Jana Homolová

<h3>V jojkárskom seriáli Nemocnica hráte scestovanú sebavedomú lekárku Zuzanu Maxovú, ktorá je už na prvý pohľad veľmi výrazná. Čo vás na nej najviac upútalo tak, že vo finále ste si povedali – túto ženu chcem hrať?</h3>
<p>O&nbsp;tom, že v&nbsp;tomto seriáli by som rada účinkovala, ma presvedčila základná zostava hercov a&nbsp;režiséra. A&nbsp;to, že mi napísali takú perfektnú ženu, ako je Zuza.</p>
<p>Ako prvé sa mi dostali do rúk na prečítanie prvé štyri diely seriálu, ktoré sa mi veľmi páčili. A&nbsp;hoci sme s&nbsp;tvorcami vedeli, že budem v&nbsp;Nemocnici účinkovať, ja sama som na začiatku nevedela, ako bude moja postava „vyzerať“, keďže bola ešte len v&nbsp;procese kreovania. Keď som konečne dostala do ruky ďalšie scenáre a&nbsp;začala som čítať, ihneď som si Zuzu obľúbila a&nbsp;bavila som sa na nej asi tak, ako sa teraz bavia diváci. Mám na nej rada všetko. (Úsmev.)</p>
<h3>V&nbsp;seriáli ste sa objavili aj v&nbsp;trošku šteklivejších polohách a&nbsp;témach. Ak si to dej a&nbsp;postava pýtajú, nemáte s&nbsp;takými scénami problém? Alebo sú pre vás stresujúce?</h3>
<p>S&nbsp;humorom ide všetko ľahšie, samozrejme. (Smiech.) Problém mám len vtedy, keď mi to nedáva zmysel, keď náhodou v&nbsp;danom kontexte nepochopím zámer scenáristov, ale toto sa nedeje často.</p>
<h3>Téma záchrany života a&nbsp;vzťahov lekárov a&nbsp;sestričiek na pracovisku je aj vo svete seriálovej tvorby veľmi atraktívna. Máte obľúbený zahraničný seriál z&nbsp;lekárskeho prostredia?</h3>
<p>Kedysi som pozerala Kliniku Grace, Doktora Housea. Naposledy New Amsterdam a&nbsp;možno ich bolo aj viac, ale v&nbsp;rýchlosti mi napadajú tieto. No pri všetkých spomínaných seriáloch ma viac zaujala nie linka pacienta a&nbsp;jeho diagnózy – aj keď aj tá bola vždy napínavá a&nbsp;bavila ma –, mňa najviac zaujímali charaktery lekárov a&nbsp;ich vzťahy.</p>
<h3>Na výrobe spolupracujete s&nbsp;viacerými odborníkmi. Mnohí hereckí kolegovia si pochvaľujú snahu tvorcov o&nbsp;čo najväčšiu autenticitu. Nemocnica je divácky veľmi obľúbená. Myslíte, že práve to divákov láka, aby sa posadili k&nbsp;televíznym obrazovkám?</h3>
<p>Aj to. Určite. No ja si myslím, že len to nestačí. Náš kolektív vnímam ako veľmi príjemný, prajný, láskavý, veselý, úprimný, pokorný. Máme sa radi a teší nás, že môžeme spolu pracovať. Robíme to zo srdca. A to podľa mňa cítiť.</p>


Veľakrát sa človek snaží o&nbsp;dokonalosť, presnosť, ale ak tam chýba srdce, nezasiahne to ľudí tak, ako keď robíte niečo srdcom. Vtedy väčšinou ani úplná dokonalosť nie je nutnosť.


<h3>Túžili ste v&nbsp;detstve po lekárskej profesii alebo ste skôr typ, ktorý sa bojí krvi a&nbsp;táto oblasť vás nikdy nepriťahovala?</h3>
<p>Nemôžem povedať, že by som sa krvi bála. Ľudské telo a&nbsp;jeho schopnosti ma fascinujú a&nbsp;baví ma si o&nbsp;ňom študovať, nazerať naň holisticky, dozvedať sa o&nbsp;ňom všetky tie úžasné veci, no rezanie ma nikdy nelákalo.</p>
<h3>V&nbsp;tejto súvislosti, keby ste mali takú možnosť, pozreli by ste si napríklad pitvu ľudského tela?</h3>
<p>Netúžim po tom.</p>
<h3>Je vám klasická medicína blízka alebo pred tým, ako navštívite lekára, skúšate alternatívne možnosti liečby?</h3>
<p>K&nbsp;alternatívnej medicíne ma to ťahá viac. Ajurvéda, čínska medicína, naše bylinky, samo uzdravenie… Mám s&nbsp;tým dobré skúsenosti. Už roky sa tak liečim, keď treba. No keď ochorejú deti, veľakrát zneistiem. Neverím svojmu úsudku, ich organizmu, som netrpezlivá, nabiehajú mi zrazu staré programy a&nbsp;strachy.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Čo robíte v&nbsp;takom prípade? Snažíte sa najskôr porozumieť vlastnému strachu a&nbsp;následne nájsť vhodné riešenie?</h3>
<p>Áno, už väčšinou viem rozoznať, keď ma ovládne strach, a&nbsp;snažím sa ho pomenovať, kladiem otázky, ktorými sa dostávam k&nbsp;podstate svojho strachu. Niekedy sa to podarí a&nbsp;vtedy aj choroba rýchlo odznie, niekedy zas, keď nie som vo svojej sile, tápam sama v&nbsp;sebe, v&nbsp;kruhu a&nbsp;vtedy aj liečenie detí ide ťažšie a&nbsp;siaham po liekoch, ktoré nie sú úplne čisto prírodné. Ale nemyslím tým antibiotiká. A&nbsp;jednoducho niekedy tú chorobu potrebujeme na to, aby sme niečo pochopili.</p>
<h3>Predpokladám, že ako mama troch detí tu pre ne chcete byť čo najdlhšie. Ako sa o&nbsp;svoje telo aj dušu staráte?</h3>


Spánok, príroda, meditácia, tvorenie, pohyb, hudba – toto všetko mi robí veľmi dobre, len nie vždy je na všetko priestor.


<p>Alebo skôr by som to povedala tak, že nie vždy si viem na všetko vytvoriť dosť priestoru. Dôležité je počúvať sa a&nbsp;vnímať svoje potreby, a&nbsp;ak je to čo i&nbsp;len trochu možné, napĺňať ich, dať priestor tomu, čo je v&nbsp;danom okamihu alebo období najpotrebnejšie pre môj pokoj či zdravie.</p>
<h3>Aká ste mama? Skôr prísna, zásadová alebo kamarátska?</h3>
<p>Rozhodne som kombináciou týchto možností.</p>
<h3>Dokážete si pri tejto kombinácii zachovať zdravý balans? Nestalo sa vám napríklad, že ste zvolili výchovný prístup, ktorý vo finále nebol účinný?</h3>
<p>Samozrejme, že sa mi to stáva. Nedostatok spánku, únava na konci dňa u&nbsp;mňa vedia veľmi narušiť balans a&nbsp;moju trpezlivosť.</p>

<h3>Vaše deti sú skôr neposedné alebo pokojnejšie typy?</h3>
<p>Deti sú rozhodne dynamické, teda hlavne to prvé a&nbsp;posledné. (Smiech.)</p>
<h3>Čo pri ich výchove považujete za najdôležitejšie?</h3>
<p>Neriadiť sa vlastnými strachmi, vedieť vidieť veci z&nbsp;ich pohľadu, dať im lásku a&nbsp;potrebnú mieru slobody a&nbsp;dôvery v&nbsp;seba samého, vedieť si pred nimi priznať chybu, snažiť sa vnímať ich osobnosť a&nbsp;poskytnúť im nástroje na ich rast.</p>
<h3>Stane sa vám, že pri výchovných postupoch občas spoznáte svojich rodičov, hoci ste si možno v&nbsp;minulosti povedali, že nebudete ako oni?</h3>
<p>Samozrejme, deje sa to aj mne, ale som rada, že si to uvedomujem, že to vidím a&nbsp;rozpoznám to. Teraz už bez výčitiek. Kedysi som sa na seba preto veľmi vedela hnevať. Viem, že robím všetko najlepšie, ako v&nbsp;danom okamihu dokážem, a&nbsp;že najbližšiu skúšku sa budem snažiť ustáť lepšie. (Úsmev.)</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Vediete deti rovnako k&nbsp;zdravému životnému štýlu?</h3>
<p>Robia to, čo vidia, že robíme my. A&nbsp;čo sa týka „zdravého životného štýlu“, ja osobne tomuto výrazu neveľmi rozumiem. Čo to je zdravý životný štýl? Ja si myslím, že každý si musí nájsť svoju zdravú mieru sám. Vyhovujúcu pre neho. To, čo je pre niekoho zdravé, pre druhého zdravé byť nemusí. Samozrejme, teraz nehovoríme napríklad o&nbsp;vyslovene zdraviu škodlivých potravinách. Ale aj tu platí – ako vlastne vo všetkom –, že dôležitá je vyváženosť, balans a&nbsp;harmónia.</p>
<h3>Hovorí sa, že nielen my sme učiteľmi našim deťom, ale aj ony učia nás. Čo vás o&nbsp;sebe samej deti naučili?</h3>
<p>Na toto neviem odpovedať v&nbsp;skratke, lebo toho, čo mi v&nbsp;tejto súvislosti napadá, je neskutočne veľa. (Smiech.) Ale naučila som sa od nich veľa nielen o&nbsp;sebe, ale aj o&nbsp;tom, ako to tu všetko funguje. Moje deti mi v&nbsp;praxi ukazujú to, čo som už dávno predtým čítala v&nbsp;knihách.</p>
<h3>Myslím, že toto je asi najčastejšia otázka, akú pri práci dostávate, ale ako sa vám spolu s&nbsp;partnerom, ktorý je takisto pracovne vyťažený herec, darí skĺbiť všetky povinnosti a&nbsp;starostlivosť o&nbsp;deti?</h3>
<p>Plánujeme, kombinujeme, berieme projekty, ktoré sa nám darí skĺbiť so starostlivosťou o&nbsp;deti. Ja zatiaľ ešte divadlo nehrám a&nbsp;Juraj ho má teraz tiež pomenej, ale zas posledné mesiace je viac v&nbsp;Prahe než doma.</p>
<h3>Ak zlyhávajú všetky logistické možnosti, kto vám s&nbsp;deťmi najčastejšie pomáha?</h3>
<p>Jurajovi rodičia. Sú našťastie tu v&nbsp;Bratislave.</p>
<h3>Ukazujete deťom občas svoju prácu? Videli vás napríklad v&nbsp;rozprávke O&nbsp;liečivej vode?</h3>
<p>Rozprávku O&nbsp;liečivej vode deti vypli v&nbsp;momente, keď pochopili, že som zlá. Nechceli ju dopozerať. Úplne to chápem. A&nbsp;inde nás veľmi nemajú šancu vidieť. V&nbsp;divadle boli iba na skúške Jánošíka, kde hrá Juraj.</p>

<h3>Deti sa učia napodobňovaním rodičov. Pozorujete na nich umelecké sklony? Sú z&nbsp;nich už teraz takí malí herci?</h3>
<p>Myslím, že aj bez toho pozorovania sa množstvo detí hrá doma tak, že sa prezlieka za rôzne postavy, zvieratá. Naše deti nie sú výnimkou. Popritom aj veľa tancujú, spievajú… Neviem, či je to známka toho, že by z&nbsp;nich mali byť herci. Do ničoho ich nevpasúvam.</p>
<h3>Spomenuli ste Prahu, kam Juraj za prácou dochádza. Pomyselné dvere do českých produkcií mu otvoril film Šarlatán, ktorý bol nielen divácky, ale aj z&nbsp;pohľadu kritikov mimoriadne úspešný. Býva práca častou témou vašich domácich rozhovorov alebo ju nechávate za dverami svojej domácnosti?</h3>
<p>Vo väčšej miere sa rozprávame o&nbsp;práci v&nbsp;kontexte časového plánovania. (Smiech.) Ale nie. Samozrejme, ak ide o&nbsp;nový projekt alebo niečo výnimočné, ako bol Šarlatán, hovoríme o&nbsp;priebehu práce, o&nbsp;svojich pocitoch a&nbsp;zážitkoch. Vždy to asi závisí od toho, nakoľko nás tá práca nadchne.</p>
<h3>Len nedávno ste obaja aj s&nbsp;Jurajom získali národnú cenu Igric, ktorá sa udeľuje za najvýznamnejšie tvorivé činy v&nbsp;oblasti filmovej a&nbsp;televíznej tvorby. Vy ste držiteľka ocenenia za najlepší ženský herecký výkon za postavu vojvodkyne Henriety v&nbsp;už spomínanom filme O&nbsp;liečivej vode, Juraj za stvárnenie postavy Františka vo filme Šarlatán s&nbsp;prihliadnutím na jeho účinkovanie v&nbsp;seriáli Slovania. Aký je to pocit, keď vašu prácu neoceňujú len diváci, ale aj odborníci?</h3>
<p>Je to veľmi príjemné. Doslova. (Smiech.) Túto cenu si nesmierne vážim. Práve preto, lebo o&nbsp;nej rozhodli ľudia, ktorých si vážim. Priznám sa, že mi trvalo istý čas, kým som ju aj sama v&nbsp;sebe prijala a&nbsp;dopriala som si ju. Neverila som, že som naozaj bola taká dobrá, aby som mohla byť za postavu v&nbsp;televíznej rozprávke ocenená. Napríklad v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Jurajom a&nbsp;jeho Šarlatánom. Moje nízke sebavedomie a&nbsp;neistota v&nbsp;seba ma začali oberať o&nbsp;radosť a&nbsp;vtedy som si uvedomila, s&nbsp;akým zanietením a&nbsp;radosťou som tvorila tú zápornú postavu, ako ma veľmi bavilo celé nakrúcanie, práca s&nbsp;kolegami – všetkými, nielen s&nbsp;hercami, skrátka že som to všetko naozaj robila srdcom, a&nbsp;práve preto je úplne možné, aby ma ocenili touto vzácnou cenou, a&nbsp;zo srdca za ňu ďakujem. (Úsmev.)</p>