Už som si myslela, že ten rozhovor ani neurobíme. Mišo, ako ho diváci familiárne volajú, je nezmar. Povedal, že má len dvadsať minút a sotva sme vkročili do reštaurácie, hneď sa zarozprával s čašníkom. Vo vínotéke totiž zočil fľašku zaujímavého vína. Je fajnšmeker, má ho rád a vyzná sa. Práve vína sú najčastejším suvenírom z jeho dovoleniek. Po chvíľke si však sadol za stôl a popíjajúc čaj dobrú hodinku rozprával. Jeho život je skutočne pestrý, takže takmer každá veta v ňom vyvoláva asociáciu na inú situáciu. A on ide. Z historky do historky, z príbehu do príbehu. A vy nechcete, aby skončil...

Keď sa povie Michal Hudák, všetci sa tešia – bude „sranda“. Ste takto nastavený odmalička, sú to gény, alebo vás život naučil a je to len pozitívny pohľad na všetko, čo prináša?

Jedno s druhým. Moji bratia, už mám len jedného, žiaľ, sú na tom veľmi podobne. Alexander, voláme ho Saša, nedávno sme spolu varili v relácii Moja mama ..., je seriózny bankár, v práci obracia veľké peniaze. Všetci v televízii boli prekvapení, koľko v ňom drieme skrytého, miestami až zvláštneho, možno sarkastického humoru. Presne takého, aký milujem. Môj otec má veľmi podobný humor, študoval žurnalistiku a hoci ju nedokončil, odvtedy sa to s ním ťahá, je večne uletený v umeleckých sférach. Na druhej strane, pozažíval som ja už všeličo v tomto živote a keby som všetko mal brať veľmi vážne, tak som už dávno na liekoch. Naučil som sa, že je omnoho ľahšie žiť, keď sa na život pozerám z nadhľadu, keď si ho spríjemním tým, že sa „štartnem“ a sám v sebe si vyrobím dobrú náladu, lebo inak by sa nedalo prežiť. Je pravda, že moji najbližší by vedeli rozprávať o chvíľach, keď aj ja potrebujem vypnúť motor, aby som vychladol. Samozrejme, väčšinou si to odnášajú ľudia, pred ktorými môžem chodiť doma v trenírkach a tváriť sa presne tak, ako sa práve cítim.

Sú trenírkové situácie o tom, že prestanete žartovať a mlčíte?

Napríklad. Práve preto to vedia len najbližší, lebo o tom ani nechcem hovoriť. Väčšinou áno, vystihli ste to celkom presne, základný znak toho, že som unavený a potrebujem si oddýchnuť, je to, že som ticho. Nerozprávam, zatvorím sa, som len niekde zašitý a najbližší vedia, že nemá zmysel to ani načínať, ani riešiť. Vedia, že to prejde. Bežne prichádzam do kontaktu s ohromným množstvom ľudí, najmä keď robím sálové akcie. Vtedy mávajú diváci silný pocit, že sme kamaráti a automaticky mi tykajú.

Prekáža vám to? Podľa mňa je to len znak toho, že ste ich oslovili a berú vás. Čo viac si môže moderátor či herec želať?

Neprekáža, len je to také smiešne, keď mi oveľa mladší 20-roční ľudia, automaticky tykajú. Na druhej strane mi to lichotí a kiež by to tak dlho zostalo. Ako nebohý Michal Dočolomanský; všetci mu hovorili Miško, čo je úžasné. Števo Skrúcaný je podobný prípad, tiež mu všetci tykajú, on má ten gén mladosti. Chcel by som minimálne tak dobre vyzerať ako on v jeho veku. Inak sme susedia, býva tri poschodia podo mnou, máme vedľa seba parkovacie boxy.

Ako sa žije s nálepkou – vždy veselý? Je to ťažké?

Niekedy, lebo všetci očakávajú, že prídem a bude „sranda“. Nie vždy sa mi však chce. Zvlášť, keď sme na rodinnej dovolenke, na výlete, alebo prídeme len tak, na oslavu narodenín, na svadbu. Všetci mi hneď strkajú do ruky mikrofón, alebo si ma posadia k stolu – a rozprávaj! Lenže ja chcem byť v danej chvíli iba jeden z hostí a tešiť sa, že aké dobré predjedlo, aké fajn víno. Málokto pochopí, že je to tak trošku robota a že nemôžem byť stále nastavený na výrobu humorných príhod.

Takže vo vašom prístupe k realite zohrali úlohu obe veci – genetika a život.

Tri. Študoval som herectvo v Kyjeve, kde v nás pestovali profesionálnu hygienu. Bol to najzákladnejší pojem, ktorý rezonoval pri všetkých predmetoch, bol to leitmotív celej profesie. Doteraz žijem z mnohých vecí, ktoré ma tam naučili, hoci je to už parádnych 25 rokov, v 91. som končil. Mnohokrát, keď som v nejakej neistote, spomeniem si, čo by mi asi poradili v škole. Lebo to sú veci nemenné, nastavenia, ktoré vás formujú...

Dajte príklad. Moderujete, ste nervózny, neistý. Čo by vám poradili?

Každú chybu, omyl, zužitkovať vo svoj prospech, napríklad. Ponúknuť to, čo sa stalo, ako niečo, čo som chcel. Najmä v priamych prenosoch; netreba to zahovárať, to je úplný nezmysel. Je to optimalizácia momentálne vzniknutej situácie.

Niektoré situácie v živote nezoptimalizujeme, lebo ľudia, ktorých sme milovali, odišli. Ale môžeme na nich s láskou spomínať. Začnime maminou.

Moja mama nežije od roku 1999. Svojím spôsobom bola tiež umelkyňa, pretože okrem toho, že bola účtovníčka a robila ekonómku, ručne vyšívala kroje pre celé folklórne súbory. Mali sme doma tisíce farebných nití a kilometre látok. Boli to tisíce a tisíce hodín strávených nad vyšívaním, takže pre mňa typický pohľad na moju mamu je, ako drží v ruke látku a vyšíva. Neskôr s tým musela prestať, lebo z neho mala stiahnuté šľachy na rukách. Veľa som sa od nej naučil a ručné práce v škole, vyšívanie krížikov, boli pre mňa hračka. Často som s ňou chodil do divadla, pracovala v Ukrajinskom národnom divadle, kde som počas strednej školy nastúpil na pol úväzku; dnes je to Divadlo Alexandra Duchnoviča, jediné profesionálne rusínske divadlo na svete. Takže v divadle som bol od mala vďaka mame a v Československom rozhlase zase vďaka otcovi. Inak, v tom divadle, teraz som si spomenul, robil môj otec prevádzkara s otcom Táslerovcov, boli kolegovia kedysi.

Svet je naozaj malý. Váš druhý brat Sergej, Serdžo, žiaľ, zomrel tiež. Na neho si ako spomínate?

Zomrel v nedožitých 45. narodeninách, v spánku dostal masívny infarkt. Boli sme ako dvojičky, mnohokrát si nás ľudia plietli, hoci on bol trošku útlejší, aj keď bol odo mňa starší o 5 rokov. Tiež mal ten gén mladosti, vyzeral ako moje mladšie ja. Naše cesty išli vždy popri sebe, vždy sme to ťahali spolu. Rok predo mnou nastúpil na herectvo v Kyjeve, a to bol jeden z dôvodov, prečo som tam šiel tiež, hoci ma prijali na VŠMU. Bol tam predsa „bracho“. Odžili sme si tam spolu tri krásne unikátne roky. Serdžo bol fenomenálny herec, môj vzor, veľmi som sa mu chcel podobať. Keď sme v Profesionáloch vymysleli postavu Mikiho Hrica, Serdžo už vtedy nežil, venoval som ju jemu. Viem si predstaviť, že by ho hral on a zahral by ho oveľa lepšie ako ja.

O sedem rokov staršieho brata Sašu sme už trochu načali.

Aj on hrával amatérsky divadlo, na strednej aj na vysokej. A teraz, hoci sa venuje vážnej práci, vyše 30 rokov spolu hráme v kapele Žobráci, Beggars, po anglicky to znie lepšie. Pochodili sme spolu celý svet. Cez deň rieši v obleku veľké projekty, večer sadneme do Fiatu Ducato, pustíme si film, ktorý sme už 18-krát videli a ideme niekam do Čiech alebo Poľska odohrať festival. Nesmierne si rozumieme, máme podobný typ humoru, podobná hudba nás zaujíma, viedol ma k mnohým veciam.

Ozajstný starší brat.

To je skutočný veľký brat, ktorý mi ukázal mnohé veci a za veľa mu vďačím. Naše partnerky vedia, že v istej chvíli nás treba nechať samých, že si potrebujeme do skorých ranných hodín veľa povedať. Veľakrát sa zastaví, že len na skok, dáme si večeru, pohár vína a bdelí susedia nás môžu ešte o 4-tej nadránom vidieť pod bránou, ako sa objímajúc lúčime a je to úchvatné.

To je naozaj úchvatné a pekné, lebo v týchto ubehaných časoch ľudia na seba, žiaľ, časom veľmi neplytvajú...

... a to ešte máme pred sebou veľa plánov. Najbližší cieľ je, vytýčili sme si ho pred pár dňami, grécky ostrov Athos. Smerujeme do kláštora medzi mníchov, kam smú len muži pravoslávneho vyznania. Obom kritériám vyhovujeme, a tak nás v priebehu budúceho roka vytiahnu na drevenom výťahu z loďky na mori.

Žiť s mníchmi, obdivovať to všetko. Máme radi tajomné veci a toto v inom odtieni pripomína Meno ruže. Viete si predstaviť, iba chlapi, stovky rokov, možno tisíce, tam žijú na ostrove v skalách, bohvie, čo sa tam všetko odohrávalo, to vám potom porozprávam.

Už sa teším. Tým, že ste pravoslávny a máte posunuté Vianoce aj Nový rok...

... nie, to vy ich máte posunuté, my ich máme normálne. (Smiech.) Pozor, lebo to tak je podľa juliánskeho kalendára a ten bol prvý. Až pápež Gregorius so svojimi radcami ho prepočítali a pridali 13 dní.

Ako a hlavne kedy teda zvyknete Vianoce oslavovať?

Samozrejme, že deti, ja ich mám naozaj tak po desaťročiach, 22-ročný syn, 12-ročná dcéra a 3-ročný syn...

Taký veľký? Myslím toho prvého, samozrejme.

Ide sa ženiť, na budúci rok v septembri. A každé dieťa má, samozrejme, na Ježiška diametrálne odlišné požiadavky. Od zimných pneumatík cez tablet až po domček požiarnika Sama, je to vcelku humorné. Pre mňa je obrovská vec, že moje deti sa ľúbia tak, že radosť na ne pozerať. Samozrejme, deti sú nastavené na 24. 12., to je základ. Keď sa už nemôžeme všetci stretnúť pre zemepisné veci, lebo otec, „bracho“ a dcérka bývajú v Prešove, Šimon a ja sme tu, tak si minimálne voláme a pripíjame si na diaľku. Ešte sa však vrátim ku Kyjevu, keď sme oslavovali Vianoce tam. Oni poznali len Nový rok, ale naša partia československých študentov si vždy navarila kapustnicu, ozdobila jedličku, pozháňala pivo, podotýkam, v čase prudkého suchého zákona. Tam si musel človek zamykať vodu po holení aj voňavky, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov v obchode predávali až po štrnástej. Tam sa pilo všetko. Zakaždým sme pozvali aj našich sovietskych spolužiakov, ktorí k nám však chodili na oslavu niečoho, čo nevedeli, čo je, a tak nám nosili kytice karafiátov. V živote som humornejšiu vec ako kyticu karafiátov na Vianoce nedostal, ale opäť prehodím výhybku.

Áno. Šiesteho januára si urobíme minimálne jedny paralelné Vianoce; otec uvarí slané pohánkové pirohy zvané tatarčane. Môj otec vo všeobecnosti výborne varí, on z tej pohánky vymýšľa všeličo dobré; dokonca má jeden kávový mlynček, ktorý je určený len na mletie pohánky. On si to pomelie na presnú hrúbku, ako chce, aj s tými otrubami, so šupkami, len jemne preosieva. Dokonca si ho pred niekoľkými rokmi zavolali do Japonska, lebo jeho veľmi dobrý kamarát je profesor Akihiro Išikava, šéf slovensko-japonskej spoločnosti, ktorý vyučuje slovenčinu v Japonsku. To, že otcovi definitívne preplo na Japonsko, som pochopil, keď som ešte s malým Šimonom, dnes má 204 cm, išli k dedkovi na návštevu. Otvoril nám oblečený v kimone, dreváky na nohách, santalové tyčinky zapálené, miestna hudba niekde od Fukušimy hrala, a oni s profesorom popíjali z malých kalíštekov, vejáre v ruke, a môjho otca potom zavolali do Japonska variť a vymýšľať recepty z pohánky. Pretože tam, kde sa nedarí ryži, darí sa pohánke, len ju nevedia spracovávať. Otec ich učil, čo z nej variť – od kaše cez placky až po pirohy. Neskôr vysvitlo, že bol v partii, kde padali mená najslávnejších michelinovských kuchárov. A medzi nimi môj otec. My sme taká „bizar“ rodina, ani neviem, ako som k tomu došiel... Aha, Vianoce...

Mám pocit, že udržiavanie dobrých vzťahov z rodiny prenášate aj medzi spolužiakov a známych. Pred dvoma rokmi v lete ste si na fotenie pre Život prizvali dvoch originál spolužiakov. Záleží vám na tom, alebo sa mýlim?

Vôbec sa nemýlite. Ja mám niektorých spolužiakov od materskej škôlky, s tými, čo sme fotili, sme naozaj od materskej, sú to priateľstvá, cez základnú až gymnázium, vysoká bol tiež veľký moment. Doteraz sú to ľudia, s ktorými som veľmi rád. S Denisou chodíme po svete a kdekoľvek sme, hovorím, zavolám spolužiakovi z vysokej. Ona neveriacky hovorí – Nemôžeš mať všade spolužiakov! Ospravedlňujem sa, ale mám.

Od Jamajky cez Barcelonu, v Kyjeve študovali ľudia z 36 krajín od Ghany cez Jamajku, Barcelonu až po Grécko. Vďaka internetu a googlu si ich nájdem a zrazu zistím, že napríklad Kenny Salmon je šéf divadelnej školy v Kingstone na Jamajke.

Chodíte ich navštevovať?

Jasné, a Barcelona, to je vyložene pre mňa. Tam mám spolužiaka Juru Michajličenka, s ktorým sme mali v Kyjeve, v centre mesta, prenajatý byt. Aj s duchom domácim, „damavoj“ ho volajú. Keďže Jura nemá nohu, lebo je vojnový veterán, požíval všelijaké výhody. Vďaka nemu sme preskočili poradovník na kúpu auta a vďaka môjmu slušnému štipku sme si kúpili Zaporožca. Volali sme ho Ferdinand, podľa následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, na ktorého spáchali atentát.

V noci sme sa zobudili, voda tiekla prúdom, hoci nik z nás nenechal otvorený kohútik. Občas nám niekto klopal na okno, raz, práve som si zaväzoval šnúrky, sa otvorili zamknuté dvere a vzápätí sa zabuchli. Potom nám niekto poradil, že mu treba nechávať trochu jedla a nápoja, aj alkoholického. Odvtedy sme boli kamaráti, ale prvé momenty boli dosť mrazivé.

Čo všetko ste vy nezažili!

Niekedy si pripadám ako Forrest Gump. Za Jurom chodím do Barcelony, kde býva už 24 rokov, pravidelne. A on za mnou. V centre mesta má divadlo, píše básne, je najobľúbenejším básnikom španielskej kráľovskej rodiny a jeho sused je spevák Manu Chao.

Áno, na priateľstvách mi naozaj záleží, aby som sa vrátil k otázke. A nielen na tých zo školy. Môj ksicht sa začal stávať známym vďaka šou Dievča za milión a ja som doteraz vo veľmi intenzívnom kontakte s mnohými dievčatami zo súťaže, hlavne s 10 finalistkami. Voláme si, píšeme, stretávame sa, je to milé, pre mňa sú to zásadné veci, netrhať priateľstvá. Lebo toto bolo prvé, čisté naozajstné, nič sme nehrali. To sa už napríklad o VyVolených povedať nedá.

V televízii vás teraz vídať v Inkognite, kde máte navyše poruke kamaráta Mariána Čekovského.

Keby len kamaráta! On je môj kmotor, pozor, to zrejme málokto vie. Ja som hrdý krstný otec jeho novonarodeného syna Alexeja. Takže my sme už rodina.

Nehovorte! Pokiaľ viem, vy máte v rodine za kmotru aj Mariannu Ďurianovú, či?

Prišlo to spontánne, ale áno, je dobrou krstnou mamou mojej 12-ročnej dcérky Evky.

S Mariánom sa radi prezentujete ako machovia a veľkí baliči. Mne ako partnerke by sa to asi nie vždy páčilo.

Každému súdnemu človeku musí byť jasné, že toto všetko je veľká hra, my sa chodíme do Inkognita hrať. Baví ma prísť 10 minút pred nakrúcaním, dať sa prepudrovať, nasadiť mikrofón a ísť z prvej vody. Chodia sa na nás pozerať ľudia z Fremantlu, hovoria, že je v tom toľko človečiny. Pre mňa je to najpríjemnejšia práca, akú som kedy v televízii robil. Treba to brať všetko s nadhľadom vrátane toho, ako prejavujeme sympatie niektorým dámam. Myslím si, že naše partnerky veľmi dobre vedia, s kým žijú.

Keby ste si mohli vypýtať od Ježiška darček na rok 2017 v pracovnej sfére, čo by to bolo?

Mal som jednu vec, ale už sa neuskutoční. S nebohým bratom sme chceli v Divadle Alexandra Duchnoviča naštudovať muzikál Balada pre banditu o Nikolovi Šohajovi Lúpežníkovi. Nové veci sa však chystajú v televízii JOJ a ak sa podaria na budúci rok, budem veľmi šťastný. Malo by to mať nádych čierneho westernového sitkomu, malo by sa to natáčať mimo Slovenska a mali by tam účinkovať mnohí moji kamaráti. Točiť by to mal štáb zložený z mojich ďalších veľmi dobrých kamarátov. Keď sa toto zrealizuje, tak ja budem Ježiškovi naozaj veľmi vďačný.