V jojkárskom seriáli Nemocnica hráte psychiatričku Vilmu Hapt­mannovú, ktorá nie je vyslovene pozitívna postava. Čo sa vám na nej napriek tomu páči?

Je to taký machiavelliovský typ, ako by povedal pán režisér. Je to manipulátorka, ktorú diváci rýchlo prečítajú, ale tým, že je psychiatrička, teda má povolanie, aké má, vie ku každému človeku zaujať postoj. Presne vie, ako alebo čím má na neho ísť. Nie je vyslovene negatívna ani pozitívna. Cez svoju profesiu človeku pomôže, no zároveň chce túto pomoc využiť vo svoj prospech. Jednak preto, aby bola blízko k svojmu exmanželovi (Marek Hauptmann/Marek Majeský, pozn. red.), pretože ho chce získať späť, a zároveň chce mať pod palcom všetko, čo sa v nemocnici na oddelení deje. Túži sa tam začleniť, preto aj ľuďmi manipuluje.

A čo sa mi na nej páči? Asi to, že to nie je tragická postava. Je aj zábavná. Navonok sa javí ako taký živý, veselý človek, ktorý vlastne bojuje o chlapa. Ja však na rozdiel od nej takto k ľuďom nepristupujem. Nie som taká, no túto postavu ma baví hrať. Je to, samozrejme, aj vďaka spomínanému režisérovi. Jednotlivé postavy totiž môžu na papieri vyznievať plocho, no on mi vysvetlil, že Vilma sa takto správa preto, aby prežila, a zároveň sa takou naučila byť vďaka bývalému mužovi. On totiž takto s ľuďmi zaobchádza, a keď ju opustil, zmenila sa na osobu, akou je teraz.

Vilma nie je tragická postava. Tých ste však za svoju kariéru odohrali viac ako dosť. Mne utkvelo v pamäti, čo mi v rozhovore o vás povedal pán Kukura (74). Ten totiž veľmi obdivuje, ako sa viete do postáv ponoriť. To je veľmi fascinujúce, no zároveň veľmi vyčerpávajúce.

Pána Kukuru si veľmi vážim a presne si spomínam na rozhovor s ním, ktorý bol pre mňa najpamätnejší. Po premiére Bergmanovej Persony mi povedal: „Petra, my máme také rozdielne štýly herectva. Ty to žiješ, ale že doslova žiješ. Ja by som toto nedokázal. Zahrám to, ale macher som zas v inom…“ My sme naozaj rozdielni, až tak, že sme vlastne rovnakí. Veľmi sme si rozumeli aj si rozumieme. A uznávam obidva herecké štýly. Som človek, ktorý dá zo svojich životných skúseností, z toho, čo sa deje okolo, do postavy všetko. Bolo obdobie, keď som hrala veľmi ťažké postavy. Týrané, nešťastné ženy, matky s ťažkým osudom a ja som to žila. Bola som herečkou, ktorá nechcela hrať, ktorá chcela žiť, a z tohto obdobia som sa nesmierne veľa naučila. Stávala som sa totiž svojimi postavami. Ony sa mi premietli do života, no odkedy mám dieťatko, dramatické postavy hrám síce ďalej, ale už mám v sebe nadhľad, detskú hravosť a prácu si užívam. Teraz si dokonca rada zahrám aj rôzne ťažké osudy, lebo mi to viac v živote neubližuje. Hlavne viem, že keď sa môj výkon na javisku skončí, žiadnou z tých postáv nie som. Som ňou, len keď ju stvárňujem.

Takže vďaka synovi sa zmenil aj váš prístup k herectvu.

Áno, presne tak. Teraz ma už moje postavy neničia. V minulosti som bola doslova fyzicky a psychicky unavená, lebo som si nedávala pozor. Nemala som dostatočnú psychohygienu. Mala som toho veľa. Aj teraz je toho veľa, ale baví ma to. Baví ma to vďaka môjmu synovi. On mi dodal slobodu, ľahkosť aj v dramatických, vyčerpávajúcich situáciách a postavách. Nebojím sa dovoliť si nič. Keď vidím, ako sa môj syn z ničoho nič rozplače, po tvári mu stekajú krokodílie slzy a v sekunde sa začne smiať, uvedomujem si, že toto je ono. To majú byť herci. Večné deti vo svojej duši. Toto je herectvo. Keď deti dávajú von emócie, nepremýšľajú nad tým, ako sa zachovať k inému človeku. Ony len konajú a tak to má byť. My, naopak, túto schopnosť konať intuitívne vekom strácame. Vplýva na nás okolie, školy, názory iných, frajeri a ja neviem čo… Preto si hovoríme, že musíme byť taktní, pretvarovať sa. Až po životných fackách premýšľame nad tým, ako sa ku komu zachovať. A deti to majú prirodzene. Sú najlepší herci. Tento nový rozmer mi ukázal Martinko. Vďaka nemu sa vo svojej práci cítim veľmi pohodlne.

Ešte sa vrátim k vašej seriálovej postave Vilmy Hauptmanovej. Má nejakú vlastnosť, ktorú by ste v súkromnom živote chceli mať?

Určite. Z toho, čo sa jej v živote stalo, sa vedela rýchlo otriasť. Vedela neupadnúť a ísť ďalej. Zariadila si to tak, aby jej bolo dobre. Toto ja v sebe nemám a ani to neviem robiť, ale snažím sa. Začínam sa to postupne učiť. Samozrejme, nie tak, že ľuďmi manipulujem. (Smiech.) Skôr si z nej beriem jej životaschopnosť. Závidím jej, že sa rýchlo oklepe a svoje bolesti nedá najavo.

Navonok je tvrdá, ale týmto spôsobom ukrýva krehkú dušu.

Áno a presne a to je na nej čarovné. Aj ja by som veľmi chcela, aby na mne nebolo nič vidieť. Na mojej tvári je naozaj napísané všetko. Od toho, ako sa začudujem, keď zosmutniem, keď sa prekvapím. Takú tvár mám od detstva. Je na mne vidno únavu, radosť, a to hneď. Je to vidieť v očiach, v úsmeve, v gestách, skrátka vo všetkom. Ona sa to naučila korigovať a do práce príde vždy v tej nálade, ktorú potrebuje, aby sa jej ľudia nepýtali: Čo ti je? A ako sa máš? Nepotrebuje vysvetľovať iným, ako sa má, chce vedieť, ako sa majú ostatní, aby z toho mohla vyťažiť, prípadne tým zakryť svoju krehkosť.

Stalo sa niečo podobné v osobnom živote aj vám? Stretli ste takého manipulátora?

Takých ľudí je veľmi veľa. Je ťažká doba, ľudia sa chcú mať dobre, preto používajú rôzne prostriedky, ako na to. Sú to ľudia, ktorí sa majú radi a nedovolia, aby sa im ubližovalo. Ide o kategórie psychopatov, narcisov a manipulátorov. Títo ľudia cítia seba samých, ale vedia sa dokonale prispôsobiť druhým. Vedia vycítiť, čo ten druhý potrebuje. Preto sú veľmi úspešní. Ak ich daný človek začne nudiť alebo im stúpi na otlak, vedia ho od seba odhodiť. Dotyčný emotívny človek, ktorý sa namotal na takýto typ, sa v lepšom prípade sklame, v horšom sa zrúti. Manipulátor opäť nájde iného človeka, pri ktorom sa „nabije“, a zariadi si život tak, aby mu bolo dobre. Aby necítil svoje problémy, bolesti, ktoré máme, samozrejme, všetci… Mám veľa naštudovaného, lebo som okolo seba mala veľmi veľa takých ľudí a na každom jednom type, ktorý som vyššie uviedla, som sa popálila.

A dnes je to ako?

Viem takého človeka odhaliť. Jeho úmysly vidím hneď. Nehovorím, že ma už nikto v živote neoklame alebo nedostane do úzkych, to nie, ale už to dokážem vycítiť. Učila som sa na vlastných chybách. Neupadnúť hneď do ľútosti, ale pochopiť aj druhú stranu, prečo daný človek koná tak, ako koná… Prečítala som na túto tému veľmi veľa kníh. Je pravda, že sa tomu dosť intenzívne venujem, aby som dala pozor na seba a svoju rodinu. Aby som sa takým ľuďom vedela vyhnúť, a keď ich už musím mať vo svojej blízkosti, dať si pozor, aby som im nestúpila na otlak, lebo by pre mňa mohli byť nebezpeční.

Pokračovanie na ďalšej strane...