Jana Homolová

Diváci vás môžu vidieť v&nbsp;jojkárskom seriáli Nemocnica. Už ste si v&nbsp;minulosti spoločne zahrali alebo je to vaša premiéra?

Juraj: Zahrali sme si spolu v&nbsp;jednom z&nbsp;prvých seriálov, ale bola to len taká chvíľková známosť.

Zuzana: (Smiech.) Zahrali sme si tam frajerov, ale náš vzťah trval len chvíľu.

Juraj: Ale mne teraz napadlo, že nedávno sme spolu ešte hrali v&nbsp;jojkárskom seriáli Tomáš a&nbsp;Diana.

Zuzana: Áno, boli sme iba epizódne postavy, no práca to bola veľmi vtipná.

Diana mi v&nbsp;rozhovore spomínala, že Jurajovi sa nemohla ani pozrieť do očí, lebo ju stále rozosmieval.

Zuzana: My sme sa zase smiali na nich, takže to bolo vzájomné. Bola to práca, pri ktorej sme sa skrátka presmiali. (Smiech.)

Nemocnica je iný druh seriálu. Scenáristi vás tam nebudú chcieť dať dokopy?

Juraj: Určite nie, respektíve nevieme o&nbsp;tom. Pri práci sa stretávame ako kolegovia a&nbsp;v&nbsp;scenároch, ktoré som čítal, ani nie sú náznaky, že by náš pracovný vzťah mal prerásť do súkromného. Zuzana: Podľa mňa by to ani nebolo zaujímavé.

Juraj, vy do projektu nastupujete ako nová postava. Mali ste nejaké časti Nemocnice napozerané?

Juraj: Seriál Nemocnica vnímam hlavne preto, že je to projekt, ktorý je so Zuzkou spojený od začiatku, ale musím sa priznať, že som z&nbsp;neho videl len nejaké útržky. Vysiela sa v&nbsp;čase, keď uspávame deti, do toho som kvôli nakrúcaniu trávil veľa času v&nbsp;Česku, ale vnímam, že ide o&nbsp;úspešný seriál, ktorý ľudí baví tuším už ôsmu sezónu.

Zuzana: Mali sme zatiaľ spoločné len davové scény napríklad na operačke, kde riešime závažné prípady.

Juraj: Spoločnú scénu, kde sme len mi dvaja, sme zatiaľ mali iba jednu. Riešili sme, ako pristúpiť k&nbsp;jednej z&nbsp;operácií.

Zuzana: Áno. Moja postava je rázna a&nbsp;nemá rada zmeny, ktoré nastali, keď po zrušení istej oblastnej kliniky prišli do Nemocnice svätého Martina noví lekári. Doktorka Zuzana Maxová ich neprijíma ľahko, ale keď zistí, že ide o&nbsp;kvalitných lekárov…

Juraj: Skrátka, sme kapacity, čo si budeme hovoriť.

Zuzana: (Smiech.) Áno, ste, navyše moja postava je zároveň spravodlivá, má rada kvalitu, nových lekárov uznáva, nechce s&nbsp;nikým súperiť, tak si na nich zvykne.

Seriál z&nbsp;lekárskeho prostredia je určite náročný aj na učenie sa textov. Máte nejaký grif, ktorý vám pri tom pomáha?

Juraj: Ja sa učím situáciu, lebo som zvyknutý improvizovať, ale pri tomto seriáli som zistil, že sa tu improvizovať nedá. (Smiech.) Preto sa učím dialógy tak, ako sú. Pri odborných latinských názvoch improvizovať nemôžem.

Zuzana: Učíme sa po večeroch. Niekedy je to naozaj náročné.

Aj si googlite význam všetkých cudzích slov?

Zuzana: Okamžite ako dostanem do rúk text a&nbsp;nachádza sa v&nbsp;ňom niečo, čo ešte nepoznám, googlim si to. Robím to najmä preto, že všetky latinské názvy sa mi učia ťažko len do momentu, keď neviem, o&nbsp;čo ide. Keď si k&nbsp;danému slovu vyhľadám jeho význam, omnoho ľahšie si potom cudzie slovo zapamätám. Skrátka, ľahšie sa učí, keď človek vie, o&nbsp;čom hovorí. (Úsmev.)

Stihli ste popri nakrúcaní Nemocnice dovolenkovať?

Zuzana: Nemocnica sa nakrúcala aj v&nbsp;lete, ale na prelome mesiacov sme mali „celozávodnú dovolenku“ dva týždne. My sme si však uchmatli pre seba a&nbsp;deti tri týždne, ktoré sme strávili spolu na dovolenke, a&nbsp;bolo super.

Jurajovi sa rozbehla kariéra v Česku. Ako to ovplyvnilo ich vzťah čítajte na ďalšej strane &gt;&gt;&gt;

Juraj, vy aktuálne veľa nakrúcate v&nbsp;Prahe. Ako sa vám darí zladiť slovenské produkcie, divadlo, rodinu a&nbsp;prácu za hranicami?

Juraj: Zatiaľ si to viem všetko skoordinovať. V&nbsp;Prahe mám rozpracovaný ročný projekt. Ide o&nbsp;film, ktorý tam nakrúcam, ale produkcia kvôli mne urobila ústupok, aby som mohol v&nbsp;Bratislave naskúšať divadelné predstavenie. V&nbsp;rámci nakrúcania dali všetkým štábové voľno dva mesiace. Okrem toho som točil ďalší film s&nbsp;Rudom Biermannom, kvôli ktorému dali ďalšie štábové voľno. Tento ústupok urobili voči mne v&nbsp;natáčaní, aby som si splnil iné pracovné záväzky, a&nbsp;v&nbsp;októbri pokračujeme ďalej.

Zuzana: Keď sa produkcie vedia dohodnúť, prispôsobiť sa, aj pre herca je potom daná práca podstatne jednoduchšia.

Ale určite závisí, akú rolu hráte. Ak ste kľúčovou postavou, štáb si na vás počká, ale na menšiu rolu, predpokladám, nikto čakať nebude.

Juraj: Určite, to máte pravdu, ale v&nbsp;tomto prípade mám obrovské šťastie na celý štáb aj na režiséra, ktorý chápe, že potrebujem byť maximálne sústredený na svoju postavu. Odbiehať niekam, skákať z&nbsp;postavy do postavy, to by mohlo ochudobniť celkový výsledok práce. Preto som nesmierne rád, že mi celá produkcia vyšla takýmto spôsobom v&nbsp;ústrety.

A&nbsp;môžete prezradiť, o&nbsp;aký film ide a&nbsp;koho si tam zahráte?

Juraj: Ide o&nbsp;drámu, ktorá sa volá Sbormistr a&nbsp;je jemne inšpirovaná históriou detského speváckeho zboru Bambini di Praga a&nbsp;jeho zbormajstrom Bohumilom Kulínskym. Dej sa odohráva v&nbsp;90.&nbsp;rokoch, keď Kulínský pripravuje svoj súbor na veľké turné v&nbsp;New Yorku, a&nbsp;popritom sa dejú rôzne záležitosti, ktoré nebudem prezrádzať, ale dostane sa pre ne do väzenia.

Filmy inšpirované skutočnými udalosťami sú vám asi súdené, veď na rovnakom základe stojí film Šarlatán, ktorý vám otvoril dvere v&nbsp;Českej republike. Je teraz pracovných ponúk z&nbsp;Prahy toľko, že ich musíte odmietať?

Juraj: Je pravda, že Šarlatán v&nbsp;Česku rozbehol moju pracovnú kariéru, ale zas nemôžem povedať, že tých ponúk na nakrúcanie je nejaké obrovské množstvo.

Zuzana: Ale bolo jedno obdobie, keď si musel nejaké ponuky aj odmietnuť.

Juraj: Áno, ale boli aj ponuky, ktoré sa posunuli, prípadne zrušili. Nie je to však tak, že mi doma ležia scenáre a&nbsp;neviem, ktorý by som si mal skôr vybrať… Po Šarlatánovi som ešte natočil film Prezidentka, seriál Případy 1.&nbsp;oddělení a&nbsp;prišiel film Sbormistr, ktorý na mňa rok čakal. Beriem to tak, že všetko, čo má prísť v&nbsp;živote aj v&nbsp;práci, príde v&nbsp;správny čas.

Zuzka, vy ste na začiatku hereckej kariéry v&nbsp;Prahe natočili film Román pro ženy s&nbsp;Marekom Vašutom. Ako je to s&nbsp;vami a&nbsp;s&nbsp;pracovnými príležitosťami v&nbsp;Českej republike?

Zuzana: Neviem prečo, ale po tomto filme, či sa už rozprávam s&nbsp;Čech­mi, alebo so Slovákmi, vždy mi povedia – veď ty veľa točíš v&nbsp;Prahe. (Smiech.) Ale vlastne až donedávna som od filmu Román pro ženy v&nbsp;Prahe vôbec netočila. Napriek tomu všetci mali pocit, keďže to bol naozaj úspešný film, že v&nbsp;Prahe ďalej pracujem, ako je to napríklad v&nbsp;Jurajovom prípade. Tých možností, ktoré som tam vtedy mala, som sa však nechytila. Prišli príliš skoro a&nbsp;ja som na to nebola pripravená. Mala som vtedy len 24 rokov. V&nbsp;Prahe som začala opäť točiť, až keď sa narodil Lucas.

Nakrúcala som s&nbsp;Jirkom Langmajerom kriminálny seriál Labyrint. Odvtedy tam raz za čas niečo natočím, aj keď sa musím priznať, že tento rok je silnejší. Natočila som tam tri veci. Nešlo však o&nbsp;hlavné roly, a&nbsp;to preto, lebo máme doma malé deti. Nemôžem si dovoliť odísť na mesiac-dva do Prahy kvôli natáčaniu, preto mi ponúkajú menšie úlohy, čo mi absolútne vyhovuje. Som za ne vďačná aj si túto prácu užívam. Je to fajn.

Jurajovi prišli príležitosti a&nbsp;mne ani nenapadlo, aby som mu stála v&nbsp;ceste. Vytvorila som mu priestor na to, aby mohol svoju kariéru ďalej rozvíjať.

Ale predpokladám, že ste sa prispôsobili aj Jurajovej kariére, ktorá sa v&nbsp;Prahe slušne rozbehla.

Zuzana: Určite áno. Jurajovi prišli príležitosti a&nbsp;mne ani nenapadlo, aby som mu stála v&nbsp;ceste. Vytvorila som mu priestor na to, aby mohol svoju kariéru ďalej rozvíjať. (Úsmev.)

Juraj: Myslím, že som zarezonoval medzi divákmi a&nbsp;celkovo vo filmovom priemysle preto, že film Šarlatán sa po dlhom čase dostal do nominácií na Oscara. Tento film zároveň dostal mnoho ďalších ocenení a&nbsp;to už vo filmovom svete niečo znamená. K&nbsp;Šarlatánovi sa vyjadrovali veľkí herci ako Ed Harris, ktorí náš film videli. To je na takú malú krajinu a&nbsp;pre malého človeka, ako som ja, neuveriteľný pocit.

Keď sme spolu robili rozhovor práve k&nbsp;uvedeniu filmu Šarlatán, spomenuli ste mi, že s&nbsp;Ivanom Trojanom ste nadviazali priateľstvo. Ste stále v&nbsp;kontakte?

Juraj: V&nbsp;kontakte sme s&nbsp;Ivanom často a&nbsp;musím priznať, že nielen s&nbsp;ním, ale s&nbsp;celou partiou okolo filmu sa pravidelne raz za rok stretneme v&nbsp;Prahe a&nbsp;ideme spolu na pivo. Vždy pricestuje aj režisérka Agnieszka Holland, kameraman Martin Štrba, skrátka všetci, ktorí sme na filme robili. Vďaka Šarlatánovi som získal priateľstvá, ktoré pretrvávajú roky, a&nbsp;som tomu úprimne rád.

Partneri priznali, že aj oni sa občas v rodičovstve cítia bezradne. Čítajte na nasledujúcej strane &gt;&gt;&gt;

Opýtam sa ešte na deti. Pozorujete na niektorom z&nbsp;nich umelecké vlohy? Nemyslím konkrétne len herecké.

Zuzana: Deti sa zatiaľ venujú zo všetkého trošku. Izabella (7) veľmi pekne kreslí. Má zvláštne videnie a&nbsp;kresby zachytáva z&nbsp;rôznych uhlov, čo je zaujímavé. Všetky jej obrázky si starostlivo odkladáme. Práve pre jej nadanie sme ju dali na výtvarnú, ale nebavilo ju to, preto tam prestala chodiť.

Juraj: Lucas (10) zas chodil na bubny, na gitaru, na klavír…

Zuzana: Ich skrátka baví všetko, ale len chvíľu. Najskôr sú pre niečo zapálení, potom s&nbsp;tým seknú a&nbsp;po čase sa k&nbsp;tomu vrátia, čiže ich nechávame, kým sa v&nbsp;niečom nájdu. Ale Izabella je aj pohybovo zdatná. Robí vzdušnú akrobaciu, tá ju zatiaľ baví. Aj Lucasa zatiaľ baví šport.

Juraj: Leyla (4) je všestranná, ide do všetkého.

Zuzana: (Smiech.) Má však ešte len štyri rôčky. Rada napodobňuje starších súrodencov.

Tým, že sú traja, aký majú medzi sebou vzťah?

Juraj: Samozrejme, že sú hádky, a&nbsp;keď to nastane, vedia o&nbsp;tom všetci.

Zuzana: (Smiech.) Pri téme talentu sme zabudli spomenúť, že Leyla má veľmi výrazný hlas. Asi ako Janis Joplin. Taký zastretý, naozaj krásny, no je aj veľmi silný. Keď ešte bola bábätko, pamätám si, že medzi ňou a&nbsp;staršími deťmi bol výrazný rozdiel v&nbsp;tom, keď plakali ony a&nbsp;keď začala plakať Leyla. To boli také decibely… Je zaujímavé, že jej to zostalo doteraz.

Juraj: Hovorievame jej – ak potrebuješ, plač, ale, prosím ťa, nekrič. (Smiech.)

Zuzana: Deti spolu vychádzajú veľmi dobre, všetci sa ľúbia. Lucas ich ochraňuje, keď treba. Aj teraz na prázdninách boli s&nbsp;partiou detí, vybrali sa napríklad nakŕmiť na kopci nejakého osla a&nbsp;potom sme už len počuli plač a&nbsp;videli sme Lucasa, ako nesie Leylu na chrbte s&nbsp;krvavým kolienkom. Stará sa o&nbsp;obe sestry. (Úsmev.)

Takže ich vediete k&nbsp;tomu, aby spolu vychádzali.

Zuzana: Myslím si, že k&nbsp;láske ich netreba viesť. Deti sa prirodzene ľúbia. Skôr je potrebné ukočírovať, keď sa medzi sebou dostanú do konfliktov. Samozrejme, aj tieto konflikty sú prirodzené, len ony k&nbsp;nim ešte nevedia pristupovať, riešiť ich ani spracovávať. Keď je pri nich dospelý, ktorý ich dokáže nasmerovať tak, aby z&nbsp;daného problému žiadne dieťa neodišlo ponížené, potom daný súrodenec nemá dôvod nemať toho druhého rád.

Pekne ste to opísali. Študujete popri rodine, práci aj nejakú psychologickú literatúru?

Zuzana: (Smiech.) Psychológia ma zaujímala vždy, ale odkedy som otehotnela – tam sa to v&nbsp;podstate celé začalo, odvtedy sa pohybujem v&nbsp;tejto sfére.

Zuzana: Čítam psychologickú literatúru, aj keď bolo obdobie, keď som čítala menej, lebo deti boli maličké, no opäť nastáva čas, keď môžem znovu čítať. Zaujíma ma psychologická literatúra a&nbsp;prečítala som o&nbsp;výchove niekoľko kníh. A&nbsp;nielen ja, ale aj Juro ich čítal hlavne v&nbsp;čase, keď sme sa stali rodičmi prvýkrát. Mňa táto téma zaujíma naďalej.

Zuzana: Zaujíma ma človek všeobecne. Chcem vedieť, ako funguje jeho myseľ, duša, emócie, ako je to všetko vzájomne prepojené. Zaujímam sa aj o&nbsp;to, kto aký je, pretože každý z&nbsp;nás sa na tento svet narodil s&nbsp;určitými vlohami a&nbsp;niečo získal vonkajšími vplyvmi. Zaujíma ma, ako tieto vplyvy na človeka pôsobia.

Juraj, dáte sa ovplyvniť, lepšie povedané, inšpirovať informáciami, ktoré si Zuzka naštudovala?

Juraj: Ako kedy a&nbsp;ako v&nbsp;čom. Závisí aj od toho, ako som energeticky nastavený. Keď mám napríklad konflikt s&nbsp;deťmi, sú chvíle, keď mám energiu riešiť ho tak, ako by som chcel, a&nbsp;som rád, že takéto informácie som si predtým načítal aj ja, lebo v&nbsp;konečnom dôsledku konflikt vyriešim zmysluplne. Ale občas sa mi stáva, že nemám toľko energie a&nbsp;konflikt vyriešim „hulvátsky“. V&nbsp;preklade to znamená, že nakričím na deti, ale aj keď sa taká vec stane, vždy sa im za to prídem ospravedlniť. Deťom poviem, že som zlyhal, mal som celú situáciu riešiť inak, ale do budúcna by som bol rád, keby sa to neopakovalo a&nbsp;daný konflikt by sme aj z&nbsp;mojej, aj z&nbsp;ich strany, vedeli vyriešiť inak.

Ak nastane nejaký problém, nikdy ho nenechám tak, že sa vykričím a&nbsp;tým sa hádka skončí. Snažím sa v&nbsp;sebe hľadať, prečo sa to stalo, či som mal vôbec právo takto reagovať, a&nbsp;keď mám pocit, že som to prehnal, vždy sa ospravedlním. Myslím, že pre deti je podstatné vidieť, že ich rodič – vzor, je len človek a&nbsp;dokáže si priznať chybu, pretože danú situáciu nevyhodnotil správne. Podľa mňa je to veľmi dôležité pre ďalšie fungovanie detí v&nbsp;medziľudských vzťahoch.

Zuzana: Ešte dodám, že zároveň tam nie je potom priestor na to, aby v&nbsp;detských hlavičkách vznikali rôzne domnienky typu – rodič na mňa kričal, lebo som zlý, lebo som taký, onaký… Deti si často dávajú za vinu veci, za ktoré nemôžu. Prípadne si myslia, že nie sú ľúbené, preto je dobré, keď každý konflikt, ktorý v&nbsp;rodine nastane, majú vždy vykomunikovaný a&nbsp;nezanecháva to v&nbsp;nich zbytočnú stopu.