Pri stretnutí s hudobníkmi zvykne nám ostatným spontánne skĺznuť pohľad na ruky.

Určite sú ruky pre muzikanta hudobným jazykom. Ale ja keď vidím pútavého bubeníka, všímam si celé jeho telo. Jeho pohyby, ako tvorí celým svojím fyzičnom.

S bubnovaním sa spája aj fyzická sila. Vaši heavymetaloví kolegovia pri koncertovaní zhadzujú kilá.

Mne sa pri bubnovaní nepodarilo schudnúť, asi preto, že nehrám heavy metal. Bubeník by mal mať fyzickú silu, ale aj silu hrať jemne a obsiahnuť tým všetky výrazové prvky.

A čo potom bubeníčky v symbióze s fyzickou silou, ktorá nie je celkovo pre ženy typická?

Je tam určitá jemnosť, ktorú vždy cítiť, hoci žena sa snaží byť silná a hrať rokovejšie veci. A práve to dáva tej hre správny kontrast a napätie.

Stále si fyzickú silu aj kondíciu pestujete pomocou boxu?

Mám rád kontaktné športy muay thai a K1, k čomu patrí aj box. Okrem toho, všetci, ktorí sa stretávame pri tréningoch, sme kamoši, komunita. Boxu preto hovorím chlapský aerobic.

Chodia k nám aj dievčatá. Rozdiel je len v tom, že ak boxuje chlapec a dievča, tak dievča prehrá. V zápase v kuchyni zase vyhrávajú ženy. Môžeme hovoriť o emancipácii koľko chceme, ale nevyhneme sa prirodzenosti a tomu, čo žena reprezentuje v prírode. Keď sa opica hrá na páva a páv zase na leva, tak je to smiešne a mätúce. Je lepšie ostať samým sebou. Niekedy mám pocit, že ženy sa boja byť samými sebou a potrebujú sa porovnávať. Je to z pocitu slabšej entity voči mužom. Ale tá slabosť nie je mínus. Ponúka nehu, krehkosť, to, čo muž nemá. Prečo by sme si to mali vymieňať a ponúkať obraz – žena kulturistka a muž s varechou? Vnímam ženu, ak mi dokáže dať to, čo je v nej prirodzené. A ten kontrast je veľmi príjemný.

Ste konzervatívny a tradicionalista?

Nie, iba hovorím o tom, čo sa mi páči. Naopak, som liberálny a zastávam názor, nech každý robí to, v čom sa cíti dobre. Takto vnímam ženy a takéto sú pre mňa sexi. Viem však, že keď to poviem ženám vo fitness, ktoré dvíhajú ťažké železá, tak neuspejem. Na druhej strane, najlepší kuchár po mojej babičke, ktorého poznám, je môj blízky priateľ a kolega.

Študovali ste na najprestížnejšej svetovej škole Berklee College of Music. Do Ameriky ste odišli veľmi mladý a v rokoch, keď ešte nebola virtuálna komunikácia na takej úrovni ako dnes. Bol aj smútok či iné zmiešané pocity?

V Amerike som bol od roku 1994. Odišiel som vtedy za mojou rodinou do Colorada. Žil som v krásnom prostredí, hral muziku, ktorá ma bavila, spoznával som nové kapely. Posúval som sa ďalej. Po roku som sa vrátil na Slovensko. Plnil som si svoje hudobné sny, budoval zázemie, mal som nejaké výsledky. Napriek tomu som v roku 2000 odišiel študovať do Ameriky, pretože som chcel zažiť to, po čom som túžil od detstva, bezhraničný životný aj hudobný priestor. Samozrejme, že mama vtedy aj plakala, nevedeli sme totiž, kedy sa vrátim. Práve v Amerike som si začal vážiť väzby, ktoré som mal doma. Chýbala mi tá slovenská nedokonalosť. Chýbalo mi státie v radoch v obchodoch, jedlo, zvyky. Mám to tu rád. Keď som však na Slovensku, chýba mi bohatý hudobný život, ktorý zažívam v Amerike. Možno preto tie porovnávania, lebo sa mi asi aj kvôli odvahe, vytrvalosti a tvrdej práci s istými danosťami a hudobným talentom podarilo začleniť do medzinárodnej rotácie hudobníkov. Nemali by sme sa báť hrať všade a celým svojím srdcom, vtedy je nás počuť a cítiť.

Stále sa teda kvôli práci pohybujete medzi Amerikou a Slovenskom?

Áno. Som tam, kde mám momentálne prácu. V Amerike mám aj svoj byt a zázemie. Keď mám pracovné možnosti, hneď tam utekám posúvať sa ďalej.

Na jednej strane Amerika a jej veľkosť, kozmopolitizmus, spektrum kultúr aj rôznorodého umenia. Na druhej strane slovenská zemepisná malosť. Ako sa dá zvyknúť na takéto rozdielnosti?

Amerika ma obohacuje vo videní Slovenska. Máme predsudky, že sme malí, že nedokážeme to a to. Sme však nadaní ľudia a máme potenciál. Treba mať len odvahu a ísť do toho sveta, dať sa inšpirovať a chcieť byť súčasťou veľkých celkov. Keď som sa prvý raz prisťahoval do New Yorku, býval som na ulici, kde bol kostol, mešita aj budhistický kláštor v rozpätí tristo metrov. Dokážu tam žiť a tvoriť čosi výnimočné ľudia z celého sveta, prečo my Slováci by sme tam nemohli priniesť niečo svoje? Je to len na nás, aby sme zahodili komplexy z tej našej malosti. To nie je o svete, či nás chce prijať, alebo nie. Ide o to, aby sme svetu dali možnosť prijať nás.

Tú svetovosť v hudbe prinášate svojím spôsobom aj organizovaním One Day Jazz festival. Práve minulý týždeň sa skončil ďalší ročník, do Bratislavy prišli opäť muzikanti svetového mena. Nie je to finančne náročné zaplatiť ich?

Dá sa to, aj keď ekonomika festivalu je veľmi náročná. Teraz sme tu mali špičku svetovej scény, veľkú úderku z New Yorku, ten najlepší latinodžez, aký sa dá na svetovej úrovni zažiť, veľa rytmu, veľa emócií. Za všetkých spomeniem môjho spolužiaka, bubenícku svetovú špičku Antonia Sáncheza alebo Volcan Project či Bena Williamsa. Priestor však mali aj mladí talentovaní hudobníci zo Slovenska.

Amerika je kolískou džezu, na Slovensku však ešte nemá tento hudobný žáner takú silnú tradíciu.

Myslím si, že ľudia počúvajú džez toľko, koľko im ho sprostredkujeme. Džez už nie je to, čo v 40. a 50. rokoch minulého storočia. Dnes je to fúzia rôznych žánrov. Hudba je silné médium. Teším sa, keď ľudia prídu na koncert a neriešia, či idú na džez, ale že idú za muzikou a idú zažiť oslovenie či spojenie práve cez hudbu.

Ste z hudobníckej rodiny, mama bola za svojich čias známa speváčka, nakoniec však skončila v advokácii, okrem toho podnikala. Máte aj vy takéto zadné dvierka?

Za socializmu hudobníci študovali aj iné vysoké školy. Napríklad môj otec najprv študoval medicínu, potom právo. Keď už mali obaja 40 rokov, chceli sa usadiť, tak si zvolili inú kapitolu vo svojom živote. Otec viedol firmu v automobilovom priemysle. Ja plánujem hrať do posledného dychu. Chcem hrať, musím hrať, je to moja duševná potrava. Môj život je jedna veľká hudobná skladba.

Povedz mi, otec je najznámejšia pieseň vašej mamy. Kladie aj vám vaša dcéra otázky tohto typu?

Je to krásna otázka. Snažím sa prejsť postupne k takej debate, ako mala moja mama so svojím otcom a ja zase s mojou mamou. Moja dcéra má osem rokov, a preto riešime veci primerané jej veku.

Madonny sa novinári zvykli v minulosti pýtať, či deťom, až vyrastú, ukáže aj svoje erotické klipy. Vy poviete dcére o svojej drogovej minulosti?

Jasné, že áno. Zobral som ju do tábora, kde som bol ako abstinujúci. Teraz jej o tom rozprávam ešte málo. Čím však bude staršia, tým častejšie ju budem brávať medzi abstinentov. Budem sa snažiť viesť ju k tomu, aby poznala túto problematiku a nestrkala hlavu do piesku. Aby s tým bola konfrontovaná, aby vedela, že na svete sú drogy a vytvorila si vlastný postoj. Musíme deťom ukázať život, aký naozaj je, aby vedeli, čo ich čaká a hlavne, aby si vedeli sami správne vybrať.

Richard Müller spieva v jednej zo svojich skladieb – odpúšťam ti, Martin V. Čo vám to vlastne odpustil?

Ako 17-ročný som mal nahrávať svoje prvé CD v živote práve pre Riša. Vypýtal ma z protidrogovej liečebne od pána primára, dal som mu slovo, že nahrám CD a vrátim sa späť. Zaplatil mi za moju prácu a ja namiesto toho, aby som sa vrátil, vybehol som do ulíc. Cítil sa sklamaný, že som nedodržal slovo. Ktovie, ako sa na to pozerá dnes, keď sám spoznal tento svet. Človek, ktorý s tým nemá skúsenosti a dôveruje ľuďom, vníma osobne, ak ten druhý niečo nedodrží. Ale tá sila drogy a túžba po nej je silnejšia ako čokoľvek iné. Vtedy vnútorná morálka aj etika odpadá.

Spomínate ulicu, vy spolupracuje aj s rapermi. Je to dosť prekvapivé. Elegantný, vznešený džez a rap z ulice aj s vulgarizmami.

Svoje rebelské obdobie som prežil na ulici, preto dokážem pochopiť kohokoľvek, akékoľvek vyjadrovacie prostriedky. Vnímam to ako svoje osobné bohatstvo. Ľudia nie sú len takí a onakí, sú rôzni. Každý chce žiť, každý chce byť šťastný. Hiphop je sociálna hudba. Našiel som si k nej vzťah v Amerike. Je to pre mňa oddych práve v toku tejto hudby nechávať plynúť myšlienky.

Opäť sa dostávame k malému Slovensku, k úzkemu okruhu ľudí. Spolupracovali ste s Rytmusom, ktorý je dnes partnerom Dary Rolins. Vy ste s ňou vyrastali, neskôr ste tvorili pár.

Rytmus je kolega, kamarát. Darinka je moja kamarátka, s ktorou som vyrastal a istú dobu sme boli partneri, je to teda moja bývalá láska. Ale to bolo už dávno. Čas beží veľmi rýchlo. Všetko je v poriadku.

Napadlo vám, keď ste boli deti, že raz budete hviezdy na slovenskej hudobnej scéne?

Ona bola už vtedy. Kým som sa ja formoval ako detský herec a hudobník, ona už bola speváčka. V detstve a mladosti sme všetci boli do nej platonicky zaľúbení. Pre mňa je to čarovný človek a úžasná žena s veľmi trefným zmyslom pre humor. Bola pre mňa ženským médiom aj médiom lásky a citu.

Hovoríte tak, akoby bola z toho množstva žien vo vašom živote tá pravá.

Množstva žien? (Smiech.) Áno, v tom období bola naj.

Dcéru však máte s bývalou účastníčkou reality show Alexandrou Orviskou. Pred rokmi sa mnohí tomuto vzťahu čudovali.

Pri citoch sa neriadim protokolom. Môj diapazón rôznych svetov je veľmi veľký. Mám priateľov a kamarátov z rôznych sfér a snažím sa všetkých pochopiť a prijať, pokiaľ sú féroví. Neodsudzujem ľudí len preto, že ich vnímanie sveta je iné ako moje. Neznamená to, že nemôžu obohatiť život iného človeka a že sa v nich neskrývajú vzácne veci, ktoré ten okolitý svet nevidí. Potom je to aj o protikladoch. Niekto je takzvaný „snílek a kecálek“, preto potrebuje pri sebe akčného človeka. Tak to bolo aj v našom prípade. Keď sme v kalamite autom uviazli v snehu, ja som si obliekol sveter a klepal som sa od zimy, rozmýšľajúc, čo bude ďalej. Ona si, naopak, obliekla otepľovačky, vyšla von, ľahla si pod auto s cieľom riešiť problém. Dnes máme pekný, kamarátsky, korektný vzťah. Niektorým ľuďom je súdené, aby boli celý život priateľmi, iných spojí životná láska. Niekto sa s tým druhým rozíde a už sa viac nestretne. Nič by sme nemali siliť a mali by sme dávať priestor prirodzenosti.

Napriek tomu, že ste mali veľmi silný záväzok – dieťa, vydržali ste spolu len tri roky.

Spoznávali sme sa bližšie až popri rodičovstve, svoje pocity, svoju mladosť. Mali sme záväzky voči dieťaťu, voči vzťahu a urobili sme pre to všetko, čo kto vedel. Snažíme sa vychádzať ako rodina, lebo sme spätí s dcérou. Chceme obaja prijať všetko to krásne, čo sa nám ponúka v súvislosti s rodičovstvom. Keď to človek prijme, obohatí svoj život.

O otcovstve rozprávate takmer poeticky. Robili ste však aj také tie prozaické veci ako nočné vstávanie, prebaľovanie, príprava kašičiek?

Robil som úplne všetko od prvej chvíle, ako sa dcéra narodila. Dnes sa jej snažím byť za chrbtom a riešiť všetko to, čo potrebuje. Niekedy sme spolu nepretržite, inokedy ju aspoň vyzdvihnem zo školy a odovzdám Saške, ale vidíme sa, ak nepracujem, takmer každý deň a myslíme na seba stále. Povinnosti si s matkou mojej dcéry delíme presne na polovicu.

Bubeník Martin Valihora: Čím sklamal Richarda Müllera a prečo bráva dcéru medzi abstinentov?

Výber pre vás