Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

V&nbsp;roku 2021 si svet pripomenul jubilejných 150&nbsp;rokov od vzniku nemeckého cisárstva&nbsp;(1871). Armáda nemeckého cisára Viliama II. sa na krátke obdobie dostala aj do oblasti severovýchodných okresov súčasnej Slovenskej republiky, kde pomohla rakúsko-uhorským útvarom zastaviť príval ruských vojsk.

Ako odborník ste knižne spracovali nasadenie nemeckých vojakov na Slovensku počas prvej svetovej vojny. Čo vás k&nbsp;tomu viedlo? Pôsobenie nemeckej armády na Slovensku na jar roku 1915 nebolo doteraz prioritou slovenskej, ale ani československej historiografie. V&nbsp;medzivojnovom období boli v&nbsp;popredí výskumu boje československých legionárov. Po druhej svetovej vojne bolo bádanie o&nbsp;pôsobení Slovákov a&nbsp;Čechov v&nbsp;rakúsko-uhorských uniformách bojujúcich proti bratskému slovanskému Rusku v&nbsp;podstate tabu. Nová kapitola sa otvorila až po roku 1989, ale drvivá väčšina našich historikov sa orientovala a&nbsp;stále sa orientuje na štúdium rakúsko-uhorskej armády.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

O&nbsp;vašu prácu prejavila záujem žijúca legenda českej kultúry, básnik, spevák, hudobník, dramatik, herec, spisovateľ a&nbsp;výtvarník Jiří Suchý. Ako k&nbsp;spolupráci došlo?

Jiří Suchý je okrem iného zberateľ vojenských prilieb a&nbsp;vojenských pokrývok hlavy. Len samotných prilieb má vyše 120 kusov, desiatky z&nbsp;nich sú po vojakoch cisárskeho Nemecka. Pán Suchý je typ zberateľa, ktorý vzácne predmety „nesyslí“ doma vo vitríne, ale ukazuje ich aj na výstavách. Napísal som mu do divadla Semafor e-mail, že by som mu rád daroval svoju knihu, v&nbsp;ktorej píšem aj o&nbsp;nemeckých vojenských prilbách a&nbsp;prackách, ktoré ostali na našom území. Pán Suchý ma pozval do Prahy na predstavenie divadla Semafor. Ponúkol mi, že sa po predstavení môžeme stretnúť a&nbsp;porozprávať nielen o&nbsp;zberateľstve.

Aké bolo teda stretnutie so „žijúcou maturitnou otázkou z&nbsp;českého jazyka a&nbsp;literatúry“?

Keď si uvedomíte, že má 91 rokov, práve odohral divadelné predstavenie a&nbsp;vzápätí si našiel čas na hosťa z&nbsp;Košíc, musíte dať pomyselný klobúk dolu. Pán Suchý je na scéne od päťdesiatych rokov minulého storočia, v&nbsp;roku 1959 založil spolu s&nbsp;Jiřím Šlitrom divadlo Semafor. Za ten čas spolupracoval takmer so všetkými velikánmi českej/československej kultúry. Divadlo Semafor desaťročia uchováva a&nbsp;sprístupňuje aj ďalším generáciám odkaz tvorby Osvobozeného divadla Voskovca a&nbsp;Wericha – ja osobne nedokážem slovami dostatočne poďakovať pánovi Suchému za to, čo v&nbsp;tomto smere vykonal. Naša spoločná debata bola aj o&nbsp;jeho dvojčati a&nbsp;hudobnom géniovi Jiřím Šlitrovi, košickom divadle, fenoméne zberateľstva i&nbsp;priamo o&nbsp;nemeckých vojenských prilbách. Aj keď je Jiří Suchý dušou pacifista, prilby má rád a&nbsp;zbiera ich preto, lebo chránia ľudské životy. Hneď pri vstupe do jeho šatne ma privítala prilba nemeckých kyrysníkov, pozerám na ňu a&nbsp;pán Suchý mi vraví: „Jen klid, to je replika. Ty vzácnější kousky, ty já mám doma.“ (Smiech.) Chvíle, keď sme sedeli v&nbsp;jeho šatni, Jiří Suchý si listoval moju knihu a&nbsp;pýtal sa ma na konkrétne nemecké pohľadnice či militárie, mi ostanú dlho v&nbsp;pamäti.

Kde konkrétne prebiehali boje v&nbsp;Karpatoch na Slovensku?

V&nbsp;novembri roku 1914 sa bojové operácie východného frontu prvýkrát dostali aj na územie severovýchodného Slovenska. Bojová činnosť u&nbsp;nás trvala od novembra 1914 do mája 1915 a&nbsp;dotkla sa územia šiestich súčasných okresov: Bardejov, Stropkov, Svidník, Medzilaborce, Humenné a&nbsp;Snina. V&nbsp;priebehu novembra a&nbsp;decembra 1914 útočiace ruské vojská nakrátko obsadili aj mestá Snina, Humenné, Bardejov a&nbsp;Medzilaborce. V&nbsp;priebehu roka 1915 sa najťažšie boje na našom území odohrali od februára do apríla a&nbsp;Rusom sa opätovne podarilo dobyť Medzilaborce i&nbsp;Stropkov. Brániaca sa rakúsko-uhorská armáda z&nbsp;posledných síl držala obrannú líniu na karpatských kopcoch severovýchodného Slovenska. Začiatkom apríla došlo k&nbsp;rozhodujúcej kolízii počas takzvanej veľkonočnej bitky v&nbsp;Karpatoch a&nbsp;práve v&nbsp;nej vojská habsburskej monarchie v&nbsp;kritickej chvíli posilnili nemecké divízie.

Prečo museli nemeckí vojaci brániť územie rakúsko-uhorskej monarchie?

Rakúsko-uhorská armáda sa kvalitou nemohla nemeckej armáde rovnať. Koncom roka 1914 už bolo evidentné, že armáda habsburskej monarchie nebude dlhodobo vládať bojovať na dvoch frontoch (na východe proti Rusku a&nbsp;na Balkáne proti Srbsku). Náčelník generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády vytrvalo žiadal Nemcov o&nbsp;pomoc. Nemci neochotne poslali svojich vojakov do Karpát, kde odrážali útoky ruských vojsk v&nbsp;katastrofálnych klimatických podmienkach treskúcej zimy. V&nbsp;marci 1915 začali Rusi koncentrovať obrovskú silu južne od Medzilaboriec. Mali v&nbsp;úmysle preraziť dolinou Laborca smerom na Humenné a&nbsp;ďalej na Košice. Strategickým cieľom Rusov bolo uštedriť nepriateľovi takú silnú porážku, aby bolo Rakúsko-Uhorsko definitívne porazené. Rakúšania žiadali Nemcov o&nbsp;urgentnú vojenskú pomoc a&nbsp;tá prišla doslova na poslednú chvíľu v&nbsp;podobe nemeckého Beskydského zboru. K&nbsp;rovnakému javu posilňovania rakúsko-uhorských útvarov nemeckými dochádzalo v&nbsp;priebehu roka 1915 na iných bojiskách. V&nbsp;rakúskej Haliči, na území cárskeho Ruska, ale aj v&nbsp;kampani proti Srbsku. Hneď ako sa na bojisku objavili Nemci, morálka rakúsko-uhorských útvarov rapídne rástla. Priamoúmerne tomu klesala chuť útočiť u&nbsp;ruských vojakov. Veľmi dobre vedeli, že bojovať proti Nemcom pre nich bude znamenať omnoho vyššie straty. Len počas trvania veľkonočnej bitky zajali nemecké divízie tisícky ruských vojakov.

Venujete sa aj rozmanitým pamiatkam hmotnej povahy, ktoré na Slovensku ostali po nemeckých vojakoch. Ako ste sa dostali k&nbsp;týmto vzácnym pohľadniciam, fotografiám a&nbsp;militáriám?

Mojou ambíciou bolo ponúknuť čitateľom plastický obraz nemeckých vojakov bojujúcich na našom území na jar roku 1915. Vedel som, že text musí byť doplnený dobovými fotografiami, pohľadnicami, portrétmi, mapami, ale aj militáriami, teda predmetmi vojenskej povahy. Dlhodobo spolupracujem so zberateľmi, ktorí majú v&nbsp;súkromných zbierkach aj vzácne predmety po nemeckých vojakoch. Napríklad opaskové pracky, vojenské prilby, výstrojné súčasti a&nbsp;podobne. Zaujímali ma len predmety, pri ktorých sme mali stopercentnú istotu, že patrili príslušníkom Beskydského zboru. Keby sa predmety neľútostne plynúcim časom z&nbsp;týchto zbierok postupne roztratili, už navždy ostanú uchované v&nbsp;knihe.

Ktoré sú najzaujímavejšie?

Na Slovensko prišli vojaci zo štyroch nemeckých štátov –&nbsp;z&nbsp;Pruska, Hesenska, zo Saska a&nbsp;z&nbsp;Württemberska. Jednotlivé militárie predstavujem podľa príslušnosti k&nbsp;armáde toho-ktorého štátu. Pruské opaskové pracky sú pomerne bežné&nbsp;(pruská armáda bola najväčšia), ale württemberská alebo saská opasková pracka po vojakoch Beskydského zboru je veľkou vzácnosťou. Podobne to platí pri vojenských prilbách&nbsp;(typ Pickelhaube). Napríklad nemáme vedomosť ani o&nbsp;jednej kompletnej saskej prilbe, ktorá by sa doteraz na Slovensku zachovala. Uverejnil som aspoň znak z&nbsp;prilby saského vojaka, ktorý pochádza z&nbsp;obce v&nbsp;okrese Medzilaborce. Vzácne sú aj dvojrozmerné pamiatky, najmä fotografie a&nbsp;pohľadnice. Dostal som sa k&nbsp;desiatkam dobových pohľadníc, ktoré posielali Nemci z&nbsp;územia Slovenska alebo ktoré boli vydané v&nbsp;Nemecku, ale súvisia s&nbsp;bojmi v&nbsp;Karpatoch u&nbsp;nás. V&nbsp;tomto smere musím oceniť najmä láskavý prístup členov Európskej zberateľskej spoločnosti v&nbsp;Snine, ktorí poskytli zo svojho archívu mnoho nemeckých pohľadníc a&nbsp;fotografií. Najmä Radovan Vrabeľ, popredný zberateľ z&nbsp;východného Slovenska, mi venoval „kúsky“, ktoré som nikdy predtým nevidel.