V januári budú v Bratislave majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní. Slovensko má na špičkovej úrovni Nicolu Rajičovú a tanečný pár Lukáš Csölley – Federica Testa. Federica je Talianka. Ako sa dostala na Slovensko?

Lukáš jazdil za Slovensko s Nikolou Višňovou z Brna. Keď si hľadali centrum, kde by mohli trénovať, išli do Moskvy, no tam im podmienky nevyhovovali a zrejme cítili, že ich Rusi nechcú. Skúsili ísť do Milána, kde je veľká skupina tanečníkov. Ujal sa ich taliansky tréner Roberto Pelizzola, lenže Lukáš sa s Nikolou športovo rozišiel. Federica rok predtým ešte jazdila za Taliansko na majstrovstvách Európy s jej partnerom a zhodou okolností sa s ním rozišla v rovnakom čase ako Lukáš s Nikolou. Keď Lukáš a Federica odrazu zostali bez možnosti jazdiť, tréner im povedal, nech to skúsia spolu. Skúsili.

A dnes má Federica Testová slovenské občianstvo?

Áno, dostala slovenský pas. Nevie veľmi po slovensky, chodieva sem na preteky, na časté návštevy nemá čas, ale s Lukášom si sadli. Viem si celkom dobre predstaviť, aká to bola pre ňu zmena, že jeden šampionát pretekala za Taliansko a potom ďalší za Slovensko. Určite z psychického hľadiska zložité. Na druhej strane, na Slovensku sú jediný tanečný pár, kým v Taliansku mala ohromnú konkurenciu, navyše bola bez partnera. Zrejme si všetko dobre zrátala. Zostala vlastne doma, lebo trénujú v Miláne, len reprezentuje iný štát.

Sú platení zo Slovenska?

Nie. Slovenský krasokorčuliarsky zväz nemá peniaze na to, aby im vedel dať mzdu. Sú členovia Športového klubu polície Bratislava a dostávajú od neho nejaké peniaze, z ktorých si spolu s peniazmi od zväzu zaplatia ľad a výjazdy na preteky. Výplatu nedostávajú. Federicu živia rodičia, býva u nich doma. Lukáš pochádza z Bratislavy, má už iba mamu a tá veru má čo robiť, aby syna vedela podporovať natoľko, aby mohol športovať. Za dobré výsledky na pretekoch dostávajú od organizátorov nejaké prize money, ale nie je to taký peniaz, aby sa mohli uživiť. My im dávame maximum, čo môžeme, a dúfame, že z majstrovstiev Európy dokážeme niečo zarobiť tak, aby sme ich mohli podporiť lepšie.

Keby zajazdili ideálny výkon, na akom mieste by mohli o tri mesiace na bratislavských majstrovstvách Európy skončiť?

Vlani boli na 8. mieste, čo je historicky najlepší výkon slovenského tanečného páru. Konkurencia nespí, no oni veria, že v Bratislave by sa mohli posunúť vyššie. Náročnosť je pri všetkých špičkových pretekároch už taká vysoká, že pri pretekoch sa vlastne len čaká, kto čo pokazí. Najlepší vedia všetko, len je otázka, či práve v tej chvíli, keď idú na ľad, dokážu bez chyby urobiť to, čo majú natrénované.

Nicole Rajičová sa narodila v USA, ale tiež reprezentuje Slovensko. Čo je to za krasokorčuliarku?

Jej rodičia sú Slováci, Bratislavčania, ktorí odišli do USA už po revolúcii. Nicole má odmalička dvojité občianstvo, má slovenský pas, čiže nebolo treba pre ňu nič vybavovať. Rozpráva normálne po slovensky a je to rozkošné skromné dievča. V USA je korčuliarsky život veľmi ťažký, lebo pretekár musí absolvovať zložité „vyraďovačky“, kým sa dostane na vrcholový šampionát, ale dnes by už Američania asi aj chceli, aby jazdila za nich. Je na takej úrovni, že keby zajazdila ako pred dvoma týždňami na pretekoch ISU Grand Prix v USA , tak v Bratislave by o tri mesiace možno získala na majstrovstvách Európy medailu.

Ako často chodí na Slovensko?

V Bratislave bola na prelome septembra a októbra na pretekoch Ondrej Nepela Trophy, príde zasa pred Vianocami na náš šampionát, ktorý je spojený spolu pre všetky krajiny V4 a tento rok sa koná v Třinci v Českej republike.

Majstrovstvá Slovenska robíte spolu s Maďarmi, Čechmi a Poliakmi?

Áno, lebo každá krajina má iba zopár špičkových krasokorčuliarov, no keď to robíme dokopy ako Four Nationals, má to úplne inú úroveň.

Má Slovensko možnosť postaviť pretekára na európskom šampionáte v kategórii mužov a v športových dvojiciach?

Máme troch dobrých juniorov, a keď niektorý z nich splní predpísané body, postavíme ho. Športové dvojice nemáme.

Slováci vedia krasokorčuľovanie robiť, je to krajina majstrov sveta, olympijských medailistov. Ako je možné, že Slovensko nedokáže na majstrovstvách Európy postaviť dvojicu v pretekoch športových párov?

Tanečníci a športové páry majú už od detstva veľkú nevýhodu v tom, že ide o dvoch pretekárov, štyroch rodičov a do toho vstupuje tréner. To treba skĺbiť vo všetkom – kedy a kde je tréning, koho kedy pustia zo školy, čo urobiť popri tréningoch, kto bude robiť hudbu. Je to naozaj komplikované a v našich podmienkach ešte ťažšie, lebo neexistuje centrum, v ktorom by krasokorčuliar mal okrem pravidelného prístupu na ľad napríklad aj tanečnú miestnosť a možnosť regenerácie. A trénovanie párových disciplín spolu s jednotlivcami je ešte aj nebezpečné, z hľadiska možného úrazu na ľade. To nie je cyklistika, kde sadnete na bicykel a idete. Ľad si nevymyslíte niekde na ulici, ten treba zaplatiť.

Vo vyspelejších krajinách majú krasokorčuliari lepší prístup na ľad?

Neporovnateľne a už oddávna. Pamätám sa, ako som rozhodovala v roku 1987 v kanadskom Calgary na predolympijských pretekoch ISU Grand Prix. Povodili nás po meste, ktoré je menšie ako Bratislava, a ukázali nám 20 korčuliarskych centier. Pred 28 rokmi! Vošli sme do jedného z centier a tam bolo na jednej kope osem ľadových plôch, na každej bola iná skupina od detí až po dospelých. Hore boli kaviarne, kde rodičia pili kávu a čakali na deti. Vedľa telocvičňa, tanečné sály, plaváreň. Potom je pochopiteľné, že kanadské krasokorčuľovanie je v porovnaní so stredoeurópskym niekde inde.

Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní tu budú po pätnástich rokoch. Boli podobné podujatia aj predtým?

Od éry vojny to budú už štvrté. Prvé v roku 1958, druhé v roku 1966, potom 2001. Bola som na všetkých. V roku 1958 som ešte bola gymnazistka a ako korčuliari sme na úvod jazdili so zástavami. V roku 1966 som už funkcionárčila. Navyše sme mali raz aj majstrovstvá sveta.

Všetko to boli akcie na rovnakom štadióne? Na Nepelovom v Bratislave?

Na rovnakom štadióne nie, ale na tom istom mieste áno. Zažila som totiž ešte otvorený štadión, vchod bol z kúpaliska. Rodičia ráno pred šiestou odhŕňali sneh, aby sme mohli na ľade trénovať. Na majstrovstvách Európy 1958 už bol štadión zakrytý.

Keď človek príde v Bratislave na preteky v krasokorčuľovaní, napríklad na Memoriál Ondreja Nepelu, hľadisko je poloprázdne. Myslíte, že sa teraz v januári 2016 na majstrovstvá Európy podarí vypredať štadión?

Verím. Možno na krátke programy nie, no večerné predstavenia áno. V roku 2001 bolo vypredané. Do začiatku sú tri mesiace a už teraz máme predaných vyše tisíc all event lístkov, ktoré sú určené na celú päťdňovú súťaž vrátane exhibície. Na predaj je 7 900 miest, zvyšné sú vyhradené pre Medzinárodnú korčuliarsku úniu, novinárov a sponzorov ISU. Takže záujem Slovákov o krasokorčuľovanie neutíchol.

Majú teda Slováci stále vzťah ku krasokorčuľovaniu?

Keď sme boli vlani u riaditeľa RTVS, prekvapil nás tým, že ide o tretí najsledovanejší šport na Slovensku. Po futbale a hokeji. Teraz do poradia, samozrejme, vstúpila vďaka Petrovi Saganovi cyklistika, no krasokorčuľovanie ostáva v popredí záujmu aj preto, že je iné. Symbióza hudby, choreografie so športovým výkonom.

Bude patriť januárový šampionát medzi najväčšie preteky, aké tu kedy boli?

Áno a z hľadiska Slovenska si myslím, že by šampionát mohol priniesť určitý boom medzi deťmi. Vychádzam zo skúseností, po majstrovstvách Európy 2001 sme odrazu mali nesmierne veľa prihlášok nových detí. Druhá vec je, že koľko z nich pri krasokorčuľovaní zostalo. Počiatočný entuziazmus je jedna vec a každodenný život druhá. Keď rodičia postupne zisťujú, že na tréning treba vodiť deti za každého počasia, za každého stavu, aj keď sa im nechce, tak postupne odpadávajú. Korčuľovanie je komplikované v tom, že trénovať začínajú už malé deti, ktoré zvyčajne nemôžu chodiť na tréning samy.

Veľa detí odpadá preto, že chýba disciplína rodičov?

Možno nie práve disciplína. Rodičia často nedokážu zladiť povinnosti s tréningmi a pri korčuľovaní potom majú možnosť zostávať skôr deti, ktoré majú v rovnakom meste mladé babičky, a tie ich vodia na tréningy. Keď aj rodičia zo začiatku stíhajú, lebo najmenšie deti trénujú napríklad len dva dni do týždňa, ešte sa to dá. Ale neskôr sú to tri dni, štyri, päť a už je problém. Keď sa toto spojí s faktom, že niektoré deti ani veľmi nechcú, tak je veľký odliv od športovania celkovo, nielen z krasokorčuľovania.

Ste pri krasokorčuľovaní celý život, od detstva dodnes. Dá sa ním na Slovensku uživiť napríklad tým, že ste medzinárodná rozhodkyňa?

Ja som to nikdy nemala ako zamestnanie. Po maturite som začala s prácou rozhodkyne preto, aby som mala možnosť zostať pri krasokorčuľovaní, rozhodovanie je však hobby, nie platené povolanie. Vyštudovala som prírodné vedy a pracovala som celý život v klinickej biochémii v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb na Kramároch. Takže úplne niečo iné ako šport, všetok voľný čas som však trávila na ľade. Koľkokrát sa ma manžel pýtal – kam pôjdeme na dovolenku? Ja som vždy odpovedala – dovolenku som si už vyčerpala na preteky.

Dajú sa teraz vychovať takí šampióni ako bol Nepela?

Teoreticky áno a talenty máme. No ako do každého náročného športu, aj do krasokorčuľovania vstupuje vážna vec, a tou je financovanie. Niečo stojí výstroj, niečo tréningy, niečo preteky a nie každý na to má. Nemáme vybudované centrum, ktoré je pomerne dôležité, lebo krasokorčuľovanie nie je len o tom, že pretekár si obuje korčule, ide na ľad a učí sa skákať. Je to aj o výžive, schopnosti udržať si formu, o regenerácii, učení, hudbe. Ak sa chce krasokorčuliar dobre prezentovať, musí vedieť, aká story je za melódiou, na ktorú jazdí.

Toto sú veci, ktoré v sebe mali slovenskí špičkoví krasokorčuliari? Nepela?

Ondrej Nepela ani nie. Skôr Marián Filc (brat hokejového trénera Jána Filca). Keby jazdil Nepela dnes, nepatril by ku špičke. Patril k najlepším pri pravidlách, ktoré platili vtedy, bolo to doslova jeho obdobie. Povinné cviky zohrávali pomerne veľkú úlohu a on ich mal zvládnuté dokonale, driloval ich. Preto bol trojnásobný majster sveta, olympijský víťaz. Vtedy bola v hodnotení pretekárov matematicky voľná jazda v nevýhode. Bola iba 40 percent. Nepela síce skákal aj trojité skoky, no dnes je to už úplne o inom.

Čím sú pravidlá iné?

Je úplne rozdielne hodnotenie. Napríklad pretekár točí piruetu v základnom postavení a dostane za to nejaké body. Keby sa zaklonil, dostane ešte viac, keď pridá ruku hore, alebo si chytí nohu, pripočítajú sa ďalšie body. Sú určené prídavné hodnoty, z ktorých sa sčítavajú body. K tomu je choreografická časť, pri ktorej sa hodnotí aj kvalita korčuľovania. Kedysi boli tie známe šestky, že pretekár dostal za dokonalú jazdu šesť bodov. Sedeli sme tam deviati rozhodcovia a nikto nevedel, čo urobí sused. Každý rozhodca si sám robil poradie podľa svojho bodového hodnotenia.

Z hľadiska divákov je však súčasný systém hodnotenia asi menej atraktívny. Predsa len boli desaťročia ľudia zvyknutí na šestky.

Teraz je to pre pretekárov spravodlivejší systém, je však pravda, že pre divákov je to komplikovanejšie.

Šampionát bude na štadióne Ondreja Nepelu. Aký bol Nepela človek?

Veľmi príjemný, spoľahlivý, jednoduchý a skromný. Ohromne disciplinovaný na ľade. Keď mu trénerka Hilda Múdra povedala, že teraz budeš robiť toto, ona mohla pokojne odísť. Keby prišla po hodine, on by to stále robil. Filc bol nadanejší ako Nepela, no nie vždy počúval trénera. Mal svoju predstavu. Škoda, že odišiel z korčuľovania veľmi rýchlo. Nemal rád povinné cviky, a to ho asi odrádzalo. Keby bol Filc krasokorčuliarom za dnešných pravidiel, dosiahol by ešte lepšie výsledky ako vtedy. Miloval voľnú jazdu, mal pre ňu ohromný cit a jemu hudba aj niečo hovorila. Ondrej Nepela bol skôr poslušný, urobil všetko, čo sa od neho očakávalo, a mal silné nervy, vďaka ktorým vedel odovzdať na ľade všetko, čo mal naučené. Takých pretekárov nebolo veľa.

Nepela išiel po skončení kariéry hneď trénovať do Nemecka?

Nie, keď vyhral olympiádu, chcel skončiť, ale o rok boli v Bratislave majstrovstvá sveta. Presvedčili ho, aby ich absolvoval. Hneď po ich skončení odišiel do revue Holiday on Ice. Až po kariére v revue išiel ako tréner do nemeckého Mannheimu.

Kedy ste sa dozvedeli, že je homosexuál?

Ku koncu jeho života, o homosexualite sa hovorilo iba v kuloároch.

Zomrel ako 38-ročný vo februári 1989 na AIDS. Oficiálne sa hovorilo čo?

Že mal virózu spojenú s problémami lymfatických uzlín a takto sa to tutlalo. Verejne sa nehovorilo, že AIDS bol príčinou jeho zdravotných komplikácií.

Ktorým smerom sa vyvíja moderné krasokorčuľovanie a kde to skončí? Budú sa raz skákať pätorité skoky?

Štvorité sa začali skákať už dávno, za éry Jozefa Sabovčíka, no vtedy sme si mysleli, že ho skočí v súťaži jeden, možno dvaja. V súčasnosti sú štvorité skoky mužov bežné, pri ženách sú trojité, no Aziatky možno budú onedlho schopné skočiť štvoritý. Dnes najlepšie ženy skáču trojitý axel, čo je tri a pol otáčky, keďže sa odráža spredu a dopadá dozadu. Všetko je o technike korčuľovania, vývoji korčúľ, o nových prístupoch v tréningu. Práve je aj diskusia lekárov, fyziológov, že či je možné skočiť pätoritý skok a ako by pri takej rýchlosti otáčok reagoval mozog pretekára. Tu už idú žarty bokom, rotácia je taká rýchla, že ľudské oko pomaly nestačí na zachytenie počtu otáčok. Vymysleli sa nájazdy na skoky, ktoré zrýchľujú skákanie. Netrúfam si však povedať, či niekto skočí pätoritý.

Ako rozhodca vie, že pretekár skočil štvoritý skok, ak je rotácia taká rýchla?

Rozhodca vidí už z nájazdu na skok, že krasokorčuliar ide na štvoritý, vidí to z rýchlosti obrátok, z koncentrácie pri nájazde na skok. Navyše má pomôcku – pri sebe má monitor a po skončení jazdy má jednu minútu na to, aby si na ňom pozrel skoky, ktoré potrebuje. Má to výhodu nielen pri štvoritých skokoch, no napríklad aj pri rozhodovaní športových dvojíc. Rozhodca sa počas jazdy môže chvíľku sústrediť na ženu a unikne mu, ako dopadol po skoku muž. Tak sa pozrie na video a prípadne opraví známku.

Krasokorčuľovanie sa zrýchľuje, dynamizuje, vyvíja sa. Je to podobné aj s hudbou, na ktorú krasokorčuliari jazda a ktorú si často aj sami mixujú?

Áno, v minulosti viac inklinovali ku klasickej hudbe. Teraz si pretekári vyberajú veľmi rôznorodú hudbu, je to otvorenejšie ako kedysi. Je jedno, či spievané, alebo nespievané, bez problémov jazdia aj na džez. Výber hudby nie je jednoduchý, musí gradovať, divákov musí upútať a vždy je dôležité vymyslieť niečo nové. Rozhodcovia sú síce školení, že musia akceptovať každú hudbu, lenže hudba musí aj v rozhodcovi zanechať nejaký dojem. Z vlastnej skúsenosti viem, že veľakrát som si ako rozhodkyňa po skončení jazdy povedala – aká škoda, že sa jazda skončila, vedela by som sa na ňu pozerať aj dvakrát dlhšie. No sú aj jazdy, na konci ktorých si rozhodca aj vinou zlej hudby povie – čo vlastne jazdili? Veď sme skoro zaspali.

Existujú nejaké národy, ktoré majú lepšie predpoklady na krasokorčuľovanie ako iné?

Stará známa vec je, že Aziati majú najlepšie predpoklady. Ale krasokorčuľovanie sa už rozširuje do ďalších a ďalších krajín. Korčuľujú pretekári zo štátov, kde kedysi ani nechyrovali, čo to krasokorčuľovanie je. Brazília, Argentína, Juhoafrická republika a mnohé iné.

Krasokorčuliarska expertka Felicitas Babušíková: Nepela by pri dnešných pravidlách nebol v špičke

Výber pre vás

Krasokorčuliarska expertka Felicitas Babušíková: Nepela by pri dnešných pravidlách nebol v špičke

Súvisiace články

V Čechách vybrali v marci na mýte 517 miliónov Kč

Liga výnimočných

Lenka Sýkorová obľubuje zimné športy

Nikdy by mi nenapadlo, že naletím podvodníkovi

Výber pre vás