Stali ste sa prvou ženou veľvyslankyňou, prvou ženou kandidátkou na prezidentský post, čím ste iným ženám otvorili pomyslené dvere.

Áno, som taká pionierka v tomto smere. (Smiech.) Asi je pravda, že som sa stala pre ostatné ženy, ktoré nastupujú za mnou do zahraničnej politiky, akýmsi vzorom. Ale až teraz si to začínam uvedomovať, že som bola na začiatku toho celého, a je to príjemné uvedomenie.

Už viackrát ste o svojej prezidentskej kandidatúre povedali, že vám bolo jasné, že nezvíťazíte, lebo Slovensko na ženu prezidentku nebolo pripravené. Ako vnímate pôsobenie našej súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej?

Myslím, že pre dnešný svet už nie je ničím unikátne, keď sa žena stane prezidentkou, ale problém nastáva, keď sa ňou stane taká kompetentná žena. A to mnohí muži zistili veľmi rýchlo, že naša pani prezidentka je veľmi kompetentná. A kompetentná žena je potom vo svojom úrade omnoho lepšia než akýkoľvek muž. My ženy musíme byť omnoho schopnejšie a viac vedieť ako muži, lebo tí nás inak nikam nepustia.

Vy osobne ste zažili diskrimináciu ako žena, prípadne nejaké útoky?

Od svojich pätnástich rokov som hrala vo filme, a kým som bola herečka, bola som doslova ofukovaná. Nikdy som ako žena nezažila žiadnu diskrimináciu, lebo som bola „tá chudá blondínka s veľkými očami“. Z divadla som odchádzala v štyridsiatke. Václav Havel ako známy feminista mi vtedy zveril jeden z najdôležitejších a najbližších úradov, keďže som pôsobila ako veľvyslankyňa Česko-Slovenska v Rakúsku. Dodatočne sa aj zľakol, lebo Rakúsko ako neutrálny štát a obzvlášť Viedeň sú veľmi nebezpečné, napriek tomu som ani tam nikdy nezažila útoky na seba ako na ženu. To sa prvýkrát udialo až v našom parlamente, keď na mňa pán poslanec Podmanický začal útočiť v zmysle, že som „len taká herečka“. Ja mám vyštudovanú filozofickú fakultu, odbor sociológia, teraz si robím doktorát na Karlovej univerzite v Prahe, ale tento človek si na mňa dovolil útočiť, čo sa mi stalo vôbec prvýkrát v živote. Dovtedy som nič podobné nezažila.

Kto je pre vás osobne silnou ženou?

Za svoj život som stretla veľmi veľa silných žien. Silnou ženou bola moja mama, ktorá prešla ťažkými štyridsiatymi a päťdesiatymi rokmi. Musela zostať veľmi silná a v tomto duchu vychovala dve dcéry. Ja aj moja sestra sme tak­isto veľmi silné ženy práve vďaka našej mame, ktorá nám dala priestor, aby sme silnými ženami boli. A potom som mala susedu, krásnu ženu. Bola to Srbka z Belehradu, ktorá prekypovala južanskou energiou. Bola o niečo mladšia ako moja mama, takže keď mi mama hovorila, aby som sa viac zahalila, ona bola za presný opak. (Smiech.) Bola úžasná.

V hereckej brandži to boli staré české herečky ako Nataše Gollová, Vlasta Fialová, Květa Fialová, Olga Scheinpflugová. To boli skvelé ženy, veľmi vzdelané a slobodomyseľné. Žili si svoj život, síce nemali deti, lebo ako herečky sa tej možnosti vzdali, ale boli úžasné. Vzala som si od nich príklad, že starnutie treba brať ako súčasť života, nenaťahovať si pokožku, veď je to smiešne. Na fotke ešte môžete predstierať, že máte dvadsať, hoci v skutočnosti ste sedemdesiatnička, ale dvadsaťročné dievčatká si už aj tak nezahráte. Takže tieto ženy mi ukázali, že ani pri tejto téme sa netreba brať vážne a možno starnúť s gráciou.

Čo sa týka politiky a diplomacie, dnes už je v tejto sfére silných žien veľmi veľa. Ale, samozrejme, musím spomenúť našu pani prezidentku Zuzanu Čaputovú a takisto Ivetu Radičovu, to sú silné ženy, ktorým som, dovolím si tvrdiť, pootvorila tie pomyselné dvere.

A v neposlednom rade sú pre mňa silné ženy všetky živeniarky, aj tie, ktoré som nemala šancu poznať, lebo zomreli predo mnou, ale tým, že som sa ponorila do ich pozostalosti, viem, že boli úžasné.

Na margo toho chcem ešte povedať, že v súvislosti s minulosťou sme prešli naozaj dlhú cestu. Uvediem vám príklad. Len nedávno sa dostal do kín film Slúžka, ktorý odporúčam, lebo je krásny. Ide o príbeh inšpirovaný životom mojej pestúnky. Moja mama po šiestich týždňoch od pôrodu musela nastúpiť do práce, preto k nám prišla pestúnka, ktorá sa o mňa starala a pomáhala mame s domácnosťou. Celý život bola slúžkou, lebo sa narodila ako pank­hart svojej 17-ročnej matke, tá takisto bola slúžkou a zrejme ju niekto zneužil. Keďže bola slobodná matka, nemohla sa vydať, pokiaľ mala toto dieťa. V tom čase existovali firmy, ktoré, bohužiaľ, viedli ženy a zbierali takéto 12-ročné dievčatká a chlapcov a predávali ich do služby v Budapešti, Prahe, vo Viedni, a aj moja pestúnka bola takou slúžkou. Nikto si už dnes na ňu v Štiavnici nespomenie, ale tým, že moja dcéra o nej napísala knihu a pani Solčanská natočila krásny film, stala sa nesmrteľnou. (Úsmev.) Táto osôbka, ktorá zrejme nikdy nepocítila v živote lásku a celý život len slúžila, keď mala 90 rokov a poslednýkrát som ju bola pozrieť, mi povedala: „Ale ja som nevedela, Adika (moje detské meno), že aj ja môžem mať nejaké nároky.“ Sme spoločnosť, ktorá je nároková. Každý si nárokuje na to, aby sa o neho tí druhí starali, lenže ona pochádzala z generácie, ktorá nevedela, že nejaké nároky vôbec môže mať.

Čo dnes ženám chýba? Otvorený rozhovor s Magdou Vášáryovou nielen o sile ženskej osobnosti nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.