Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Reč je o speváčke Tamare Kramar, ktorá zavítala do našej relácie Dobré správy zo ŽIVOTA. V rozhovore nám viac povedala o svojej sľubnej kariére a o tom, či sa necíti zaškatuľkovaná pre slávneho otca Maroša Kramára.

Tamara, umiestnila si sa v rebríčku Forbes 30 pod 30, študovala si kognitívnu neurovedu, teraz na univerzite študuješ hudbu a&nbsp;produkciu a zároveň spievaš. Čo vravíš na tento úspech, prekvapilo ťa to?

Nečakala som takéto ocenenie. V&nbsp;živote mi ani len nenapadlo vôbec sa do toho pozrieť, že čo to vlastne zahŕňa, a ten telefonát ma veľmi prekvapil. Bola som práve v Brightone, raňajkovala som s kamarátmi a rozoberali sme, aký je život ťažký v tom Anglicku aj z finančnej a hudobnej stránky. Proste sme sa tak schuti sťažovali a vtedy mi zavolali zo slovenského Forbesu, že by ma radi mali v 30 pod 30, tak som sa nahlas rozosmiala do telefónu. Dúfam, že to pochopili s&nbsp;nadhľadom, a teda vôbec som to nečakala, veľmi ma to prekvapilo a&nbsp;veľmi ma to potešilo.

Máš byť naozaj na čo hrdá. Ocenili ťa aj preto, že si veľmi nadaná hudobníčka. Ako dlho sa venuješ hudbe?

To je zložitá otázka. Asi som začala s hudbou, keď som mala sedem rokov a začala som chodiť na klavír z čistého donútenia, vôbec ma to nebavilo. Vraveli mi, že veď rok vydržíš, tri roky vydržíš, potom som tam bola skoro deväť rokov, ale cestu som si k tomu našla, až keď som potom nemusela chodiť na klavír a doma som sa naučila hrať na gitare. Tá sa dá prenášať na rozdiel od klavíra. Naučila som sa teda hrať na gitare a začala som si k tomu spievať a vtedy ma to začalo naozaj baviť. Hlavne tá reakcia ľudí prišla a to mi dáva naspäť energiu. Vlastné piesne som začala písať, až keď som sa presťahovala do Brightonu, takže pred štyrmi rokmi, tesne pred pandémiou.

Vtedy si si aj povedala, že chceš začať kariéru speváčky?

Vôbec nie. Dávala som na sociálne siete všelijaké videá, covery, potom aj vlastné piesne, vždy som si to osvojila, prerobila na YouTube, Instagrame a&nbsp;podobne. To ma posúvalo, lebo vždy som sa musela niečo nové na­učiť a ľudia vždy reagovali a dostala som sa do toho cyklu, ale nemala som nikdy ambíciu naozaj nahrávať. Vôbec som netušila, ako to funguje, a to sa vlastne začalo až počas pandémie, keď celý svet zavreli a&nbsp;ja som sa ocitla na Slovensku. Vtedy ma oslovil jeden producent aj kapela Hex a všetko to naraz do seba zapadlo a zrazu, ako sme sa všetci nudili, bolo veľa času a&nbsp;energie na tvorbu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dá sa z hudobného hľadiska lepšie preraziť na Slovensku alebo v&nbsp;Anglicku? Tvoju pieseň odvysielali v BBC v programe Introducing. Vieš zhodnotiť, kde sú lepšie podmienky?

Slovensko je oveľa menšie aj tá hudobná scéna, možno je ľahšie zviditeľniť sa v začiatkoch. Všetci sa tu poznáme navzájom, človek odohrá pár koncertov a už stretol hrozne veľa ľudí z&nbsp;brandže a&nbsp;akoby sa ľahšie infiltroval zvonku do tej hudobnej komunity. V Anglicku robí hudbu každý druhý človek, takže tam je milión takých istých ako ja alebo podobných, preto sa ťažšie zviditeľňuje a&nbsp;odlišuje. Zároveň je tam oveľa viac príležitostí, takže neviem to úplne ani porovnať, tie svety sú úplne iné.

Zúčastnila by si sa na speváckych súťažiach, ktoré sú známe po celom svete?

To by som asi nezvládla. Pripadá mi to ako obrovský stres –&nbsp;súťažiť s niečím takým osobným a&nbsp;prirodzeným. Pre mňa hudba ide len vtedy, keď ide prirodzene, a&nbsp;neviem si predstaviť, že by som každý týždeň musela zo seba dať niečo viac a súťažiť s&nbsp;ostatnými. Podľa mňa by sme sa mali podporovať a ťahať navzájom a&nbsp;nie ísť proti sebe. Mne sa to nikdy nepáčilo, a pritom súťaže som vždy pozerala všetky a vždy som mala favoritov, ale nikdy som nechcela byť na ich mieste.

Čo vravíš na slovenské formáty takýchto súťaží?

Ako dieťa som to milovala, ale hovorím, nikdy ma to nelákalo pre množstvo stresu.

Čo považuješ za svoj doposiaľ najväčší hudobný úspech?

Z osobného hľadiska je topodľa mňa dokončenie projektu, pretože projekty alebo aj pesničky sa hrozne ľahko začínajú, ale potom ich naozaj dokončiť, pozliepať a naozaj to uzavrieť je hrozne náročné. Teším sa, že po troch dlhých rokoch takého roztrúseného pracovania na projekte sa nám ho podarilo konečne dokončiť a vydať. Vyšlo moje prvé EP a bol fakt dobrý pocit uzavrieť to, dať von a nechať to tak. Dalo mi to priestor robiť na nových veciach, takže to z osobného hľadiska vnímam ako najväčší úspech.

Chystáš aj niečo ďalšie? Lebo väčšinou to tak býva, že niečo sa skončí a už sa premýšľa o ďalšej veci.

Koho zo slovenskej hudobnej scény najviac obdivuješ?

Všetkých. Veľa z nás sa pozná osobne aj celkom dobre, je to akoby taká komunitná situácia, čiže mnohí z nich sú moji kamaráti. Samozrejme, podporujem ich a obdivujem. Hm, koho obdivujem? Napríklad veľmi obdivujem Katarziu, pretože tá si ide úplne svoje, píše po slovensky, ale mám pocit, že úplne inak ako hocikto iný, robí to úplne naplno a vždy je to super.

S kým si túžiš zaspievať dueto, nahrať skladbu? Môže to byť ktokoľvek zo sveta.

Toto je dobrá otázka. A neviem. Nechcem asi ani povedať, lebo vlastne hocičo môže prísť a&nbsp;môže to byť super, možno aj niečo, čo by mi nenapadlo, že by mohlo byť super. Takže neviem, som tomu otvorená, na hocičo, čo príde, sa veľmi rada pozriem.

Premýšľaš už aj o budúcnosti, či by si po skončení štúdia chcela zostať v Anglicku alebo sa vrátiš na Slovensko?

Neviem, zatiaľ tam určite zostávam ešte na chvíľku. Pre pandémiu som bola viac tu ako tam, takže nemám pocit, že som si to tam naozaj odžila, a keď som tam bola, všetko bolo pozatvárané. Ešte tam chcem chvíľku pobudnúť a vyťažiť z toho čo najviac, spolupracovať s&nbsp;hudobníkmi aj tam nahrávať, ale uvidíme, dokedy tam vydržím, pretože je veľká možnosť, že sa sem vrátim.

Kde sa ti žije lepšie? Chápem, že Slovensko je domov, ale spozorovala si, že aj Anglicko má svoje výhody?

Určite má. Vlastne som v&nbsp;Anglicku prvýkrát zažila akoby ten samostatný život sama za seba bez rodiny. Vybudovala som si to tam, mám to tam veľmi rada, mám tam super komunitu a&nbsp;krásnu pláž a uličky. Úplne to tam milujem, ale to hovorím o&nbsp;Brightone a to je jedna bublinka, nedá sa asi porovnať so zvyš­kom Británie. Tá ako celok nie je moja obľúbená krajina. Mám rada teplo, takže ešte aj taká je možnosť, že pôjdem niekam, kde je oveľa teplejšie.

Tu je to domov, je vždy super vrátiť sa, ale zároveň ma celkom baví to pendlovanie, ako to mám nastavené už posledné tri alebo štyri roky, že som vždy chvíľku tam a potom chvíľku tu, tak sa vlastne nikdy nenudím.

Veľa ľudí ťa tam zrejme nepoznalo, ale keď si na Slovensku, viacero ľudí vie, že tvoj otec je obľúbený herec Maroš Kramár. Cítila si niekedy, že by si bola preto zaškatuľkovaná?

Všetko má svoje za aj proti. Je to téma, ktorá sa dá veľakrát zobrať do extrému, a vždy sa nájdu komentáre, ktoré sú typu –&nbsp;ona nič, ona je len dcéra, ona je len toto a&nbsp;toto. To ma vždy zamrzí, nerozumiem tomu. Áno, môj otec je úspešný herec a to je super a&nbsp;určite mi to otvorilo veľa dverí aj mi to pomohlo zviditeľniť sa, ale zároveň tá hudba je moja, robím to ja sama a vlastne môj otec s&nbsp;tým nemá nič spoločné. Takže dúfam, že už sa v tom postupne ľudia orientujú.

Nie je to ani pozitívne, ani negatívne, je to akoby moja realita. Musím však povedať, že keď je v&nbsp;Anglicku nejaký úspech alebo keď na koncert príde veľa ľudí, ktorí vôbec nič netušia, je to v niečom iné. Možno to má niekedy pre mňa väčšiu váhu, lebo som si úplne istá, že hodnotia čisto moju hudbu a&nbsp;mňa a&nbsp;nie to, kto som, odkiaľ som alebo čo.

Stretla si sa niekedy s tým, ľudia chceli využiť to, z&nbsp;akých okruhov pochádzaš?

Fú, neviem. Neviem, či som také niečo zažila, veľakrát to práveže ľudia ani nevedia. Stretávam sa s&nbsp;tým, že si to nespoja, že Tamara Kramar –&nbsp;Maroš Kramár, vôbec im to ani nedôjde.

Čiže nie je to tak, že by si žila v tieni svojho otca.

Nie, ja osobne to tak nevnímam, možno niekto áno, ale ja to vnímam práve ako výhodu, ale ani nie čo sa týka kontaktov, lebo tam veľmi prienik nie je, ale skôr toho zviditeľnenia sa. Zároveň to je aj prax vo vystupovaní. Možno tým, že otec bol vždy slávny, my už ako deti sme boli občas pred kamerou alebo sme robili rozhovor a teraz, keď to pri prichádza do môjho života...

Už sa cítiš pripravenejšia?

Akoby ma to až tak nerozhodilo a&nbsp;to vnímam ako obrovskú výhodu v porovnaní s inými umelcami, ktorí to až teraz spoznávajú. Nevnímam to ako tieň.

Chcela si sa aj ty niekedy venovať herectvu?

Ani náhodou. V skutočnosti som veľmi hanblivá alebo teda skôr introvert ako extrovert. Všade už počúvam, že väčšina hercov a&nbsp;umelcov sú introverti, ale mňa to nikdy nelákalo. Vždy ma to desilo a strašilo, keď sme boli decká. Bratia milovali kamery, robiť si žartíky a&nbsp;byť stredobodom pozornosti. Ja som vždy chcela len niekde potichu sedieť zavretá, takže to ma vôbec nelákalo a, paradoxne, ja som teraz najviac pred kamerami.

Čiže si svoj strach prekonala?

Cez hudbu to je iné, je to niečo moje a je mi to prirodzenejšie. Neviem si úplne predstaviť tie štáby, scény a točiť znova a znova. Obdivujem to.

Tvoja tvár sa ocitla na bilborde na Time Square v New Yorku, išlo o celosvetovú kampaň Spoti­fy Equal, a teda aby ženy a&nbsp;muži mali v&nbsp;hudobnom priemysle rovnaké podmienky. Cítila si sa v&nbsp;tomto smere niekedy utláčaná, že sa k tebe naozaj nesprávali férovo?

Jediný kontext, v ktorom vnímam nejakú nerovnováhu, je možno zákulisie. Keď sa povie interpret, podľa mňa nie je viac mužov ako žien. Speváčky sú všade, ale skôr v zákulisí, skôr v&nbsp;štúdiu sú väčšinou muži, technici, producenti, hudobníci. Tam som sa občas stretla ani nie s&nbsp;utláčaním, ale bola som tam jediná –&nbsp;o&nbsp;to ťažšie sa presadzuje nejaký názor. To je možno aj môj osobný problém, že radšej si dám povedať, ale skôr v&nbsp;zákulisí. Vlastne to ma inšpirovalo študovať teraz hudobnú produkciu, aby som sa mohla dostať aj do zákulisia a aby som vedela, čo ktorý gombík robí, aby mali moje slová väčšiu váhu.

Aký je tvoj najväčší sen?

Nemám zadefinované takéto veci do budúcnosti. Mám pocit, že keď sú veľmi konkrétne sny, potom sa človek ľahko sklame. Sústreďujem sa na tie bližšie udalosti a snívam o veciach ako spokojnosť a zdravie. Nesnívam úplne o nejakých kariérnych momentoch. Ale na najbližšie obdobie je mojím snom alebo ambíciou dokončiť druhý projekt a naplánovať to pekne a&nbsp;spolupracovať so šikovnými ľuďmi. A&nbsp;veľa hrať.

Krásna a talentovaná Tamara KRAMAR: Chcela sa aj ona niekedy venovať herectvu? Ani náhodou!

Kristína Filová

Autor článku

Kristína Filová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Krásna a talentovaná Tamara KRAMAR: Chcela sa aj ona niekedy venovať herectvu? Ani náhodou!

Kristína Filová

Súvisiace články

Nahliadli sme do sveta mágie: Kúzlo je vlastne rozprávka naživo, hovorí kúzelník TALOSTAN

Veci, o ktorých nikto nehovorí: Denisa bola v Milosti 5 rokov, ľuďom spôsobili extrémne traumy

Odišiel od rodiny, bol v detskom domove, dnes je milujúci otec: Rodičia nevedeli, čo je láska

Autor článku

Kristína Filová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás