Jana Homolová

Prichádzate ako nová posila do seriálu Oteckovia. Ako sa vám páči postava, ktorá odhaľuje tajomstvá minulosti a&nbsp;mieša karty v&nbsp;deji?

Dej Oteckov som úplne do detailov nepoznala, lebo som nebola ich pravidelným divákom. Vysiela sa to v čase, keď som ešte v práci, ale keď ma na túto spoluprácu oslovili, hneď ma zaujímalo, aký charakter by som mala stvárniť. Postava Jarmilky je akousi spomienkou z minulosti, preto sa mi tento nápad veľmi páčil a keďže už medzičasom bolo odvysielaných niekoľko epizód, tak diváci vedia, že som Samkova mama zo Sabinova. Zatiaľ však ešte seriáloví hrdinovia netušia, že sa medzi nimi chystám pobudnúť dlhší čas. Keďže je táto postava veľmi temperamentná, je pravda, že v deji trošku mieša karty a ruší pokojné vody, ktoré tam boli doteraz. Na tomto nápade sa mi predovšetkým páčilo, že tvorcovia chceli, aby táto postava mala východniarsky prízvuk. Skrátka potrebovali temperamentnú východniarku, a&nbsp;to som ja! (Smiech.) Dúfam, že nesklamem ich očakávania.

Ako je to s&nbsp;vašou východniarčinou?

Ja som Košičanka, otca aj mamu mám zo Spiša, babka rozprávala slovenskou rusínčinou, takže viem hovoriť aj tak, ako hovorila moja babka, ktorá pochádzala z dedinky Slovinky pri Krompachoch. Tento jazyk sa mi veľmi páčil a keď som v detstve trávila prázdniny u babky, tak som sa na ňom zabávala. Ešte aj teraz, keď som doma s rodinou, občas si trošku „poľabdzem“. (Úsmev.) Všeobecne však musím povedať, že my sme u nás doma nikdy „nehutoreli“, ale, samozrejme, do hovorovej reči sa vždy nejaké to východniarske slovíčko človeku pripletie. A čo sa týka košického prízvuku, ten mám v sekunde, keď zatelefonujem domov na východ, ale toto vám potvrdí každý východniar. Čo sa týka mojej postavy Jarmilky, tá komplexne rozpráva východniarskym prízvukom a&nbsp;v&nbsp;rečovom prejave mixuje slová zo šarištiny, rusínčiny aj zemplínčiny. Hrať výlučne v&nbsp;šarištine by som asi nemohla. Obávam sa, že napríklad diváci zo západného Slovenska by mi potom vôbec nerozumeli, preto rozprávam asi ako každý východniar, ktorý príde napríklad za prácou alebo štúdiom do Bratislavy, a&nbsp;síce, snažím sa rozprávať po slovensky, ale často mi vyletí nejaké východniarske slovíčko. (Úsmev.) Dúfam, že v&nbsp;celkovom výsledku to diváci vnímajú ako milé a&nbsp;vtipné.

S&nbsp;mnohými postavami z&nbsp;Oteckov ste sa stretli buď na divadelných doskách alebo pri iných televíznych projektoch. Nájdu sa aj herci, ktorých ste na pľaci videli prvýkrát?

Títo mladí herci boli pre mňa novinkou, hoci Oteckovia fungujú na obrazovkách už päť rokov a ja o nich viem, registrujem ich, no pri práci sme sa stretli prvýkrát, tak som sa so všetkými zoznámila. Do seriálu som prišla ako teta Jarmila, zároveň ako teta Gabika a teraz si spoločne k sebe hľadáme cestu, aj keď musím povedať, že sme si ju už asi aj našli. Dúfam, že naša spolupráca bude fajn. Zároveň priznávam, že som už dlho nehrala s&nbsp;Vladom Kobielskym (46), so Zuzkou Mauréry (53) ani s&nbsp;Monikou Hilmerovou (47), aj keď s&nbsp;ňou sa stretávame na divadelných doskách, no pred kamerou sme sa všetci spolu zišli po rokoch. (Smiech.)

Pracovať na dennom seriáli a&nbsp;popri tom byť na plný úväzok v&nbsp;divadle so sebou nesie istú dávku hektiky. Chýbalo vám to počas uplynulých kovidových mesiacov alebo ste patrili k&nbsp;skupine tých umelcov, ktorí nútenú pauzu privítali a&nbsp;na chvíľu si vydýchli?

Cez pandémiu som natočila len kratučký seriál a bola som rada, že som vôbec kameru videla. Inak som pracovala iba v divadle, samozrejme, vtedy, keď sa dalo pracovať, čiže túto televíznu prácu som privítala s veľkou radosťou. Veľmi sa teším, že môj pracovný program je taký zaplnený a že opäť stojím v aktívnom zmysle slova pred kamerou. Musím sa priznať, že po každej pracovnej ponuke som tak ako aj ďalší moji kolegovia skočila ako hladný vlk po ovci. (Smiech.) A&nbsp;čo sa týka celkového pandemického obdobia, v&nbsp;tomto smere nepoviem nič nové. Chvíľu to bolo fajn, dovolenka, ale potom už chcete niečo robiť. Myslím, že začiatok pandémie bol horší, lebo tam sme o&nbsp;víruse nevedeli nič a&nbsp;najmä sme vôbec netušili, kedy sa to skončí. Potom sa na chvíľu začalo hrať a&nbsp;ja som mala šťastie, že som počas prvého roka pandémie urobila dve premiéry a&nbsp;odohrala som aj nejaké predstavenia, čiže z&nbsp;divadla som až tak nevypadla.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Čo sa týka všeobecne divadelnej práce po kovide, máte pocit, že ste opäť v&nbsp;zabehnutej rutine?

Všetci herci sa tvárime, že už v&nbsp;zabehnutej rutine sme, ale musím sa priznať, že sa nedokážeme zbaviť kovidu. Zo začiatku sme mali pár hercov, ktorí vírus chytili, no až po druhom roku s&nbsp;pandémiou, keď sme začali hrávať (ja sama som kovid dostala v&nbsp;januári), sa stále vyskytne niekto pozitívny. Postupne to dostávame, niektorí už druhý aj tretí raz… Bohužiaľ, stále to zasahuje našu prevádzku a&nbsp;týmto chcem veľmi poprosiť našich divákov, aby mali chvíľku strpenia a&nbsp;pochopenia. Zmeny, ktoré nastávajú, nie sú z&nbsp;našej samopašnosti, ale preto, že niekto bol opäť nakazený, čo musíme rešpektovať a&nbsp;následne preto nastávajú v&nbsp;programe zmeny. Za to sa veľmi ospravedlňujeme. Na druhej strane verím, že sa situácia konečne ustáli a&nbsp;budeme môcť hrať naplno.

Mnohí herci mi vraveli, že pre nich počas pandémie boli náročné online predstavenia, pretože im chýbal kontakt s&nbsp;publikom. Pociťovali ste to rovnako?

Bolo to náročné, ale ja som si povedala, že teraz točím televíznu inscenáciu. Musela som si z&nbsp;toho urobiť nejaký „plezír“. (Úsmev.) Je však pravda, že divák nám veľmi chýbal, hlavne pri predstaveniach, ktoré vyžadovali reakcie, ale tie tam neboli, čo bolo naozaj zvláštne…

Táňa Pauhofová hovorí, že vždy po návrate domov z&nbsp;predstavenia jej začína druhý život, keď varí, upratuje, potrebuje svoju postavu akoby „dožiť“ a&nbsp;až potom môže ísť spať. Máte to podobne alebo po skončení predstavenia dokážete zo svojej úlohy hneď vystúpiť?

Keď hrám závažnejšiu dramatickú postavu, tak určité dozvuky mám, ale toto musí človek rýchlo strihnúť, lebo ak by to neurobil, tak by sa zbláznil. Ja to viem, našťastie, vypnúť. Občas napríklad aj tým, že po predstavení s&nbsp;kolegami v&nbsp;šatni „pokecáme“, povieme si, ako sa nám hralo, ako to prebiehalo a&nbsp;už pri tomto človek dokáže zrelaxovať a&nbsp;domov ide s&nbsp;prázdnou hlavou. Treba to vedieť vypnúť, dá sa to.

Vy pôsobíte veľmi pozitívne, energicky. Mávate napriek tomu pred predstaveniami trému?

Trému som nemávala, ale pocit zodpovednosti mám. Teraz si myslím, že nebudem hovoriť len za seba, ale aj za kolegov, pretože práve dlhé odlúčenie od divákov a predstavenia, ktoré sme hrali raz za pol roka alebo raz za tri mesiace, znamenali, že sme stratili istotu, ktorú sme predtým mali. K našim postavám teraz pristupujeme s ešte väčšou opatrnosťou. Takže to nie je tréma v pravom zmysle slova. Neskutočne dlhé časové medzery od jedného predstavenia k druhému spôsobili to, že sme koncentrovanejší. A&nbsp;musím zároveň priznať, že hlavu mám viac rozlietanú ako v&nbsp;minulosti. Hovorím si: „Gaba, sústreď sa na to!“ Toľko vecí mávam v&nbsp;hlave, či kovid, alebo vôbec aktuálnu situáciu na Ukrajine. Toto mi hovoria aj moji známi, ktorí pracujú v&nbsp;rôznych odvetviach, že majú problém sústrediť sa na prácu. Či človek chce, alebo nie, myšlienky prúdia iným smerom, o&nbsp;to je aktuálne náročnejšie sa koncentrovať.

Čiže sa dá povedať, že nielen kovid, aktuálne už aj vojna na Ukrajine sa odzrkadľuje vo vašom prežívaní každodennosti?

Myslím, že ak niekto tvrdí, že mu to do jeho spôsobu myslenia a&nbsp;cítenia nezasahuje, tak klame. Dotklo sa to každého a&nbsp;s&nbsp;touto novou situáciou sa opäť len musíme naučiť žiť. Toto nebezpečenstvo, rozrušenie, hrôzy vojny, to je v&nbsp;nás stále prítomné.

<strong>Čo jej aktuálne dokáže urobiť radosť? Čítajte na ďalšej strane...</strong>

Viem, že máte silné sociálne cítenie a&nbsp;aj v&nbsp;rámci SND organizujete rôzne zbierky na pomoc iným. Snažíte sa pomáhať aj v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vojnou?

Samozrejme aj v&nbsp;divadle, aj mimo divadla, napríklad doma medzi susedmi sme zorganizovali niekoľko zbierok. Musím to povedať, tak ako to je, ja by som sa hanbila, ak by som sa na týchto aktivitách nezúčastnila. Pripadá mi to absolútne prirodzené. Napríklad aj v&nbsp;divadle sme sa stretli kolegovia v&nbsp;bufete a&nbsp;hneď sme sa vyzbierali na potrebné veci pre konkrétneho človeka. Bolo to absolútne prirodzené v&nbsp;rámci raňajšej kávy pred skúškou. (Úsmev.)

Presne tak. Zúčastnila som sa aj na oficiálnych zbierkach, ale každý z&nbsp;nás pozná niekoho, kto pomoc potreboval, preto sme sa vyzbierali aj pre konkrétnych ľudí a&nbsp;aj pre zvieratá.

Aby sme sa vrátili k&nbsp;pozitívnym témam, čo aktuálne vám dokáže urobiť radosť?

Nedávno mi urobilo radosť voľno počas veľkonočných sviatkov. (Smiech.) Myslím, že každému padlo vhod oddýchnutie, stretnutie s&nbsp;rodinami, priateľmi. Možno sa po kovide niektorí doteraz nevideli. Ja osobne poznám ľudí, ktorí sa najmä pre zodpovednosť voči starším rodičom alebo príbuzným doteraz nestretli, nedovolili si ohrozovať sa navzájom. Ale vo všeobecnosti počas nedávnej Veľkej noci v&nbsp;mnohých rodinách prebehlo generálne stretávanie sa všetkých generácií na celom Slovensku a&nbsp;toto viacerí vnímali pozitívne. Aj mne to veľmi padlo vhod. (Smiech.)

Sociálnym sieťam dávate zatiaľ košom. Nenahovárajú vás kolegovia a&nbsp;kamaráti, aby ste to zmenili?

Kedysi, keď tu bol ohromný boom, hovorili mi, aby som do toho šla, ale ja akosi stále nemám chuť do týchto vôd vstupovať. Možno o&nbsp;rok, o&nbsp;dva zmením názor. Mám napríklad kamarátku, ktorá bola rovnako proti, no teraz tomu prepadla. (Smiech.) Našťastie má mieru a&nbsp;pomáha jej to v&nbsp;práci a&nbsp;v&nbsp;rôznych ďalších aktivitách. Ja však k&nbsp;tomu akosi stále nemám vzťah. Uznávam, že je to v&nbsp;dnešnej dobe fantastická a&nbsp;nápomocná vec, ale zatiaľ to nepotrebujem.