Slovensku v niektorých odbornostiach chýbajú lekári a bude to ešte horšie, po odchode starších do dôchodku môže nastať kritická situácia. Je to naozaj také zlé?

Lekári naozaj budú chýbať. O tom, že je ich málo, a najmä ich ešte bude málo, svedčí aj to, že vlani v lete nám vtedajší minister zdravotníctva Čislák napísal list so žiadosťou, aby sme v akademickom roku 2016/2017 prijali viac poslucháčov do prvého ročníka. Zdôvodnil to údajmi z analýzy Národného centra zdravotníckych informácií z roku 2013, z ktorej vyplýva, že „o pár rokov bude výrazný nedostatok lekárov a zubných lekárov, čo môže viesť k nedostatočnej a nedostupnej zdravotnej starostlivosti“.

Chceli, aby ste prijali aj uchádzačov, ktorí by za iných okolností nesplnili kritériá?

Až také dramatické to nie je, medzi uchádzačmi sú na prijímačkách často minimálne rozdiely. Tento rok bolo na prijatie na všeobecné lekárstvo potrebných 670 bodov, za nimi nasledovalo 32 uchádzačov v rozpätí 10 bodov. Určite by neprešiel niekto, kto si to nezaslúži. Jednoducho by sa len rozšíril počet prijatých študentov do prvého ročníka.

Prečo teda neprijmete viac, aby bolo dosť lekárov?

Veď ich aj prijímame, bez toho, aby nám ministri písali, no stále to nestačí. V roku 1999/2000 sme mali 1 843 poslucháčov, z čoho vyučovanie v slovenčine bolo pre 1 704 a v angličtine pre 139. V roku 2014/2015 sme prijali 2 075 slovenských a 943 anglicky hovoriacich, čiže spolu 3 018. Z 1 843 sme teda vyšli na vyše 3-tisíc pri tých istých priestoroch, ktoré naďalej chátrajú. Viac študentov už nemáme kde učiť. Potešil som sa síce, že nám napísal minister zdravotníctva, no odpísal som jemu aj vtedajšiemu ministrovi školstva Draxlerovi, že oceňujeme, keď je zvýšenie počtu medikov priorita, aby bola zdravotná starostlivosť aj o desať rokov na primeranej úrovni, no vysvetlil som tiež naše možnosti. Uviedol som aj, že na zabezpečenie primeraného počtu lekárov treba prijať opatrenia, aby časť lekárov krátko po ukončení štúdia neodchádzala z ekonomických dôvodov do zahraničia. Týka sa to najmä absolventov všeobecného lekárstva. Zubní lekári do zahraničia takmer neodchádzajú, keďže ich príjem v súkromnom sektore je podstatne vyšší.

Prudko stúpol aj počet zahraničných študentov. Prečo?

Keby sme nemali anglickú výučbu, ktorú si zahraniční študenti platia sami, tak by nám vystačili peniaze od štátu iba na 42 percent mzdových nákladov, a keď k tomu pripočítame ďalšie náklady, tak s peniazmi od štátu by sme vydržali pracovať možno tri mesiace. Potom by sme museli lekársku fakultu zatvoriť. Vydržíme celý rok len vďaka tomu, že zahraničných študentov učíme v anglickom jazyku a berieme za to od nich peniaze.

Čiže lekárska fakulta na to, aby prežila a vychovávala pre krajinu nových lekárov, musí vlastne aj akoby podnikať a vychovávať aj zahraničných študentov?

Áno. Keďže však máme študentov viac, máme menej miesta a nových už nemáme kde prijať. Keby sme aj mali peniaze na rekonštrukciu chátrajúcich priestorov, tak ich počas vyučovania nevieme rekonštruovať. To je, ako by ste bývali dvanásti v trojizbovom byte a zároveň ho rekonštruovali tak, aby sa nezhoršil komfort bývajúcich – aby sa mali kde vyspať, umyť, navariť, jesť, oprať, vysušiť bielizeň, deti pripraviť do školy. Jednoducho by ste ten byt preplnený obyvateľmi za plnej prevádzky neopravili. Takisto nedokážeme za plnej prevádzky zrekonštruovať priestory pre vyučovanie. Teraz sme, našťastie, dostali ďalšiu budovu po pedagogickej fakulte a aj účelové dotácie na rekonštrukciu. Ale zasa nastáva ďalší problém.

Učitelia klinických predmetov (asistenti, docenti a profesori na klinikách, pozn. red.) musia byť lekári. Oni riadne pracujú v nemocnici ako ostatní lekári a k tomu učia študentov. Lenže na rozdiel od ostatných lekárov sú platení podľa učiteľských tabuliek, nie zdravotníckych. Takže lekár, ktorý ide za pedagóga, má hrubý nástupný plat 674,50 eur. S takými peniazmi nevieme pritiahnuť nových kvalitných ľudí. Predstavte si mladého lekára, ktorý lieči pacientov, učí študentov, zároveň sa musí vzdelávať a je platený podľa učiteľských tabuliek. Jeho kolega, zamestnanec nemocnice, ktorý má skriňu v rovnakej miestnosti, nemá pedagogické povinnosti, no má nepomerne vyšší príjem ako ten z lekárskej fakulty. Máme nastavený systém tak, že lekár, ktorý lieči a okrem toho sa venuje aj študentom, patrí platovo pod ministerstvo školstva.

Vy ste profesor, prednosta neu­rochirurgickej kliniky a dekan lekárskej fakulty. Takisto podliehate mzdou pod ministerstvo školstva? Máte iné platové tabuľky?

Áno, prednosta kliniky môže mať menší plat ako jeho o dvadsať rokov mladší sekundárny lekár po atestácii.

Ako potom dostať do systému nových učiteľov a ako udržať tých starších?

No práve to je otázka. Keby sme prijali ešte viac študentov medicíny, kto by ich učil, keď už teraz sme v problémoch? A ďalšia vec je, že študenti musia prísť do kontaktu so živým pacientom, inak ich nedokážeme kvalitne naučiť. V Bratislave máme na vyše 3-tisíc študentov necelých 1 500 lôžok, ku ktorým chodia medici na prax, presne 0,48 lôžka na jedného študenta. Košice majú 0,60 lôžka na študenta, Martin 0,59, Lekárska fakulta Karlovej Univerzity v Prahe 0,58. V Bratislave lôžka ešte ubudnú, lebo keď postavia novú nemocnicu, zrušia sa Kramáre a Mickiewiczova. Nám ostane Ružinov. Takže máme prijať viac študentov, no lôžok, pri ktorých sa majú učiť, bude menej.

Keby ste prijali viac študentov, naozaj ste v takom stave, že by ich už nemal kto učiť?

V počte študentov na učiteľa sme na tom ešte stále najlepšie zo slovenských lekárskych fakúlt. No keby sme chceli mať predpísanú praktickú výučbu, že pri zubároch by mali byť dvaja študenti na jedného učiteľa, na gynekológii traja, pri ktorýchkoľvek klinických predmetoch piati na jedného učiteľa, tak to už teraz nespĺňame. Žiaľ, najmä pri klinických predmetoch je študentov na jedného učiteľa viac, lebo toľko učiteľov nemáme.

Máte problémy aj s profesormi, ktorí sú často tiež garantmi niektorých odborností?

Áno a ešte len budú problémy, lebo zo 47 profesorov majú tri štvrtiny nad 60 rokov. Navyše, 21 ich má viac než 65 rokov. A docentov máme viac ako dve tretiny vo veku nad 55 rokov. To už je sila.

Keby sa niektorí rozhodli, že to zabalia a išli by do dôchodku, nemal by kto učiť ani súčasný počet študentov, nieto ešte väčší počet?

No nemal, lebo do dôchodku môžu ísť už 62-roční. Pred pol rokom som doslova uprosil dvoch profesorov a jednu docentku po sedemdesiatke, aby ešte neodchádzali, aby ešte aspoň rok vydržali. Keď už musím prosiť ľudí, ktorí chcú odísť do penzie, tak naozaj máme vážny problém. Zostali len preto, že mám s nimi dobrý vzťah. Nemôžem im dať napríklad päťsto alebo tisíc eur navyše, aby som ich motivoval. Keď sa mi podarí pridať im dvesto eur v hrubom, tak je to veľká vec. A kolega aj tak pozerá, že on má cez 70, večne žiť nebude, tak dokedy má ešte pracovať. Ako potom máme motivovať mladších ľudí, aby sa habilitovali, aby si robili profesúru, aby mali viac povinností, no s platom, o ktorom sme hovorili? Keď sekundárny lekár môže mať vyšší plat než prednosta kliniky?

Problémy sú aj s prípadmi profesorov, ktorí majú profesúru z iného odboru, akému sa celý život venovali. Napríklad celý život bol kardiochirurg, no profesorom sa stal v Trnave z ošetrovateľstva. Môže byť taký človek napríklad garantom kardiochirurgie a skúšať medikov?

Titul profesora, aký opisujete, je dobrý akurát na to, aby sa napísal na tabuľu ku dverám pred meno a do životopisu. Lebo chirurg, ktorý má profesúru z ošetrovateľstva, nemôže garantovať napríklad doktorandské štúdium, čiže tretí stupeň štúdia z chirurgie. Našťastie problém s takýmito profesormi sa už zabrzdil, dostáva sa do normálu. Podľa novely zákona o vysokých školách nemôže chirurg alebo odborník z iného lekárskeho odboru, ktorý si urobil profesúru z ošetrovateľstva, garantovať ani len magisterský stupeň štúdia ošetrovateľstva, musí to byť odborník z ošetrovateľstva.

Aká je úroveň dnešných mladých, ktorí prichádzajú študovať? Čo chrlia súčasné stredné školy?

Bolo obdobie, keď som bol trochu smutný, no teraz sa mi nezdá, že by boli nejakí horší, ako sme boli my kedysi. Sú, samozrejme, študenti s menším záujmom, ale je dosť takých, z ktorých máme radosť, pri niektorých vyslovene pookrejem. Majú záujem, aj si naštudujú vedeckú literatúru, pozbierajú si klinické materiály. K môjmu veku by asi patrilo zanadávať si, že hentí mladí sú o ničom, že dobre bolo kedysi. No nemôžem, lebo sa naozaj nájdu dobrí.

Lekárska fakulta bola vlani medializovaná v súvislosti so zahraničnými študentmi, ktorí mali omnoho výhodnejšie podmienky ako slovenskí. Prečo to tak bolo?

V tlači boli články v januári 2015, ja som do funkcie nastúpil o mesiac neskôr. Boli dokonca informácie, že zahraniční si kupujú tituly. Po nástupe som naozaj zistil neprijateľný stav v niektorých oblastiach činnosti fakulty. Napríklad pri prijímacích skúškach je maximálny počet bodov 800. Na prijatie na štúdium všeobecného lekárstva v slovenskom jazyku v tomto roku bolo potrebné získať najmenej 670 bodov, na zubné lekárstvo dokonca 768 bodov, čo už je čertovsky veľa, keďže v teste možno získať aj mínusové body, ak totiž uchádzač na nejakú otázku odpovie zle, body sa mu odpočítavajú. A odrazu som videl informáciu, že pre zahraničného, ktorý si platí štúdium sám, bol minimálny počet bodov v školskom roku 2014/2015 iba 300, navyše, na prijímačky vôbec nemuseli prísť na Slovensko, robili ich doma, v Grécku, Nemecku, Japonsku, Španielsku a podobne. Okamžite sme zasiahli, hneď ďalší rok museli na prijímačky prísť všetci zahraniční uchá­dzači do Bratislavy a robili testy za rovnakých administratívnych podmienok ako slovenskí. Minulý rok museli získať minimálne 500 bodov a tento rok najmenej 600, na zubné lekárstvo dokonca 682 bodov.

Prečo boli také nízke kritériá pre zahraničných študentov?

Neviem. No je jasné, že kvalita pri vstupe ovplyvňuje kvalitu pri výstupe. Akých škola prijala, takých vypustila. Chodili nám sem agentúry a diktovali: „Nám vezmete 30 ľudí zo zahraničia. Nám zasa 50 ľudí.“ A za každého zahraničného študenta musela fakulta platiť agentúre 500 eur, lebo agentúra nám študenta akože zabezpečila. Teraz neplatíme agentúram nič s výnimkou zmlúv, ktoré dobiehajú a nemôžeme ich zrušiť. Agentúry môžu študentom organizačne pomáhať, no prijímame ich len na základe výsledkov prijímacích skúšok.

Keď ste urobili tieto zásahy, prihlásilo sa dosť zahraničných študentov?

Na začiatku som aj tŕpol, keďže sme s agentúrami prerušili zaužívanú spoluprácu. Keby sa neprihlásilo dosť študentov zo zahraničia, nemali by sme za čo učiť ani tých slovenských. Nechcel som byť svätejší ako pápež, no urobiť som to musel, lebo mnohí zahraniční naozaj často nemali kvalitu. Odpad zahraničných študentov počas štúdia bol 50-percentný, slovenských odpadáva možno 20 percent. Študenti vychádzajúci zo školy totiž reprezentujú fakultu, ktorú vyštudovali.

Ak sa nepodarí prijímať viac študentov, navyše tí, ktorí vyštudujú, budú ďalej odchádzať do zahraničia a starší lekári by išli do penzie, bude nás mať kto liečiť?

Liečiť vždy bude mať kto, ale budú takí, akí zostanú a bude ich málo, na pacientov im zostane ešte menej času. Môže byť horšie, no ešte stále je čas, aby sme sa zobudili a aby zdravotná starostlivosť nebola horšia ako teraz.

Je slovenská zdravotná starostlivosť dobrá?

Napriek podmienkam a všetkým problémom ju považujem za dobrú. Ešte stále je vysoká, porovnateľná so zahraničím, no obávam sa, že ak sa neprebudíme, kvalitu naozaj neudržíme.

Po akých odbornostiach je v súčasnosti najväčší dopyt? Ktorí lekári najviac chýbajú?

Praktickí lekári pre dospelých aj deti. Navyše, jedna zo slabín nášho medicínskeho školstva bola, že všeobecných lekárov sme mali teoreticky pripravených výborne, no chýbala im praktická zručnosť, schopnosť využiť vedomosti. Dobiehalo sa to tým, že lekár išiel najskôr pracovať do nemocnice, až potom išiel za obvodného lekára. V tomto vidím trochu dlh lekárskych fakúlt – náš absolvent by mal byť pre prax praktického lekára pripravený lepšie. Nemal by z neho byť lekár, ktorý pracuje úradníckym štýlom typu: „Čo vás bolí? Toto? Tak vy pôjdete na vyšetrenie tam a tam.“

Keď sa mladý človek rozhodne byť lekárom, koľko rokov uplynie od nástupu do školy až po atestáciu?

Napríklad neurochirurg musí mať po ukončení školy prípravu ešte 6,5 roka. Čiže od nástupu do školy trvá najmenej 12,5 roka, aby sa stal atestovaným neurochirurgom.

Čo musí vedieť navyše pri atestácii v porovnaní s tým, čo ho naučili v škole?

Musí splniť prísne požiadavky, neurochirurg musí mať po skončení školy 6 mesiacov všeobecnej chirurgie, 3 mesiace ortopédie alebo traumatológie, 3 mesiace v iných chirurgických odboroch, musí mať prax na neurológii, internom, musí odpracovať štyri a pol roka na neurochirurgii a najmä musí mať za sebou určený počet operácií. Až potom môže ísť na atestačné skúšky. Ja to popisujem asi takto – kto skončí lekársku fakultu, ide do učenia. V atestačnej príprave je učeň, po atestácii sa z neho stáva tovariš. Po vyše 12,5 roku. A potom ešte musí pár rokov odpraxovať, aby bol z neho majster.

Na Slovensku pracujú aj lekári, ktorí majú po sedemdesiatke, občas sa objaví reportáž o osemdesiatnikovi, musia pracovať dlho, aby mal kto liečiť. Na druhej strane sa hneď objaví kritika, že čo ten starý lekár z modernej medicíny môže vedieť.

Sú šesťdesiatnici, ktorí sú mentálne opotrebovaní. A, naopak, sú sedemdesiatnici, ktorí majú briskné myslenie. Môj brat je o 17 rokov starší, má 85 rokov a ako ortopéd skončil pred dvoma rokmi. Keď som potreboval názor, ako postupovať u nejakého pacienta, obrátil som sa na neho. V medicíne sa totiž určité vedomosti nedajú nadobudnúť inak ako skúsenosťami, nedajú sa vyčítať z kníh a internetu. Lekár ich musí prežiť. My lekári sme zvyknutí celý život vstrebávať nové vedomosti. Nemusíte sa báť, že keď niekto študoval pred 50 rokmi, tak nemá prehľad o nových postupoch. Naopak, nové poz­natky vie posúdiť v kontexte svojich skúseností. Keď je starší lekár mentálne aktívny, je to super príležitosť poradiť sa s ním a počuť jeho názor.

Sú starší lekári, ktorí aj operujú?

Samozrejme, poznám vynikajúcich zahraničných neurochirurgov, ktorí operujú po sedemdesiatke. Profesora Yasargila, zakladateľa mikroneurochirurgie, som videl operovať aj v osemdesiatke, je to otázka individuálnych daností. Pamätám si, ako kedysi na jednom klinickom seminári bol prítomný jeden starší profesor. Každý vyvracal oči, že dedko senilný, čo nám bude hovoriť. Lenže po jeho fundovanom komentári všetkým padli sánky.

Vy ste prednosta kliniky. Veľa ľudí si zrejme pletie funkcie prednostu a primára, nemajú v tom úplne jasno. Aký je teda medzi nimi rozdiel?

Prednosta je šéf kliniky na univerzitnom pracovisku, čiže tam, kde sa nielen liečia pacienti, ale aj vyučujú študenti medicíny a kde sa robí aj výskum. Prednosta je teda profesor alebo docent, ktorý pracovisko vedie. V univerzitnej nemocnici sa pomenovanie primár používa nie celkom oprávnene, lebo primár je funkcia na neklinických oddeleniach, čiže napríklad v regionálnej nemocnici. V univerzitnej nemocnici je primár zástupcom prednostu pre zdravotnú starostlivosť.

S tým, že primár, ktorý je zástupca prednostu, má vyšší plat?

Určite áno, lebo je zamestnancom nemocnice. Keby však prišlo na lámanie chleba, tak primár má zodpovednosť len do úrovne, akou ho poverí prednosta.

Okrem toho, že ste prednosta, učíte, stále operujete. Máte čas rozrátaný na minúty od rána do večera. Čo vám napadlo zavesiť si na krk ešte aj funkciu dekana lekárskej fakulty?

Aby som nebol stále s manželkou, neliezol jej na nervy, tak som vzal ešte aj túto funkciu. Samozrejme, žartujem. Keby som vám vykladal bájky, že som len chcel byť nejakým svedomím, že je mojou povinnosťou po dennej či nočnej operácii a učení študentov prísť riadiť ešte aj fakultu, to by mi nikto ani neveril. Takže iba jednoducho – okrem uvedených dôvodov bola aj iná vážna okolnosť, aby som išiel do funkcie a aby som fakultu riadil smerom, akým má napredovať. 

Operovali ste speváka Jozefa Ráža, keď mal ťažkú dopravnú nehodu. Okrem toho ste však urobili tisícky operácií, mnohé vážnejšie, komplikovanejšie. Aký je to pocit? Nehnevá vás, že vás spájajú len s operáciou jedného speváka?

Určite nie, jednoducho svet tak funguje, že niektorí ľudia, napríklad umelci, sú verejne známejší a je o nich väčší záujem médií. Samozrejme, že som robil veľa omnoho náročnejších operácií a o tie sa nezaujímal vôbec nikto. Keď som operoval Jozefa Ráža, na chodbe nemocnice čakali televízne štáby. Na druhej strane, je to jedna z možností, ako sa človek zviditeľní, že ukáže, čo vie. Mám za sebou zákroky, ktoré keď vo svete na konferenciách predstavím, tak úctivo skladajú poklonu, alebo keď ukážem súbor pacientov, s ktorými máme dobré výsledky, uznanlivo prikyvujú. Aj teraz pred dvoma týždňami som sa vrátil z Memphisu z univerzitnej kliniky, kde som mal dve prednášky, jednu odbornú o nádoroch medzimozgu a druhú o Slovensku a o slovenskej neurochirurgii, aj niekoľko seminárov. Moja účasť bola hodnotená neuveriteľne dobre.

Keď vidíte, ako teraz vaši študenti ľahko odchádzajú do zahraničia, robia tam kariéry, neľutujete, že ste tiež neodišli, alebo ste niekde v zahraničí neostali?

Dostal som šancu na Slovensku robiť to, čo som chcel a posúvať odbor dopredu. Dosiahol som, čo sa dalo a teší ma, že na základe výsledkov slovenskej neurochirurgie ma už dvadsať rokov volajú na všetky možné svetové, kontinentálne aj významné národné kongresy. Odborníkom napríklad v USA, v Austrálii, v Nemecku je úplne jedno, odkiaľ lekár pochádza, dôležité pre nich je, či im má čo povedať. Ak áno, prednášajúceho si pozvú. A keď prednášam, vypýtajú si ešte ďalšiu prednášku. Takže dosiahnuť veľa sa dalo aj bez toho, aby som odišiel. Príležitosti ostať v zahraničí som mal už počas štúdia, nedokázal som sa pre takýto krok rozhodnúť. Neskôr tu boli aj záujmy rodiny, ktorá by sa nerada vzdialila zo Slovenska.

Toto nám reálne hrozí: Lekári chýbajú, ale nových už nebude mať kto učiť a nebude ich kde učiť!

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Toto nám reálne hrozí: Lekári chýbajú, ale nových už nebude mať kto učiť a nebude ich kde učiť!

Súvisiace články

P. Diddy dostal kopačky!

Harsányi bojuje o miesto v zostave Boltonu

Mikloško sa žení: Prečo tají svoju nevestu?

Morské oko pod Vihorlatom

V Malčiciach budú šiť opony pre európske opery

Lewis Hamilton získal pole position

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás