Ako si spomínate na svoju účasť v úplne prvej súťaži Miss Slovensko v ére našej samostatnosti, ktorú zorganizoval Jozef Oklamčák (67)?

Nie tak dávno som sa nad tým zamýšľala, pretože skutočne odvtedy prešlo už tridsať rokov, a to naozaj nie je krátke obdobie. Vďaka súťaži mi ostali spomienky, ktoré vo mne natrvalo zostanú zakorenené. Súťaž pred tými rokmi mala obrovský punc a veľkú slávu, jednak sa to dialo prvýkrát od rozdelenia našich republík a zároveň to bolo plné očakávania. Nielen zo strany nás finalistiek, ale aj širokej verejnosti.

Do súťaže ma prihlásila sestra, ktorá poslala moje fotografie z agentúry Elite z Milána, kde som už ako 16-ročná pôsobila. V čase, keď sestra prihlášku poslala, nastúpila som na vysokú školu ako prváčka. Kastingy sa konali od piatka do nedele vo vtedajšom Istropolise, ale musím sa priznať, že na piatkový kasting som nedorazila… Ešte v ten večer k nám domov na pevnú linku zavolal pán Jozef Oklamčák. (Smiech.) Hovoril s mojím otcom. Povedal mu, že je škoda, že som neprišla, lebo som porotu zaujala fotkami a boli na mňa zvedaví. Vypýtal si ma k telefónu a presvedčil ma, aby som do toho šla. Tak som si povedala, že to skúsim. Nasledujúci deň v sobotu som sa tam ukázala, prešla som všetkými kolami až do finále. Súťaž sa konala koncom februára a podarilo sa mi vyhrať.

Aké ste mali očakávania? Verili ste, že vyhráte?

Každé jedno dievča, ktoré sa rozhodne ísť s kožou na trh, má ambíciu vyhrať. Brala som to tak, že to vyskúšam a uvidím, čo mi to do života prinesie, ale snažila som sa urobiť maximum, aby ma porota čo najlepšie ohodnotila. Napokon som získala prvé miesto.

Mali iné súťažiace ostré lakte?

Nemôžem povedať, že by medzi nami dievčatami bola obrovská rivalita, že by sme si hádzali polená pod nohy. Až neskôr som sa dočítala o nejakej zákulisnej kauze so špendlíkmi, ale ja osobne som negatívnu skúsenosť nemala. Môžem povedať, že sme boli kamarátky aj sme jedna druhej radili, no len v istých medziach, pretože tak vysoko v súťaži sme už boli každá sama za seba. Ambíciu zvíťaziť malo každé jedno zúčastnené dievča.

V súťaži na druhom mieste skončila Silvia Lakatošová (49). Aké sú vaše vzťahy po rokoch?

Sme kamarátky, ale ešte k súťaži poviem, že tak ako ja mám názor na to, kto sa mi páči, tak v roku 1993 porota usúdila, že som, v úvodzovkách, najkrajšia. Ale o dva mesiace nato sme súťažili v Karlových Varoch, kde Silvia skončila prvá a ja zas druhá… Ale medzi nami nikdy nebola žiarlivosť. Často sa stretávame na rôznych podujatiach a vždy si máme čo povedať. Dnes sa už nerozprávame o tom, čo bolo, ale skôr preberáme to, čo nás aktuálne zamestnáva. Napríklad deti, školy a podobne. Tým, že ona ostala v tomto biznise, čo stále dokazuje svojím vzhľadom, je pre mňa osobne reprezentantkou krásy číslo jeden. (Úsmev.)

Ako s odstupom rokov hodnotíte svoju účasť v súťaži miss?

Určite pozitívne. Prinieslo mi to slávu, aj keď, ako sa hovorí, svetská sláva – poľná tráva. Lenže my ako missky sme boli súčasťou rôznych televíznych programov, podujatí, rozhlasových relácií, zasadali sme do rôznych porôt. Boli sme stále videné, stále na očiach verejnosti, čo nám prinieslo rôzne benefity. Stali sme sa skrátka známymi, a keď som sa neskôr chcela etablovať, respektíve začať pracovať v televízii, veľmi mi to pomohlo.

A boli aj nejaké negatíva?

Ako s každým víťazstvom prišli aj negatíva. Samozrejme. Čím som staršia, tým viac mám pocit, že my Slováci sme málo prajný národ, a ukázalo sa to aj v roku 1993. Keby ste sa na moju účasť na miss opýtali maminy, určite by nespomínala benefity, pretože pre moje víťazstvo preplakala veľa nocí. Tým, že som vtedy vyhrala Favorit, vypočula si množstvo nepríjemných telefonátov, ktoré sme dostali. Moja rodina sa vtedy stretla s veľkou závisťou, žiarlivosťou a neprajnosťou…

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE