Jana Homolová

<h3>Vy podáte pomocnú ruku nielen umelcom, ale hocikomu, kto o ňu požiada.</h3>
<p>Neodmietnem nikoho. Keď sme spomínali Milana Lasicu, staral som sa aj o&nbsp;jeho mamičku. Bola to mimoriadna dáma. Milan Kňažko (76) napríklad rád spomína, že keď za mnou prišiel so svojou mamou, ktorá ledva chodila, vyšetril som ju a&nbsp;povedal som: „Dievča, a&nbsp;teraz sa postavte a&nbsp;prebehnite sa.“ Ju to potešilo, lebo dievča jej už päťdesiat rokov nikto nepovedal a&nbsp;aj vďaka tomu bola už napoly zdravá. (Smiech.) Staral som sa aj o&nbsp;rodičov Mariána Labudu, s&nbsp;ktorým som mal ohromné zážitky. Keby som sa nemusel držať lekárskeho tajomstva, mohol by som o&nbsp;tom napísať veľmi zaujímavú knihu. (Smiech.)</p>
<h3>Aj Dušanovi Tarageľovi (73) ste v&nbsp;hodine dvanástej zachránili život.</h3>
<p>Jeho dcéra mi v&nbsp;osudný večer volala, že sa mu veľmi zle dýcha, tak som povedal, že ideme do nemocnice. Zašiel som po neho domov a, bohužiaľ, tak mu zlyhávalo srdiečko, že sa mi skoro nezmestil do auta. Bol veľmi opuchnutý. V&nbsp;deň, keď prišiel do nemocnice, vycikal asi 25 litrov vody. Ale, chvalabohu, teším sa, dal sa relatívne rýchlo dokopy a&nbsp;je v&nbsp;poriadku. Aj keď, samozrejme, všetci starneme. Keď máme vyše päťdesiat a&nbsp;ráno sa zobudíme bez bolesti, znamená to, že sme mŕtvi. (Smiech.)</p>
<p><strong>Nečakám na smrť: Profesor Traubner stále pracuje a spomína na hviezdnych pacientov. Celý rozhovor nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.</strong></p>