Dnes píše knihy, robí prednášky a žije na farme v rodnom kraji.

Pri stretnutí s týmto charizmatickým horolezcom som celý čas premýšľala, či nie je tak trochu mimozemšťan, respektíve Terminátor. Ale na prvý pohľad vyzeral ako celkom obyčajný chlapík od susedov. Fotograf Peťo na záver s úsmevom glosoval: Nemali tam veľa svetla, ale vraj mu nechceli svietiť do očí. Keď si pomyslím na to slnko, čo naňho pri výstupoch pražilo, čo je tento reflektor :-)?

Aké to je byť legendou?

Necítim sa tak. Ľudia ma možno za legendu pokladajú, ale ja osobne sa za ňu nepovažujem. Som úplne normálny človek. Myslím si, že keby som sa v súkromí správal podľa toho, ako ma vidia ľudia, môjmu súkromnému životu by to vôbec nepomohlo.

Keď premýšľam o veciach, ako bol nedávny zoskok Felixa Baumgartnera, či o vašich extrémnych výstupoch na osemtisícovky, neviem prísť na to, prečo to vlastne robíte...

Neexistuje žiadne preto. Robíme to. Koniec.

Iba idete a niekam vyleziete...

Áno. Nie je to ani trochu nevyhnutné ani to nepomáha svetu, je to doslova neužitočné. Ale možné.

V každom prípade však posúvate hranice ľudských možností.

To, že posúvame hranice ľudských možností, je len hra. Sme ako deti, dvanásť-, trinásťroční chlapci, ktorí sa naťahujú – ja vyjdem sem hore a ty? Lenže to je tá povrchná strana našich skutkov. Ako ľudia máme isté možnosti a špeciálne pri našich dobrodružstvách a skúsenostiach máme jedinečnú šancu vidieť a zažiť to, ako sa správajú ľudia v realite, a nie to, ako musia fungovať, keď žijú vo veľkej spoločnosti. Pri Baumgartnerovi je to asi iné. Nepoznám ho, ale mal extrémnu skúsenosť, ktorá trvala päť minút, ja som však strávil pri prechode Arktídou 92 dní na ľade, čo je úplne iný druh skúsenosti. Nie je to ťažšie alebo ľahšie, je to absolútne rozdielna skúsenosť.

Niečo ako bežať maratón, ale oveľa dlhší?

To by som nepovedal, športová stránka je pre mňa druhoradá. Dôležité je práve dobrodružstvo. Ak robíte niečo ťažké dva metre nad zemou, je to šport, ale nie dobrodružstvo. Ak robíte to isté vo výške tisíc metrov nad zemou bez zaistenia, je to úplne iná vec, pretože aj najmenšia chybička znamená smrť. My sa jednoducho vystavujeme maximálnym extrémom a žijeme akoby mimo tohto sveta.

Sú tieto skúsenosti viac fyzické, alebo mentálne?

Precítil som ľudskú prirodzenosť. Sme súčasťou prírody a máme v sebe isté pravidlá, nie také, ktoré nám vymyslela vláda, rovnako ako majú vnútri isté pravidlá zvieratá. Je veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa ľudia správajú v takejto realite, lebo ako súčasť spoločnosti fungujeme podľa toho, aký smer nám niekto určí.

Čo pomáha ľudskému telu fungovať v extrémnych podmienkach?

Inštinkty. Evolúcia človeka nám dala inštinkty. Vyšli sme z mora, potom sme boli milióny rokov zvieratami a stali sme sa ľuďmi, kedy presne však nikto nevie. Proces, v ktorom sa z nás vyvinuli ľudia, bol veľmi pomalý. Máme inštinkty špeciálne zamerané na prežitie, ktoré pochádzajú zo začiatkov našej evolúcie, a tie sú veľmi zaujímavé.

Najdôležitejšie na prežitie sú teda inštinkty?

Áno, napríklad strach je veľmi dôležitá schopnosť. Nie je to nič negatívne, pre mňa je strach veľmi pozitívny.

Aký najväčší strach ste zažili?

Najzložitejšie bolo prežiť mráz na Nanga Parbate, ťažké boli aj iné expedície, ale nebol som tak často v ohrození života. Ale niekoľkokrát áno.

Ako sa dá s takýmto strachom vyrovnať?

Jednoducho musíte. Je to veľmi jednoduché. Neplánujete to. V istom momente sa dostanete do pasce, z ktorej niet úniku. A tam sa s tým jednoducho musíte vyrovnať, ste k tomu prinútení. Ak nie ste prinútení, nikdy to nedokážete. Ak by som neriskoval a nešiel do toho, nezískal by som žiadne skúsenosti. Iba pri plánovaní sa vám to nepodarí. Ak raz začnem, tak sa môže stať, že sa pri hľadaní hranice svojich možností dostanem do naozaj vážnych problémov, hoci som to neplánoval. Ale ak sa mi ich podarí prežiť, získam tú najhlbšiu skúsenosť.

Dá sa vopred pripraviť na takéto problémy?

Myslíte si, že ľudia by dokázali využiť vaše skúsenosti iba tým, že si prečítajú knižku?

Je to možné, ale len do určitej hĺbky. V posledných rokoch som sa delil o svoje skúsenosti s veľkým počtom ľudí cez prednášky a knižky. Ak si prečítate moje knižky, zistíte, že nie sú záznamom o metroch a výškových táboroch či rekordoch, to pre mňa nie je dôležité. Hovorím v nich o svojich ľudských skúsenostiach, čo sa so mnou alebo s mojimi partnermi dialo psychicky, práve to je pre mňa zaujímavé. Nikdy by som však nikoho nežiadal, aby nasledoval moje kroky, vždy radšej hovorím: Nerobte to isté!

Považujete sa za šťastného človeka?

Áno. Už veľmi skoro som našiel svoj vlastný spôsob vyjadrenia sa a mal som tiež dosť ekonomickej slobody na to, aby som vždy mohol robiť to, čo som robiť chcel. Nikto ma nemohol k ničomu nútiť a obzvlášť to platí dnes – nikto ma neprinúti urobiť to alebo ono, ak nechcem.

Boli ste aj poslancom EP za stranu zelených, čo si myslíte o inštitúciách, ako sú EP a EÚ?

Európsky parlament je iba malá čiastka v reťazi, ktorá robí rozhodnutia o Európe. Podľa mňa všeobecne platí, že ak Európa prežije, budeme v poriadku, ak nie, tak sa všetci, nie iba Slovensko, ale aj Nemecko vrátime spoločne naspäť na úroveň po druhej svetovej vojne a k zemiakovým poliam.

To nie je príjemná predstava...

Určite nie, ale máme rôzne možnosti. Ľudia si musia uvedomiť, že iba spolu sme schopní súťažiť v globalizovanom svete s obrovskými krajinami a trhmi, ako sú Čína a Spojené štáty, a krok za krokom môžeme postupovať na ceste k jednotnej Európe, ktorá bude robiť väčšinu svojich rozhodnutí v Bruseli skutočným parlamentom, lebo ten dnešný európsky ním ešte nie je. Stále rozhodujú ministri a špeciálne premiéri, a nie pre Európu, ale v prospech svojich lokálnych záležitostí. A to je ich najväčšia chyba. Bol som v Európskom parlamente jedno päťročné volebné obdobie. Som Európan a cítim proeurópsky, nie som Rakúšan, Talian či Nemec, som Juhotirolčan, mám lokálne cítenie pre moju veľmi malú krajinu, v ktorej žije iba 500-tisíc ľudí, ale nechýbajú mi ani európske a celosvetové cítenie. Som presvedčený, že o sto či dvesto rokov budeme potrebovať celosvetovú vládu, jednu pre celý svet.

Prechodili ste divočinu v celom svete. Čo si myslíte o stave ochrany prírody?

V severných častiach Európy, vo Švédsku, v Nórsku je veľmi silná, v Amerike je veľmi povrchná a v strednej Európe nie je veľmi dobrá. Čína je hrozná, India tiež...

Myslíte si, že na tom môžeme niečo zmeniť?

Musíme zmeniť všetko, aj toto je jeden z dôvodov, pre ktorý bojujem za Európu. Európa má stále najlepšie pravidlá ochrany prírody, a ak sa nám má podariť prinútiť veľké krajiny, ako sú Čína alebo Spojené štáty, nasledovať rovnaké pravidlá, musíme byť silní, musíme tých 500 miliónov ľudí naučiť, že sme všetci Európania, všetci do jedného, a mať jednu vládu, ktorá by bola schopná povedať iným krajinám, že sa musia zmeniť. Nemecko je primalé na to, aby malo v politike globalizovaného sveta až takýto silný hlas, a to hovorím o Nemecku ako o krajine, ktorá je momentálne najsilnejšou v Európe.

Ste teda skôr optimista?

Nie, nie som optimista, iba hovorím urobme to, lebo inak to síce nebude koniec, ale skončíme na tom zemiakovom poli. Ja sám sa tam vrátiť môžem, mám vlastnú farmu, na ktorej produkujem všetko, čo na život potrebujem. Farmu som si kúpil, keď som mal štyridsať. Nemám žiadnu poistku na posledné roky života, takže som si v banke nekúpil cenné papiere, aby som mal raz penziu, ale farmu. Vybudoval som ju tak, aby produkovala všetko, čo potrebujem – drevo na kúrenie, mäso, ovocie, zeleninu, obilie – dokážem prežiť, nepotrebujem nič navyše. Síce si nevyrábam vlastný cukor, ale mám med a ten mi postačí. A v prípade väčšej krízy mám tiež dosť vína. Dorábam 30-tisíc fliaš vína, takže by to malo pre mojich priateľov stačiť :-). Takže toto je najlepšia poistka, ktorú teraz môžete mať.

Čo chystáte v najbližšej budúcnosti?

Práve dokončujem múzeum (Messner Mountain Museum v Južnom Tirolsku v severozápadnom Taliansku – pozn. red.), ide o päť budov na rôznych miestach, ktoré spolu tvoria takú mozaiku. Ak všetko pôjde podľa plánu, hotové bude v roku 2014 a potom budem môcť začať niečo nové. Každých 10 – 15 rokov svoje aktivity mením a začínam s niečím novým a moja zatiaľ posledná aktivita je práve toto múzeum.

Legendárny horolezec Reinhold Messner: Ako žije na dôchodku?

Výber pre vás