Jana Homolová

Aktuálne na obrazovkách TV Markíza stvárňujete postavu Marcela Mišíka v&nbsp;seriáli Najhorší týždeň môjho života. Ide o&nbsp;licencovaný formát prevzatý zo Spojeného kráľovstva. Ako ste sa k&nbsp;tejto úlohe dostali? Videli ste tento seriál aj v&nbsp;britskej verzii?

K&nbsp;úlohe som sa dostal, ako to väčšinou býva zvykom, cez kasting. Najskôr mi prišiel mailom text, ktorý som sa naučil, zúčastnil som sa na kastingu a&nbsp;o&nbsp;pár dní mi z&nbsp;produkcie zavolali a&nbsp;oznámili, že rolu som dostal. Veľmi som sa potešil, lebo už od začiatku som bol presvedčený, že ide o&nbsp;postavu, ktorá je herecky veľmi vďačná. Keď som po úspešnom kastingu dostal všetkých osem scenárov, v&nbsp;nemom úžasne som si ich prečítal. Tempo, rytmus, situácie, charaktery, príbeh... Všetko bolo logické, nadväzovalo na seba a&nbsp;dávalo zmysel.

Po prečítaní prvého dielu som si pozrel aj prvý diel britskej produkcie. Zopakoval som to ešte druhý raz a&nbsp;tam som s&nbsp;pozeraním skončil. Uvedomil som si, že text je vizuálne veľmi bohatý, preto som si ho v&nbsp;hlave staval podľa vlastných predstáv a&nbsp;ďalej som nemal potrebu v&nbsp;sledovaní príbehu s&nbsp;britskými hercami pokračovať. Náš spôsob herectva je totiž diametrálne odlišný od toho britského. Bola to krásna robota. Robilo sa výborne – s&nbsp;režisérom Petrom Hofericom, hlavným kameramanom, producentom Peťom Kelíškom. To boli ľudia, ktorí mali od začiatku jasnú predstavu, a&nbsp;tú následne vtlačili do nás.

Seriál má navyše veľmi dobré herecké obsadenie.

Je požehnaním, keď sa na pľaci stretnete s&nbsp;kvalitným ansámblom. Kristína, Zdenka, Jožo, Ľubo Paulovič, Idka Rapaičová, Dominika Kavaschová a&nbsp;ďalší sú herci, s&nbsp;ktorými sa dá hrať. Pri práci nemusíme riešiť elementárne veci. Tam sa ide z&nbsp;desiateho poschodia vyššie. Na každý obraz je stanovený istý čas, ktorý by sa mal naplniť nie tým, čo kto nevie, ale urobiť ho najlepšie, ako sa dá. A&nbsp;s&nbsp;týmito kolegami to jednoducho ide.

Okrem tohto seriálu nakrúcate Oteckov. Ako ste skĺbili prácu na oboch projektoch?

Musím povedať, že načasovanie nakrúcania tohto seriálu bolo luxusné. V Oteckoch som dostal vďaka scenáristom pauzu – odišiel som na služobnú cestu. Na seriál Najhorší týždeň môjho života som mal teda vyhradený takmer všetok potrebný čas. Zároveň som nehrával divadelné predstavenia, čo je hrozné a stále mi to veľmi chýba, ale na druhej strane som nemusel po dvanástich hodinách nakrúcania utekať do divadla, potom prísť domov a ešte dve-tri hodiny sa učiť texty na ďalší deň. Všetko zlé je na niečo dobré a v tomto prípade, ak sa na celú situáciu pozerám aj prostredníctvom korony úplne egoisticky, mi to prinieslo veľkú výhodu. Mohol som sa zamerať len na tento projekt – a že sa aj bolo na čo, keďže sa intenzívne nakrúcalo každý deň.

Vaša postava je v&nbsp;podstate dobrák, ktorému sa udejú mnohé smutnosmiešne situácie. Zažili ste niečo podobné vo svojom živote? Nemyslím týždeň pred vlastnou svadbou, ale všeobecne.

Priznám sa, že si nespomínam na nič konkrétne, čo by odzrkadľovalo to, čo musel prežiť seriálový Marcel. Do takej patovej situácie som sa nedostal a&nbsp;určite nie pred vlastnou svadbou. Na rozdiel od neho ja si veci vždy dvakrát premyslím a&nbsp;premeriam. Zhoda okolností môže byť niekedy nepriaznivá, ale v&nbsp;takej kadencii ako on som nemusel nikdy riešiť žiadne situácie. (Smiech.)

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Je tento seriál podľa vás vtipný? Predsa len, Briti majú radi iný druh humoru.

Podľa mňa áno, aj keď, ako hovoríte, je to iný druh humoru, než sme zvyknutí. Myslím, že divák sa zabaví. Ja som sa dobre zabavil už pri samotnom čítaní predlohy. Preto si myslím, že seriál by mohol zaujať aj náročnejšieho diváka, za ktorého sa považujem aj ja. Som fanúšikom tvorby streamovacích služieb a&nbsp;tam sa humor ponúka vo veľmi širokých mantineloch. Vo všeobecnosti mám rád humor a&nbsp;pri tomto projekte sa podľa mňa veľmi pekne podarilo dosiahnuť, aby sa divák stal pozorovateľom nešťastí hlavného hrdinu. Myslím, že na základe toho môže vznikať zaujímavý pingpong medzi televíziou a&nbsp;divákom.

Smiechoty bežali na Slovensku niekoľko rokov veľmi úspešne, a&nbsp;teda škodoradosť majú ľudia radi...

To je to správne slovo. Seriál je ukážkovým príkladom škodoradosti a&nbsp;vďaka tomu, že my ľudia sme vo všeobecnosti škodoradostní, bude sa na čom baviť.

Je nakrúcanie ohraničeného seriálu odlišné napríklad od nakrúcania Oteckov?

Najväčší rozdiel je v&nbsp;tom, že ohraničený seriál sa uvádza určeným počtom dielov, môžem si ich teda všetky vopred prečítať a&nbsp;viem, aký vývoj bude postava mať. Denný seriál sa nakrúca bez posledného dielu. Scenáre sa k&nbsp;nám dostávajú postupne. Herci sa dozvedajú chronologicky o&nbsp;svojich dejových líniách a&nbsp;to je zásadný rozdiel medzi denným a&nbsp;ohraničeným seriálom, respektíve ukončenou sériou. Čo sa týka samotnej práce, tam veľký rozdiel nie je. Pripraviť sa človek musí, na kolegov sa vždy teším, režisér nás podrží, kameraman dobre nakrúti a&nbsp;my dúfame v&nbsp;najlepší výsledok. Profesionalizmus funguje tam aj tam.

Už tretiu sezónu pôsobíte v&nbsp;SND, aj keď o&nbsp;pôsobení sa aktuálne hovoriť nedá, keďže sa nehrá. Ako vnímate tento stav?

Je mimoriadne smutné, že sme sa dostali do takej situácie. Keď sa minulý rok v marci všetko zavrelo, mali sme pocit, že to bude na mesiac, maximálne dva, nie na také dlhé obdobie, keď sa v rámci kultúry nič nedeje, nič sa nerobí. Mrzí ma, že práve kultúra bola prvá, ktorú kompetentní odstavili, podľa môjho názoru to nie je fér. Už teraz vieme, že následky budú fatálne pre mnohých, a to hovoríme o 240-tisíc ľuďoch, ktorí pracujú v kultúrnom sektore.

Čo sa týka divadla, veľmi mi chýba v&nbsp;súvislosti s&nbsp;ním práve tá samozrejmosť. Jednoducho ísť ráno do divadla, stretnúť sa pred skúškou s&nbsp;kolegami, rozprávať sa o&nbsp;bežných veciach, o&nbsp;tom, ako ide život, potom prísť na predstavenie, prezliecť sa do kostýmu, zahrať a&nbsp;odísť domov. Toto bolo pre mňa donedávna absolútnou samozrejmosťou, ale zrazu nám jeden vírus ukázal, že to tak nie je. Ak z&nbsp;tohto bludného kruhu máme vyjsť o&nbsp;niečo múdrejší, tak o&nbsp;to, že veci, ktoré sme považovali za bežné, také nie sú.

Nechcem sa však sťažovať, pretože celá situácia sa v&nbsp;mojom prípade vyvíjala pozitívne. Divadlá sa totiž zatvorili 18.&nbsp;marca, verejný život utíchol, ale 22.&nbsp;marca sa mi narodil syn. Pre mňa to, že som mohol byť doma – opäť to poviem čisto sebecky –, bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Asi som v&nbsp;týchto ťažkých situáciách taký „lucky man“, lebo na základe toho som mohol byť s&nbsp;rodinou prvé mesiace neustále. Samozrejme, za normálnych okolností by sme sa s&nbsp;manželkou vedeli nastaviť, ale pracoval by som a&nbsp;nebol by som tak často doma. Nešťastná okolnosť, ktorá nás teraz sužuje, mi, paradoxne, ponúkla ohromný priestor na osobný život. Mal som naozaj šťastie v&nbsp;nešťastí.

Prišlo to tak postupne, lebo som nemohol byť pri pôrode, nemohol som prísť do nemocnice navštíviť Katku a&nbsp;Filipka. Išiel som si ich vyzdvihnúť až po štyroch dňoch od pôrodu. Doma som ho položil na posteľ a&nbsp;dlho sa na neho díval. (Smiech.) Doteraz to tak mám, že sa naňho stále pozerám. Teraz má desať mesiacov a&nbsp;je veľmi pohybovo zdatný. Už je ťažké ho obliecť, prebaliť, lebo sa stále hýbe, obom nám vie dať zabrať a&nbsp;je fascinujúce ho pri tom denne sledovať. Je pre mňa ako nový televízor.

Otcovská rola je teda zaujímavá najmä v&nbsp;uvedomovaní si, ako veľa ma ten malý človek každý deň dokáže naučiť. Prvé dva-tri mesiace sme sa cítili ako takí detektívi. Najskôr bol pre nás každý jeho plač rovnaký, ale neskôr sme s&nbsp;manželkou prišli na to, že inak plače, keď je hladný, keď mu je teplo, keď vykonáva potrebu a&nbsp;podobne. (Smiech.) Je to krásne a&nbsp;teším sa na každý deň, ktorý s&nbsp;ním strávim. Úprimne priznávam, že je fascinujúce byť otcom. Je to dobrodružstvo, ktoré sa už nikdy neskončí, a&nbsp;v&nbsp;tom je to úžasné.

Takým pomyselným šťastlivcom ste v&nbsp;podstate aj po odchode z&nbsp;Divadla Andreja Bagara v&nbsp;Nitre. Síce ste odišli za nepríjemných okolností, ale vďaka tomu prišla ponuka z SND a&nbsp;k&nbsp;tomu ďalšie príležitosti, ktoré by ste asi museli odmietnuť, keby ste boli interne v&nbsp;nitrianskom divadle.

„Lucky man“ by naozaj mohlo byť moje stredné meno, väčšinou mám dokonca na semaforoch zelenú, málokedy stojím na červenej. (Smiech.) Nebyť však Divadla Andreja Bagara, dnes by sme sa spolu asi nerozprávali. Ako stredoškolák som v&nbsp;tomto divadle videl predstavenie, ktoré mi tak zarezonovalo v&nbsp;hlave, že som sa rozhodol ísť študovať herectvo. Už počas VŠMU som chcel hrať v&nbsp;Nitre. Tento sen sa mi splnil koncom štvrtého ročníka. Začal som tam hosťovať a&nbsp;v&nbsp;priebehu piateho ročníka, hneď po štátniciach, ma angažovali do interného stavu. Strávil som tam šesť sezón, ktoré boli pre môj život jednak potrebné, ale hlavne boli úžasné. Bolo to skvelé obdobie s&nbsp;ešte lepšími kolegami – na javisku aj mimo neho. Za to som nesmierne vďačný a&nbsp;som rád, že som to mohol zažiť.

Samozrejme, počas tejto cesty som postupne nadobúdal pocit, že by som sa chcel posunúť ďalej, ale túto myšlienku som nikdy neartikuloval. Ona tam len tak niekde bola. Potreba roztiahnuť krídla vo mne rástla a&nbsp;niekto moje rozhodovanie, čo ďalej, zrazu uľahčil. Nezhody s&nbsp;vedením divadla boli nezlučiteľné s&nbsp;ďalšou spoluprácou.

Keď sa naše cesty rozišli, prišla ponuka z SND. Hneď ako som sem nastúpil, začal som skúšať. Urobil som niekoľko záskokov, alternovaní, mal som okamžitú možnosť veslovať na veľkej lodi a&nbsp;možno trošku aj dokázať, že rozhodnutie Michala Vajdičku, vtedajšieho šéfa činohry, ktorý ma prijal, nebolo mylné. Som tam tretiu sezónu a&nbsp;cítim slobodu tvorby v&nbsp;prostredí s&nbsp;hercami, ktorí sú takí, akí sú – výborní profesionáli. Každé skúšobné obdobie ma niečo naučí, lebo vždy sa stretnem s&nbsp;iným zložením hercov či iným režisérom. Navyše tomu, že som v&nbsp;Bratislave – nechcem to teraz nijako glorifikovať –, vďačím aj za to, že nemusím cestovať pravidelne za prácou dve hodiny, čo je takisto výhoda.

Znie to priam idylicky, ale váš odchod z&nbsp;Nitry nebol úplne jednoduchý.

Občas mám problém o&nbsp;tom hovoriť, lebo to vyznieva lineárne, akoby išlo o&nbsp;trpký príbeh so šťastným koncom, ale je pravda, že na celej tejto veci dlhšie pracujem, aby som to vnímal už len z&nbsp;toho pohľadu, čo pozitívne mi táto záležitosť do života priniesla. Som takto nastavený a&nbsp;chcem sa tešiť zo života aj z&nbsp;práce. Preto okolnosti, ktoré to sprevádzali – a&nbsp;boli naozaj nepríjemné –, už dokážem ventilovať, ignorovať, lebo nič z&nbsp;tých negatívnych vecí zo mňa neurobí ani lepšieho človeka, ani lepšieho herca.

Čokoľvek sa v&nbsp;mojom živote udialo, všetky krivdy, pády, som za ne vďačný, lebo nebyť zlého, nemal by som to dobré. Všetko ma to vnútorne posilnilo a&nbsp;vymodelovalo do Romana, ktorým som dnes. V&nbsp;skratke som asi naozaj „lucky man“. (Smiech.) Nič však nenechávam na náhodu a&nbsp;jedna krásna veta hovorí: Být připraven, toť vše! Tak sa snažím byť za každých okolností pripravený. Nechcem nič zakríknuť, lebo život sa môže v&nbsp;sekunde zmeniť. To všetci vieme, ale čo sa dá ustriehnuť, to sa snažím mať pod kontrolou a&nbsp;byť skrátka pripravený.

Máte v&nbsp;SND mentora, ktorý vás zasvätil do tamojšieho divadelného života, prípadne herca, ktorý je vaším vzorom?

V&nbsp;Nitre to takto bývalo. Tam bol tútor, starší herec, ktorý pomáhal mladšiemu. Zoznámil ho s&nbsp;prostredím a&nbsp;ukázal, ako čo funguje. V&nbsp;SND to potrebné nie je. Tam už prichádzajú ľudia zorientovanejší. Mám spoločnú šatňu s&nbsp;Miňom Ondríkom, Vladkom Obšilom, Maťom Šalachom, a&nbsp;ak niekto patrí medzi moje vzory, tak je to jednoznačne Milan. Práve jeho som videl v&nbsp;muzikáli Adam Šangala, na základe ktorého som sa rozhodol stať hercom, a&nbsp;je neuveriteľné, že sa mi to splnilo a&nbsp;že sme ešte aj kolegovia. On je už na skúškach taký oddaný hre, že je to mimoriadne inšpiratívne a&nbsp;povzbudzujúce. Milanovi napíšem, keď si neviem rady, a&nbsp;on vždy zareaguje tak, že mi buď dá odpoveď, alebo mi položí konkrétne otázky...

Podobných ľudí je však v&nbsp;divadle viac. Napríklad Tomáš Maštalír, ktorého si mimoriadne vážim, Táňa Pauhofová, Robo Roth, výnimočný divadelný herec, takisto Jožko Vajda, Zdenka Studenková, samozrejme, môj pedagóg Martin Huba... To sú ľudia, od ktorých sa dá stále učiť a&nbsp;ktorí vedia aj pomôcť.

(Smiech.) Musím povedať, že mne sa sny plnia, jednak je dôležité ich mať, snívať a&nbsp;potom systematicky pracovať na tom, aby sa plnili. Samozrejme, nie hlúpo s&nbsp;ostrými lakťami, taký nie som. Hovorím skôr o&nbsp;poctivosti v&nbsp;prístupe k&nbsp;práci. Myslím, že to je ten správny postup, a&nbsp;v&nbsp;ten ja verím.

„Lucky man“: Nešťastná okolnosť dala ROMANOVI POLÁČIKOVI ohromný priestor na osobný život

Jana Homolová

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás

„Lucky man“: Nešťastná okolnosť dala ROMANOVI POLÁČIKOVI ohromný priestor na osobný život

Jana Homolová

Súvisiace články

Prečo dvojnásobná mama NELA POCISKOVÁ deťom zatrhla sledovanie otca v televízii?

DANO DANGL spravil komédiu aj z Hamleta: Prečo ho pedagógovia nemali v láske?

Kríza v práci: MARIANNA ĎURIANOVÁ A JÁN HUDOK prezradili, ako ich poznačila korona

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás