Koniec trápenia! Petra Vajdová nechce, aby ju ľudia odsudzovali. Bola obklopená manipulátormi, okrem rodiny si k sebe nikoho nepustí. 

Vajdovej synček zmenil život: Keď som si ho doniesla domov z pôrodnice, ostala som v šoku

Vajdová priznala so smiechom: Občas sa ma pri kočíkovaní pýtajú, či som opatrovateľka

Jana Homolová

<h3>V jojkárskom seriáli Nemocnica hráte psychiatričku Vilmu Hapt­mannovú, ktorá nie je vyslovene pozitívna postava. Čo sa vám na nej napriek tomu páči?</h3>
<p>Je to taký machiavelliovský typ, ako by povedal pán režisér. Je to manipulátorka, ktorú diváci rýchlo prečítajú, ale tým, že je psychiatrička, teda má povolanie, aké má, vie ku každému človeku zaujať postoj. Presne vie, ako alebo čím má na neho ísť. Nie je vyslovene negatívna ani pozitívna. Cez svoju profesiu človeku pomôže, no zároveň chce túto pomoc využiť vo svoj prospech. Jednak preto, aby bola blízko k&nbsp;svojmu exmanželovi (Marek Hauptmann/Marek Majeský, pozn. red.), pretože ho chce získať späť, a&nbsp;zároveň chce mať pod palcom všetko, čo sa v&nbsp;nemocnici na oddelení deje. Túži sa tam začleniť, preto aj ľuďmi manipuluje.</p>
<p>A&nbsp;čo sa mi na nej páči? Asi to, že to nie je tragická postava. Je aj zábavná. Navonok sa javí ako taký živý, veselý človek, ktorý vlastne bojuje o&nbsp;chlapa. Ja však na rozdiel od nej takto k&nbsp;ľuďom nepristupujem. Nie som taká, no túto postavu ma baví hrať. Je to, samozrejme, aj vďaka spomínanému režisérovi. Jednotlivé postavy totiž môžu na papieri vyznievať plocho, no on mi vysvetlil, že Vilma sa takto správa preto, aby prežila, a&nbsp;zároveň sa takou naučila byť vďaka bývalému mužovi. On totiž takto s&nbsp;ľuďmi zaobchádza, a&nbsp;keď ju opustil, zmenila sa na osobu, akou je teraz.</p>
<h3>Vilma nie je tragická postava. Tých ste však za svoju kariéru odohrali viac ako dosť. Mne utkvelo v&nbsp;pamäti, čo mi v&nbsp;rozhovore o&nbsp;vás povedal pán Kukura (74). Ten totiž veľmi obdivuje, ako sa viete do postáv ponoriť. To je veľmi fascinujúce, no zároveň veľmi vyčerpávajúce.</h3>
<p>Pána Kukuru si veľmi vážim a&nbsp;presne si spomínam na rozhovor s&nbsp;ním, ktorý bol pre mňa najpamätnejší. Po premiére Bergmanovej Persony mi povedal: „Petra, my máme také rozdielne štýly herectva. Ty to žiješ, ale že doslova žiješ. Ja by som toto nedokázal. Zahrám to, ale macher som zas v&nbsp;inom…“ My sme naozaj rozdielni, až tak, že sme vlastne rovnakí. Veľmi sme si rozumeli aj si rozumieme. A&nbsp;uznávam obidva herecké štýly. Som človek, ktorý dá zo svojich životných skúseností, z&nbsp;toho, čo sa deje okolo, do postavy všetko. Bolo obdobie, keď som hrala veľmi ťažké postavy. Týrané, nešťastné ženy, matky s&nbsp;ťažkým osudom a&nbsp;ja som to žila. Bola som herečkou, ktorá nechcela hrať, ktorá chcela žiť, a&nbsp;z&nbsp;tohto obdobia som sa nesmierne veľa naučila. Stávala som sa totiž svojimi postavami. Ony sa mi premietli do života, no odkedy mám dieťatko, dramatické postavy hrám síce ďalej, ale už mám v&nbsp;sebe nadhľad, detskú hravosť a&nbsp;prácu si užívam. Teraz si dokonca rada zahrám aj rôzne ťažké osudy, lebo mi to viac v&nbsp;živote neubližuje. Hlavne viem, že keď sa môj výkon na javisku skončí, žiadnou z&nbsp;tých postáv nie som. Som ňou, len keď ju stvárňujem.</p>
<h3>Takže vďaka synovi sa zmenil aj váš prístup k&nbsp;herectvu.</h3>
<p>Áno, presne tak. Teraz ma už moje postavy neničia. V&nbsp;minulosti som bola doslova fyzicky a&nbsp;psychicky unavená, lebo som si nedávala pozor. Nemala som dostatočnú psychohygienu. Mala som toho veľa. Aj teraz je toho veľa, ale baví ma to. Baví ma to vďaka môjmu synovi. On mi dodal slobodu, ľahkosť aj v&nbsp;dramatických, vyčerpávajúcich situáciách a&nbsp;postavách. Nebojím sa dovoliť si nič. Keď vidím, ako sa môj syn z&nbsp;ničoho nič rozplače, po tvári mu stekajú krokodílie slzy a&nbsp;v&nbsp;sekunde sa začne smiať, uvedomujem si, že toto je ono. To majú byť herci. Večné deti vo svojej duši. Toto je herectvo. Keď deti dávajú von emócie, nepremýšľajú nad tým, ako sa zachovať k inému človeku. Ony len konajú a&nbsp;tak to má byť. My, naopak, túto schopnosť konať intuitívne vekom strácame. Vplýva na nás okolie, školy, názory iných, frajeri a&nbsp;ja neviem čo… Preto si hovoríme, že musíme byť taktní, pretvarovať sa. Až po životných fackách premýšľame nad tým, ako sa ku komu zachovať. A&nbsp;deti to majú prirodzene. Sú najlepší herci. Tento nový rozmer mi ukázal Martinko. Vďaka nemu sa vo svojej práci cítim veľmi pohodlne.</p>

<h3>Ešte sa vrátim k&nbsp;vašej seriálovej postave Vilmy Hauptmanovej. Má nejakú vlastnosť, ktorú by ste v&nbsp;súkromnom živote chceli mať?</h3>
<p>Určite. Z&nbsp;toho, čo sa jej v&nbsp;živote stalo, sa vedela rýchlo otriasť. Vedela neupadnúť a&nbsp;ísť ďalej. Zariadila si to tak, aby jej bolo dobre. Toto ja v&nbsp;sebe nemám a&nbsp;ani to neviem robiť, ale snažím sa. Začínam sa to postupne učiť. Samozrejme, nie tak, že ľuďmi manipulujem. (Smiech.) Skôr si z&nbsp;nej beriem jej životaschopnosť. Závidím jej, že sa rýchlo oklepe a&nbsp;svoje bolesti nedá najavo.</p>
<h3>Navonok je tvrdá, ale týmto spôsobom ukrýva krehkú dušu.</h3>
<p>Áno a&nbsp;presne a&nbsp;to je na nej čarovné. Aj ja by som veľmi chcela, aby na mne nebolo nič vidieť. Na mojej tvári je naozaj napísané všetko. Od toho, ako sa začudujem, keď zosmutniem, keď sa prekvapím. Takú tvár mám od detstva. Je na mne vidno únavu, radosť, a&nbsp;to hneď. Je to vidieť v&nbsp;očiach, v&nbsp;úsmeve, v&nbsp;gestách, skrátka vo všetkom. Ona sa to naučila korigovať a&nbsp;do práce príde vždy v&nbsp;tej nálade, ktorú potrebuje, aby sa jej ľudia nepýtali: Čo ti je? A&nbsp;ako sa máš? Nepotrebuje vysvetľovať iným, ako sa má, chce vedieť, ako sa majú ostatní, aby z&nbsp;toho mohla vyťažiť, prípadne tým zakryť svoju krehkosť.</p>
<h3>Stalo sa niečo podobné v&nbsp;osobnom živote aj vám? Stretli ste takého manipulátora?</h3>
<p>Takých ľudí je veľmi veľa. Je ťažká doba, ľudia sa chcú mať dobre, preto používajú rôzne prostriedky, ako na to. Sú to ľudia, ktorí sa majú radi a&nbsp;nedovolia, aby sa im ubližovalo. Ide o&nbsp;kategórie psychopatov, narcisov a&nbsp;manipulátorov. Títo ľudia cítia seba samých, ale vedia sa dokonale prispôsobiť druhým. Vedia vycítiť, čo ten druhý potrebuje. Preto sú veľmi úspešní. Ak ich daný človek začne nudiť alebo im stúpi na otlak, vedia ho od seba odhodiť. Dotyčný emotívny človek, ktorý sa namotal na takýto typ, sa v&nbsp;lepšom prípade sklame, v&nbsp;horšom sa zrúti. Manipulátor opäť nájde iného človeka, pri ktorom sa „nabije“, a&nbsp;zariadi si život tak, aby mu bolo dobre. Aby necítil svoje problémy, bolesti, ktoré máme, samozrejme, všetci… Mám veľa naštudovaného, lebo som okolo seba mala veľmi veľa takých ľudí a&nbsp;na každom jednom type, ktorý som vyššie uviedla, som sa popálila.</p>
<h3>A&nbsp;dnes je to ako?</h3>
<p>Viem takého človeka odhaliť. Jeho úmysly vidím hneď. Nehovorím, že ma už nikto v&nbsp;živote neoklame alebo nedostane do úzkych, to nie, ale už to dokážem vycítiť. Učila som sa na vlastných chybách. Neupadnúť hneď do ľútosti, ale pochopiť aj druhú stranu, prečo daný človek koná tak, ako koná… Prečítala som na túto tému veľmi veľa kníh. Je pravda, že sa tomu dosť intenzívne venujem, aby som dala pozor na seba a&nbsp;svoju rodinu. Aby som sa takým ľuďom vedela vyhnúť, a keď ich už musím mať vo svojej blízkosti, dať si pozor, aby som im nestúpila na otlak, lebo by pre mňa mohli byť nebezpeční.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Keď vás tak počúvam, nikdy ste netúžili byť psychologičkou?</h3>
<p>Uvažovala som na tým, lebo to je veľmi blízko herectvu. Každý pedagóg alebo tréner a&nbsp;takisto herec sa musí vyznať nielen vo svojej duši, ale aj v&nbsp;duši ostatných. V&nbsp;duši svojich postáv, kolegov, režisérov… Veľa som o&nbsp;tom čítala, ale veľmi veľa ma naučil hlavne život. Tým, že tieto veci pozorujem, neobraciam sa im chrbtom, viem si ich priznať a&nbsp;neustále spoznávam svoju dušu, tak áno, inklinovala som aj k&nbsp;tejto profesii, no každé moje životné rozhodnutie ma napokon vrátilo k&nbsp;herectvu. Asi mám byť herečka, ale táto práca s&nbsp;psychológiou veľmi úzko súvisí. Navyše poznám veľmi veľa psychológov, psychiatrov. Mám za sebou veľmi veľa terapií, za čo sa vôbec nehanbím, a&nbsp;viem, ktorý psychológ mi vyhovuje, nevyhovuje alebo ktorý klame. Ak sa v&nbsp;tomto smere na mňa ľudia obrátia, viem im na základe svojich skúseností niekoho odporučiť, ale neradím. Život je sám osebe veľmi komplikovaný a&nbsp;ja druhým do ich spôsobu žitia, fungovania nemám čo hovoriť.</p>
<h3>To znamená, že za vami chodia ľudia a&nbsp;zverujú sa so svojimi problémami?</h3>
<p>Na javisku som veľký extrovert, ale v&nbsp;súkromí som vždy bola a&nbsp;stále som, veľmi veľký introvert. Napriek tomu sa mi stáva, že si ľudia chodia ku mne po rady, rozprávajú mi svoje tajomstvá, hoci sa ich na nič nepýtam. Asi vedia, čo mám za sebou, teda, že mám toho na rováši asi viac, preto majú odvahu… Neviem, ale vždy sa pri mne uvoľnia a&nbsp;rozprávajú mi svoje súkromné veci. Tie nikdy nikomu nepoviem, ale takéto rozhovory ma jednak obohatia a&nbsp;zároveň rozšíria moje poznanie v&nbsp;tom, že si poviem: „Aha, tak ja som si myslela, aký to je šťastný človek. On má všetko, ja som na dne, ale vôbec to tak nie je, len svoje problémy vie lepšie skryť pred svetom.“ Takže mám okolo seba ľudí, ktorí mi chcú povedať sami od seba o&nbsp;svojom šťastí, bolesti, tajomstvách, a&nbsp;občas sa pýtajú, ako by mali reagovať v&nbsp;konkrétnej situácii, ale ja nemám právo radiť, môžem len povedať svoj názor.</p>
<h3>Asi sú k&nbsp;vám otvorení aj preto, že ich neodsudzujete.</h3>
<p>Naozaj neodsudzujem nikoho a&nbsp;bola by som rada, keby aj mňa prestali ľudia odsudzovať. Na čo sa tu hráme? Na tomto svete sme len raz a&nbsp;stále sa máme potrebu súdiť, urážať sa, nerešpektovať sa a&nbsp;do človeka, ktorý je smutný, ešte aj kopať? Toto je na dnešnej dobe veľmi zlé… Keby som v&nbsp;sebe mala možno trošku toho spomínaného manipulátorstva a&nbsp;vedela seba samu ochrániť, mnoho vecí by v&nbsp;mojom živote vyzeralo inak, ale vďaka tomu mám zas syna a&nbsp;nemám problém zahrať čokoľvek. A&nbsp;to sa nechválim, absolútne nie, ale nemám problém, pretože mám odžité, napočúvané, napozerané a&nbsp;venujem sa svojmu vnútru aj pochopeniu správania iných.</p>
<h3>Za kým, naopak, idete vy, keď máte nejaký problém a&nbsp;potrebujete pomoc, radu?</h3>
<p>Mám iba svoju rodinu. Už viem, že iných ľudí si k&nbsp;sebe nepripustím. A&nbsp;to nehovorím v&nbsp;zlom, len viem, že svoju dušu, syna a&nbsp;rodinu si musím chrániť. Ak som aj niečo osobné niekomu v&nbsp;minulosti povedala, tieto veci boli zneužité proti mne. Na tých, ktorí to urobili, sa nehnevám, dokonca som im odpustila, ale nezabudla som… Preto sa spolieham len na blízkych. Oni vedia, aká naozaj som. Iným ľuďom sa nezverujem, nechodím s&nbsp;nikým na kávičky, obedy. Takýto život nežijem a&nbsp;nemám naň ani čas. Mám výborných rodičov, bratov, manžela, ktorí ma nezradili, neodsúdili, aj keď som im v&nbsp;minulosti veľmi ublížila. Aj oni sú len ľudia, takisto urobili chyby, preto ma nikdy neopustili, hoci to pri mne mali naozaj veľmi ťažké. Napríklad keď sme s&nbsp;bulvárom zažili peklo, ani raz sa mi neotočili chrbtom a&nbsp;napriek hanbe, ktorú som im spôsobila, pri mne pevne stáli a&nbsp;stoja až doteraz.</p>

<h3>Vrátim sa ešte k&nbsp;Martinkovi, o&nbsp;ktorom hovoríte veľmi pekne. Dá sa povedať, že vám od základov zmenil život?</h3>
<p>Absolútne. Dieťatko som mala vo svojich v&nbsp;34 rokoch a&nbsp;napriek tomu, že som po ňom túžila, lebo to bol deficit v&nbsp;mojom bohatom umeleckom živote, zaskočilo ma to. Hovorila som si, že taký malý človek predsa môj život nemôže nejako zásadne zmeniť, ale on ho zmenil od úplných základov. Ja som totiž nikdy nebola trpezlivá, vždy som všetko riešila hneď, nikdy som na nič nečakala, stále som na sebe pracovala a&nbsp;zrazu prišiel on a&nbsp;úplne zmenil moje hodnoty, spôsob myslenia. Zmenil ma z&nbsp;dievčaťa na ženu matku. Keď som si ho doniesla domov z&nbsp;pôrodnice, ostala som v&nbsp;šoku. Malý človek, ktorý mal päťdesiat centimetrov a&nbsp;tri kilogramy, so sebou pre mňa priniesol aj uvedomenie, že do konca svojho života tu už nepôjde o&nbsp;mňa, už nie je čas na mňa, on je na prvom mieste.</p>
<p>Ešte musím úprimne povedať, že keď som porodila, akoby som sa našla. Moja mamina mi vtedy ležala na pleci s&nbsp;malým, vedľa nás bol môj muž a&nbsp;ja som jej povedala: „Mami, ja ťa teraz tak chápem. Čo si musela prežívať za strach… Čo si musela prežívať pri všetkých mojich úspechoch aj neúspechoch…“ Úplne som sa tým pochopila a&nbsp;zároveň sa úplne celá prijala. A, samozrejme, úplne som pochopila svojich rodičov.</p>
<h3>Nie celkom rada odpovedáte na otázku, aká ste mama.</h3>
<p>(Smiech.) Áno, a&nbsp;je to preto, že mamou sa ešte len postupne stávam. Martinko má dva roky a&nbsp;tri mesiace a&nbsp;naozaj neviem, aká som mama a&nbsp;aká budem. Viem len, že ho milujem a&nbsp;urobím pre neho všetko v&nbsp;rámci svojich možností a&nbsp;v&nbsp;danej dobe rovnako, ako ma moji rodičia vychovávali vo svojej dobe a&nbsp;aj oni robili len to, čo najlepšie vedeli.</p>
<p>A&nbsp;podobne to mám s&nbsp;otázkou, ako ma vníma môj synček, lebo neviem, ako ma vníma. To ukáže čas. (Smiech.) Keď sa smeje, som šťastná, a&nbsp;keď plače (najmä vtedy, keď odchádzam do práce), v&nbsp;aute sa rozplačem aj ja, lebo mi to je veľmi ľúto. Ale učím sa a&nbsp;mením každý jeden deň rovnako ako on. Je to taká blízka spolupráca, ktorá sa každodenne vyvíja, že v&nbsp;tomto zmysle neexistuje žiadna definitívna.</p>
<h3>Ste skôr zásadová mama alebo vás syn okamžite obmäkčí?</h3>
<p>Neviem, ale keď sa na mňa usmeje, okamžite ma dostane a&nbsp;som roztopená. Je to môj anjelik s&nbsp;modrými očami a&nbsp;blond vlasmi. Dokonca sa ma pri kočíkovaní občas pýtajú, či som jeho opatrovateľka. (Smiech.) Myslím, že každá mama povie, že jej dieťa je najkrajšie, tak to moje je úplne najviac. A&nbsp;pri jeho výchove hlavne nepočúvam rady ostatných, lebo ho poznám najlepšie. Porodila som ho a&nbsp;boli sme predsa spojení pupočnou šnúrou, čiže intuitívne viem, čo mám robiť. Ak neviem, poradím sa s&nbsp;maminou. Aj ja som bola jej prvé dieťa a&nbsp;pri mne niektoré veci ešte nevedela. Pri treťom dieťatku, mojom bratovi, to už mala zvládnuté. Preto presne vie, že hoci ona cumeľ Martinkovi zakáže, ja sa mu ho pokúsim nedať, ale keď plače, opäť mu ho dám. Samozrejme, prístup ku každému dieťaťu je výsostne individuálna záležitosť. A&nbsp;môj syn hlavne miluje, keď mu všetko zahrám. Napodobňujem hlasy, robím mu bábkové divadlo a&nbsp;vtedy fungujú aj niektoré u&nbsp;nás nepopulárne procedúry, ako napríklad umývanie zúbkov. (Smiech.) A&nbsp;občas sa stane, že ani to nefunguje, ale nič sa nedeje. On sa to predsa raz naučí aj bez toho. (Úsmev.)</p>