Celé roky pôsobí ako komunikatívny a spoločenský človek. Marta Sládečková (60) však hovorí, že sa pred ľuďmi skrýva.

Aktuálne účinkujete v seriáli Autoškola. Vonku mrzne, nakrúcali ste v horúcom lete.

Jazdili sme na starých „šunkách“, tie favority, samozrejme, nemali posilňovač riadenia ani klimatizáciu. A keď sme sa potili v tých rozpálených autách, dobráci kolegovia na nás pokrikovali, aby sme si ju zapli... Trocha sme zaťali zuby, čo sa týka počasia, pretože máme veľa pekných zážitkov, napríklad s kaskadérmi.

Za roky mojej hereckej práce som ich nevidela toľko pokope a nikdy som nezažila ich prácu zblízka. Bol to zvláštny adrenalín. Bola by som rada, keby sa Autoškola páčila, pretože uspokojiť dnes diváka komediálnym seriálom je veľmi ťažké. Preto je fajn, že režisér a vlastne aj autor siahol po niečom úplne novom.

Pred kamerou si za volantom počínate veľmi dobre.

Jazdím od mladosti, pretože autá mám veľmi rada. Ocko bol plukovník a pracoval ako šéf technického oddelenia, takže som absolvovala vodičský kurz u vojakov. Občas som si zajazdila aj na „buzerpľaci“, mala som vždy tých najlepších učiteľov.

Ale spomínam si aj na jednu úsmevnú historku. Jeden z inštruktorov mi stále tvrdil, že sa príliš tlačím na stredovú čiaru, ja som však ten pocit nemala a oponovala som mu. Až keď sme vystúpili z auta a pozreli sa na seba, všimla som si, že výrazne škúli na jedno oko...

O ženách šoférkach kolujú vtipy, rozčuľujú vás?

Bohužiaľ, sú pravdivé. Niekedy sa hanbím, že som žena, keď vidím, čo tie šoférky stvárajú. Páni seniori v klobúkoch a ženy, tak to sú kategórie, ktoré obchádzam veľkým oblúkom. Ale určite nehádžem všetky ženy šoférky do jedného vreca. Poznám veľa takých, ktoré si na cestách počínajú skvele a ja so všetkou skromnosťou patrím k nim.

Veľmi sa snažím byť ako šoférka tolerantná, prekážajú mi vulgárni ľudia, ktorí už pri malom pochybení na iných šoférov trúbia, ukazujú škaredé gestá. A keď je vinníčkou žena, tak tie výrazy a grimasy, čo robia... Aj preto sa snažím správať tak, aby som arogantným mužom neliala vodu na mlyn.

Televízni diváci vás poznajú hlavne ako komediálnu herečku, ale vy máte množstvo divadelných ocenení aj za dramatické postavy. Rozosmiať ľudí je náročné.

Treba sa na mňa prísť pozrieť do divadla, garantujem vám, že ten plač je ozajstný. No samozrejme, že mám rada aj komédie. Hornú Dolnú nakrúcame už štyri roky a aj keď sa témy trocha míňajú, chodíme tam veľmi radi. Nový seriál je dobrý v tom, že vlastne neviete, do čoho idete, a na pľaci sa stretnete s kolegami z rôznych divadiel i nedivadiel.

Dôležitý je však výber hercov, aby sa k sebe hodili herecky a vizuálne. A v komédii by sme mali mať aj rovnaký humor. Pre mňa je potom inšpirujúce sledovať kolegov, ako to hrajú, čo vymýšľajú, pretože na javisku už niekedy presne viem, ako to ten herec zahrá.

Bohužiaľ, u nás aj vo svete sú komediálne herečky stále v menšine v porovnaní s mužmi.

Ako som už povedala, robiť komiku a rozosmievať ľudí je čoraz ťažšie. Dobrý komediálny herec musí mať nadhľad a vedieť si urobiť zo seba žarty. Občas musíme prežiť, že nevyzeráme ako kráľovné krásy a nie sme na tom plátne nádherné. Ak začneme sledovať, ako vyzeráme, tak to vidno a je to škoda.

Samozrejme, aj toto má svoje hranice. Herec hlavne musí uveriť postave, ktorú hrá. A keď sa stretne takáto partia hercov, tak verím, že dokážeme vykúzliť ten úsmev na divákovej tvári.

Aj vaša postava v seriáli Susedia prešla poriadnymi zmenami.

Moja postava prišla po desiatich rokoch z Ruska, takže sme museli riešiť kostýmy a masky. Najprv som mala na hlave vrkoč à la Tymošenková, teraz mám na hlave dve buchtičky. Dámy z bohatej ruskej spoločnosti sa obliekajú do bielej a nosia veľa zlata. Preto mi to takto vymyslela kostýmová výtvarníčka. Dobre viem, že biela pridáva na objeme, ale tu hrám Martu Sladkú a nie seba. Táto postava bola od začiatku extravagantná a uletená. A mňa to baví.

Mnohí komici a komediálni herci sú mimo kamery smutní a vážni ľudia, vy ste však usmievavá a komunikatívna.

Áno, je to tak. Veľkí komici bývajú v reálnom živote introvertní a utiahnutí ľudia. Napríklad pán Lasica je jeden krásny plachý človek. Ľudia od nás čakajú, že ich budeme zabávať stále a všade, ale aj my sme len ľudia a potrebujeme si oddýchnuť.

Hoci tak nevyzerám, mám rada pokoj. Nechodím napríklad do kina a na miesta, kde je množstvo ľudí, mne stačia diváci na predstavení a po ňom. Veľa ľudí sa chce s nami potom fotiť, rozprávať a keďže sa nechcem hrať na veľkú divu, tak to s nimi absolvujem. Oni sú šťastní, majú zážitok. A ja som rada, že môžem niekoho urobiť šťastným, len ma to niekedy stojí trocha viac energie.

V Autoškole šoférujete, v projekte Vyprávěj cvičíte spartakiádu, v seriáli Koniec veľkých prázdnin hráte aj milostnú scénu. Do čoho by ste nešli?

Pri tej milostnej scéne som stratila v lese náušnicu, hľadal ju celý štáb, ani tak sme ju nenašli. Keby sme žili v Amerike, idem do všetkého. Na Slovensku je to však iné, pribrať pätnásť kíl v krátkom čase a ohroziť svoje zdravie za denný honorár taký, aký dostanem, do toho by som nešla.

V Autoškole máme veľa krkolomných scén, Juro Kemka a niektorí ďalší ich chceli robiť sami, režisér však povedal nie. V mojom veku by som už nešla do filmu, kde sú chúlostivé scény. Klobúk dole pred Zuzkou Kronerovou vo filme Baba z ledu, aj som jej to povedala. Ona je ten typ herečky, ktorý pre diváka urobí všetko. Ísť do vody či do postele, na toto by nenašlo odvahu mnoho herečiek.

Pochádzate z rodiny vojaka a učiteľky. To nie je dobrá kombinácia, čo sa týka humoru.

Neverili by ste, aké krásne a veselé detstvo som mala. V Hornej Dolnej hrám učiteľku, tak som tam zúročila všeličo, čo som od maminky odpozorovala. Je to ťažká profesia a klobúk dole pred všetkými, ktorí ju vykonávajú. Je to vlastne tiež určitý druh herectva, len nestačí, aby vás diváci iba počúvali, musia vás aj rešpektovať.

Mrzí ma, že učiteľské povolanie je trocha zaznávané. Ľudia majú pocit, že si odučíte a máte voľno. Pamätám sa na tie haldy zošitov, ktoré maminka do noci opravovala a potom ešte príprava na druhý deň… A ocko, na to, že bol vojak, bol veľký džentlmen a nikdy nepoužíval vulgárne slová. Od mojich rodičov som sa naučila presnosti, disciplíne a pokore.

Na javisku exceluje aj v dramatických rolách. Snímka je z predstavenia Višňový sad.
Na javisku exceluje aj v dramatických rolách. Snímka je z predstavenia Višňový sad.
Zdroj: Ľuboš Kotlár

Neboli proti tomu, aby ste boli herečkou?

Naši videli, že inklinujem k herectvu. Na gymnáziu sme robili Malé javiskové formy, viedol ich môj spolužiak Roman Polák (niekdajší riaditeľ Slovenského národného divadla). Práve on mi navrhol: Marta, idem na réžiu, poď skúsiť herectvo. Maminka ma však upozornila, že nemáme nijaké prostriedky na protekciu. Spomínam si na jej slová: Choď, dcérenka, ak niečo v tebe je, tak ťa zoberú. Zobrali ma na prvý raz, aj Romana.

Herectvo je náročné aj pre emócie, ktoré vkladáte do postáv.

Niektoré herečky to robia tak, že tá rola ide s nimi domov, tam doznieva. V mojej domácnosti nedoznieva nič (smiech). V šatni si vyzlečiem kostým a už na chodbe som Marta Sládečková a žiadna Jelena Andrejevna. Šetrím si energiu a dávam pozor, aby ma moje povolanie nevyciciavalo.

Na tom javisku a pred kamerou odovzdám všetko, čo vo mne je, dokonca sa mi to aj niekedy hodí. Človek má predsa rôzne problémy aj v súkromí a môže sa na javisku pokojne vyplakať. Publiku odovzdám to, čo mu patrí, od tej šiestej do desiatej večer, a potom som to už len ja.

V Autoškole máte vnúčatá, niektorí herci nie sú nadšení, keď sú na pľaci zvieratá a deti.

S deťmi a zvieratami sa nakrúca najťažšie. Keď som sa dozvedela, že na pľaci budú až tri deti, trocha som to musela predýchať. Ony totiž ešte nie sú schopné udržať dlhšie pozornosť. Jedna sekvencia trvá pár sekúnd, všetko je pripravené, technika, herci majú všetko naskúšané, potíme sa v tom teple a ja už viem, že sa nepodarí ani ďalšia ostrá.

Jedno z mojich seriálových vnúčat sa hrabká v zemi, hrá sa s chrobáčikom. Zvieratká, to je ešte horšie, neraz si totiž robia, čo chcú ony, nie režisér. Odmietam s nimi nakrúcať aj z humánnych dôvodov, nepáčilo sa mi, ako s nimi v minulosti zaobchádzali. Priväzovali ich, aby sa nepohli, zažila som, ako nadopovali srnku, pretože mala pokojne sedieť, jej však padala hlava...

Našťastie, dnes je už iná doba, ochranári sa oveľa hlasnejšie ozývajú a konečne platí už aj zákon, že zviera nie je vec. Veľmi držím všetkým týmto aktivistom palce.

Lenže na slávnostnej premiére sa k vám vaše seriálové vnúčatá doslova túlili.

Je to veľký paradox, že ma deti milujú, hoci mám s nimi kadejaké zážitky a nemám problém cudzie alebo seriálové deti okríknuť. Mám totiž taký pocit, že veľa detí je dnes nevychovaných. Mám dvoch synovcov, ktorí sú už dospelí, kým boli deti, veľa som sa im venovala, môžem teda porovnávať. Vidím to hlavne na dovolenkách, kde niektorí rodičia deti doslova odkladajú a nechajú im úplnú voľnosť.

Dnes je to už našťastie iné, ale od vašej generácie sa očakávalo, že žena sa v určitom veku vydá, bude mať deti. Ste slobodná, bezdetná. Znášali ste pre to nejaké pripomienky?

Vôbec nie. Rodičia chápali moje zvláštne povolanie a rešpektovali to. Všetky požiadavky na normálnu rodinu im splnila moja sestra Ľubka. Vysoká škola, svadba, deti, byt, auto…. Keď som sa dostala na herectvo, bolo mi jasné, že tento model nebudem musieť dodržať a nik­dy ma rodičia ani do ničoho nenútili. Maminka mi len v určitom veku povedala, že by som už mohla nosiť kostýmy a šaty. Som však rifľový a tričkový typ, mám len dva kostýmy, aj to nohavicové.

Pôsobíte ako spoločenský typ, veľa sa smejete, ste príjemná spoločníka. Muži majú takéto ženy radi.

Áno, ale iba v spoločnosti, doma im vyhovujú domácke typy, tiché, nekonfliktné a ja nie som žiadna gazdinka. A na dôvažok, herecké povolanie je náročné na čas. Sú obdobia, keď sa s priateľom nevidím aj celý týždeň v kuse. My herci mávame predstavenia večer, dlho do noci sme hore, nečudo, že potom neskoro vstávame, keď už ľudia v iných profesiách naplno zarezávajú. Aj o môjho psa, 10-ročného Arama sa na 90 percent stará môj priateľ, pre prácu by som to nestíhala.

Dokázal by vás vôbec nejaký muž prehovoriť, aby ste sa za neho vydali?

Preboha, a prečo?

Za volanom si dobre počína pred kamerou aj v reálnom živote.
Za volanom si dobre počína pred kamerou aj v reálnom živote.
Zdroj: TV Markíza
Poslať emailom
Diskusia ()
Umelec Dan Tanenbaum zarába na netradičnom nápade.

Zo záľuby tisícový biznis: Neuveríte, z čoho umelec Dan vyrába tieto predmety!

Populárne články
Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Herečka Eva Longoria

Zúfalá manželka Eva Longoria: Kvôli práci ma nespoznáva vlastný syn!

V horách s chladnejšou zimou si obyvatelia stavajú tehlové domy.

Rozdeľuje ich pôvod, ale spája „Voňajúci pán“. Do mŕtvych investujú viac než do seba

Neprehliadnuteľný a nesmierne elegantný v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu.

Nevídaný zážitok a úspech: Hercovi Štefanovi Bučkovi tlieskal Štrasburg, Paríž aj Berlín!

Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac
Diskusia