?

Možno trocha, trošička. Mám veľmi rada pohyb, hoci niekedy som lenivá a mám i dvojmesačné prestávky. Zdravo sa stravujem a záleží mi na mojom vzhľade aj pre profesiu, ktorú vykonávam, a je to aj súčasťou môjho naturelu. Žena by sa stále mala o seba starať, odhliadnuc od veku aj od toho, či je štíhla, alebo má kilá naviac. Mám kamarátky, ktoré sú moletky a vyžaruje z nich sexepíl a charizma. Žena môže byť krásna v akomkoľvek veku, najdôležitejšie je to, čo vyžaruje a či je spokojná sama so sebou. Základom je pôsobiť prirodzene, sviežo a zdravo.

Ale aj tak, hoci máte pred päťdesiatkou, vrásky by sa vám dali zrátať veľmi ťažko.

Vek je len číslo, ktoré sa navyše každým rokom mení. A asi by som bola trápna, keby som chcela vyzerať ako moja dcéra. Mám vrásky, keď sa smejem a keď som unavená. Starám sa o seba, posledných dvadsať rokov chodievam každé štyri týždne ku kozmetičke. Snažím sa dodržiavať pitný režim, jem veľa vitamínov. Nezaberá to veľa času, len to chce disciplínu. Nespolieham sa na gény ani na okolnosti.

Čo sa týka mužov, vy asi nezastávate názor, že sú ako víno, čím starší tým lepší.

Mám rada mužov, ktorí vedia čo chcú, a to je vec inteligencie a hodnôt. Preto sa neupínam na vek. Pre niektoré ženy sú afrodiziakom moc a peniaze. Mňa fascinuje, keď muž vie, čo chce, je zanietený pre svoju prácu a robí ju čo najlepšie.

Terajšiemu partnerovi ste na prahu štyridsiatky porodili dcéru, ktorá má dnes deväť rokov. Nie každej štyridsiatničke sa chce priviesť na svet dieťa. Argumentom je vek, možné zdravotné riziko. Brali ste to ako akýsi druh povinnosti dať mladšiemu partnerovi dieťa? Veď vy ste už syna mali.

Tak to nebolo. Vždy som chcela mať viac detí, hoci pri dcére som nebola ja tá, ktorá bola odvážnejšia. Ale bola som veľmi šťastná a dokonca by som nebola proti, keby ich bolo aj viac.

Čo sa materstva týka môžete porovnávať, pretože ste mali dieťa ako mladá a druhé v zrelšom veku.

Mladý človek nič nerieši, svet je gombička. Fyzických síl je dosť. Mám dieťa, no a čo, veď žijeme ďalej, povieme si. Nestaráte sa až tak, to dieťa vždy nejako prežije, myslím to v dobrom. Synovi som neraz povedala, ako že to nevieš, nauč sa, poraď si. Pri dcére som všetko asi viac prežívala. Ale pri nej sa mi ťažšie argumentuje ako pri synovi. S obidvoma deťmi sa však veľa rozprávam. Je dobré, ak je dieťa vaším priateľom, hoci v priateľstve tiež platia dohody, ktoré musím plniť aj ja. Najhlavnejšie pre mňa je, ak mi moje dieťa dôveruje a povie mi možno všetko.

Medzi vašimi deťmi je takmer generačný rozdiel. Aký majú vzťah?

Visia na sebe, hoci je pravda, že dcére chýba niekto v jej veku, kto by sa s ňou hral. David je ten, ktorý ju predo mnou zastáva, vyčíta mi, že som na ňu veľmi náročná, že od nej toľko chcem, veď ona je ešte malá, hovorí mi.

S vaším životným štýlom pôsobíte liberálne, odvážne. Zrejme sú vám dogmy cudzie. Čo hovoríte na klišé, že ženy si v určitom veku majú skrátiť vlasy a predĺžiť sukne?

Jasné, že už nebudem nosiť vlasy po pás. Ale keď budem stará babička a budem si to môcť dovoliť, tak si tú minisukňu dám (smiech). Obdivujem herečky, ktoré sú síce už v rokoch, majú otvorenú myseľ, sú inteligentné, vyzerajú skvele, nebojujú s vekom a aj vďaka svojmu vyžarovaniu vyzerajú mladistvo. Napríklad taká Isabelle Huppert. Je to fantastická herečka, hoci má viac ako 60 rokov, stále nosí sukňu nad kolená a vyzerá ako dievčatko. Ale v niektorých veciach som veľmi konzervatívna.

Také Vianoce napríklad. Potom je to nedeľný obed, ktorý sa snažím navariť, hoci nie vždy sa to podarí, pretože občas pracujem aj v nedeľu. Moje deti musia chodiť do školy, ak na to majú a musia aj veľa čítať, aby neboli sprosté a snáď sa mi z nich podarí vychovať slušných ľudí. Sú to také overené hodnoty, na ktorých som vyrástla a stále mi na nich záleží.

A čo obliekanie? O herečkách kolujú mýty, že majú skrine plné výstredných šiat, ktoré si oblečú raz a dosť.

V obliekaní som konzervatívna, pretože nemám čas. Keď ráno otvorím šatník, tak je tam veľká tma, pretože veľa kúskov mám čiernych. A pozorujem sa, že si kupujem podobné veci. Veľmi rada by som sa niekedy obliekla do krásnych elegantných šiat, bola ženská, hravá, uvoľnená. Ale keď si predstavím, ako v nich behám zo štúdia do štúdia, nedá sa to. Páči sa mi, keď niekto nie je otrokom módy, ale vie sa s ňou vyhrať po svojom. Napríklad také Parížanky. Oceňujem viac rafinovanosť ako prvoplánovosť.

Ale v seriáli Búrlivé víno máte takú scénu bez slov, keď ležérne vojdete do izby v kokteilových šatočkách a v topánkach na veľmi vysokých podpätkoch.

To je televízny seriál, zatnem zuby a idem. Vysoké lodičky znesiem ešte na premiére, lenže nad ránom sa už prezúvam do tenisiek. Mám však predsa len topánky na vysokých podpätkoch, ktoré mi kúpil môj muž a nedám na ne dopustiť. Stále som totiž nahlas snívala o Manolovi Blahnikovi. Tak mi pri prvej príležitosti tú radosť urobil.

Takže preferujete značkové oblečenie?

Dôležitá je kvalita, či sa v ňom dobre cítim a či mi to svedčí.

Ľudia sa neraz domnievajú, že vy herci zarábate veľké peniaze, takže si tie značkové veci môžete bez problémov kúpiť.

Je to o prioritách. Poznám ľudí, ktorí zarábajú oveľa menej ako ja a majú viac majetku. Niekto chce dom a niekto chce cestovať. Ja chcem mať emocionálne zážitky a veľa cestovať.

Pri našom rozhovore sa veľa smejete, gestikulujete. Ste úplne iná ako vaša postava v Búrlivom víne. Nie je vám ľúto, že sa vám ušla postava mrchy a nemôžete dať najavo váš prirodzený naturel?

Je to moja profesia, za ktorú som platená. Treba brať do úvahy, že aj v bežnom živote sme rôzni ľudia, nič nie je čiernobiele. Každý máme niečo v sebe, čo je ľudské. A herci najradšej hrávajú rozporuplné postavy, pretože na nich môžu pracovať.

Táto doba zažíva boom seriálov. Snívate niekedy o filme, prostredníctvom ktorého by ste mohli siahnuť aj na nejaké to ocenenie?

V seriáloch účinkujem dobrovoľne, nikto ma nenúti. U nás väčšinou kvalitné filmy robia dokumentaristi. Vďaka Bohu aspoň za to. Jasné, že by som chcela. Keď vidím dobré filmy, tak si poviem, tí herci si to museli teda užiť. Ale prácu nám ponúkajú komerčné televízie, ktoré nesmú ísť do mínusu a ja chcem hrať, som herečka.