Jana Homolová

Sledujte nás aj na&nbsp;<a href="https://www.instagram.com/tyzdennikzivot/" target="_blank" rel="noopener">INSTAGRAME</a>&nbsp;a nenechajte si ujsť to najzaujímavejšie zo sveta šoubiznisu.

Do nemocnice ste sa dostali pre žalúdočné problémy. Čo sa vám stalo?

Mal som práve rokovanie u&nbsp;seba doma so speváčkou Petrou, pretože plánujeme naspievať spoločné skladby. Dohodovali sme sa na tom, ktoré piesne by sa hodili k&nbsp;našim farbám hlasu. Vyberali sme aj anglické skladby, ktoré budeme spoločne spievať, a&nbsp;vtom som sa začal cítiť zle. Keďže pred rokom som mal príhodu so srdcom, ktoré mi pracovalo na pätnásť percent, veľmi dobre som vedel, že niečo nie je v&nbsp;poriadku. Okamžite sme zavolali záchranku a&nbsp;odvtedy, ako ku mne domov prišli záchranári, si už vôbec nič nepamätám. Rovnako si nespomínam na čas strávený v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Ružinove, ani na môj kolaps, následnú smrť, opätovné oživovanie, skrátka na nič, čo sa tam dialo. Až postupne mi tieto informácie dávkovali lekári, Andrejkin brat Janko aj jej mama Helenka. Teraz to už, samozrejme, viem, ale prebral som sa až sediac na vozíku.

Viezli ma po chodbe psychiatrickej kliniky v&nbsp;nemocnici na Mickiewiczovej, kde som strávil dvanásť dní, aby lekári zistili, či mi správne pracuje mozog. Mimochodom, bol to strašný zážitok, byť doslova zatvorený v&nbsp;klietke, navyše s&nbsp;ľuďmi, ktorí boli z&nbsp;prevažnej väčšiny ako zombie. Okrem ťažkých prípadov tam však boli aj ľudia ako ja. Stretol som tam napríklad architekta. Mal za sebou ťažkú dopravnú nehodu. Utrpel úraz hlavy a&nbsp;bol tiež na pozorovaní mozgu. Stretol som aj inžiniera na vysokom poste, ktorý začal piť, drogovať, gamblovať a&nbsp;ocitol sa na samom dne. Čiže spolu so mnou tam boli ľudia, ktorí si uvedomovali, kde sú, a&nbsp;chceli so sebou niečo robiť a&nbsp;dostať sa von. Ale našlo sa veľa pacientov, ktorí absolvovali dvojmesačný pobyt na psychiatrii, prepustili ich domov a&nbsp;oni tam o&nbsp;mesiac nastúpili znova. Len pre lepšiu predstavu, ako to tam vyzeralo, vám poviem pár príkladov. Každé ráno sme mali vizitu a&nbsp;jedného pacienta sa lekári opýtali, čo by ho aktuálne najviac bavilo. „Alkohol, drogy a&nbsp;baby,“ odpovedal im s&nbsp;absolútne kamennou tvárou… (Smiech.)

Od 15.00 do 21.00 hodiny bol v&nbsp;spoločnej miestnosti pustený televízor a&nbsp;občas som si tam sadol tiež, priniesol som si jogurt. Na začiatku som však vôbec nevedel, že jedlo si tam musím strážiť. Potreboval som si odskočiť na toaletu a&nbsp;jogurt som si nechal položený na stole. Keď som sa vrátil, jeden z&nbsp;pacientov, ktorého som nazval Budulínek, pretože bol poriadne objemný, mal hrdzavé vlasy a&nbsp;zjedol, čo videl, si pochutnával na mojom jogurte. (Smiech.) Samozrejme, vôbec nemal pocit, že spravil niečo, čo sa nepatrí, necítil sa zahanbene. Ešte mi aj povedal, že mu veľmi chutí. Čiže tak nejako som tam žil... Ale teraz vážne. Bol som tam na pozorovaní, hlavne mi urobili MR mozgu, ktorý je v&nbsp;absolútnom poriadku, a&nbsp;to napriek tomu, že mi na štyri a&nbsp;pol minúty prestal fungovať.

Keď ma sanitka doviezla do spomínanej nemocnice v&nbsp;Ružinove, do pol hodiny som skolaboval. Oživovali ma asi pätnásť minút, podarilo sa im naštartovať mi srdce, ale mozog nenaskočil. Bol som v&nbsp;kóme. Konzílium lekárov nevedelo, čo so mnou. Mali päť minút, aby sa rozhodli, lebo po tomto čase vám postupne začnú odumierať jednotlivé časti mozgu a&nbsp;aj keď vás následne preberú, má to fatálne následky. Dá sa povedať, že sa preberiete na mentálnej úrovni dvojročného dieťaťa. Lekári mali v&nbsp;tejto situácii tri možnosti. Keďže som bol v&nbsp;kóme, mohli ma nechať na prístrojoch a&nbsp;počkať, či mozog naskočí, čo však mohlo trvať týždne aj mesiace.

Druhá možnosť bola, že sa nenaštartujem, budú ma držať na prístrojoch a&nbsp;skôr či neskôr zomriem. A&nbsp;tá tretia, že mozog naskočí, ale nemusí mi pracovať, prípadne bude značne poškodený... V&nbsp;sále bol jeden mladý lekár, ktorý povedal, aby ma odpojili z&nbsp;prístrojov, že to berie na svoju zodpovednosť. Odpojili ma, nechali ma mŕtveho a&nbsp;po polminúte nahodili a&nbsp;začali oživovať. Mŕtvy som bol asi štyri a&nbsp;pol minúty, ale čuduj sa svete, po tomto čase sa naštartovalo srdce aj mozog, a&nbsp;to bez akýchkoľvek poškodení. Keď som sa asi po mesiaci z&nbsp;najhoršieho dostal, previezli ma na psychiatrickú kliniku, kde si lekári overili, či môj mozog funguje správne.

Lekári mi povedali, že z&nbsp;medicínskeho hľadiska je to zázrak. Ale v&nbsp;tejto súvislosti by som chcel s&nbsp;veľkou pokorou a&nbsp;úctou poďakovať všetkým ľuďom, ktorí na mňa mysleli. Následne som sa dozvedel, koľko ľudí na celom Slovensku, ale aj v&nbsp;Kanade, na Floride a&nbsp;v&nbsp;štátoch hovoriacich po nemecky (diváci, ktorí sledujú Senzi cez internet) mi želali, aby som sa prebral a&nbsp;mohol ich ešte tešiť svojou hudbou. Azda najviac ma prekvapila bývalá partnerka Radka, s&nbsp;ktorou som žil ešte pred Andrejkou. Radka spolu so svojou sestrou Miriam dostali nápad a&nbsp;požiadali evanjelického kňaza v&nbsp;Púchove, aby sa počas večernej bohoslužby za mňa pomodlil. On to sám iniciatívne rozšíril, a&nbsp;tak sa plný kostol ľudí za mňa asi dvadsať minút intenzívne modlil. Radka a&nbsp;Miriam boli pri tom. Keď sme si neskôr porovnali sled udalostí, zistili sme, že modlitba sa uskutočnila v&nbsp;rovnakom čase, ako ma druhýkrát lekári naštartovali k&nbsp;životu s&nbsp;tým, že sa mi vôbec nepoškodili mozog. Je to náhoda alebo zasiahla naozaj nejaká vyššia sila? Toto sa aktuálne často pýtam sám seba, ale aj okolia. Neviem... A&nbsp;pritom vôbec neverím v&nbsp;Boha, nechodím do kostola, no toto bol pre mňa hotový zázrak.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;kóme ľudia väčšinou vidia biele svetlo, tunel... Bolo to tak aj vo vašom prípade?

Nie, nevidel som žiadne svetlá ani tunel. Ale mal som živý sen, ak sa to vôbec dá nazvať snom. Bol som v&nbsp;ňom s&nbsp;mojou Andrejkou. Pripravovali sme jeden zábavný program, rozpisovali sme si scenár, monológy, dialógy. Úplne reálne sme skúšali zaspievať spoločne nejakú pesničku, a&nbsp;čo sa udialo potom, neviem. Čiže za štyri a&nbsp;pol minúty som nič nadprirodzené nevidel, ale reálne som žil so svojou ženou, rozprával som sa s&nbsp;ňou bez toho, aby som vedel, že som v&nbsp;nemocnici. Dokonca som v&nbsp;tom sne ani nevedel, že Andrejka zomrela. Zdalo sa, že môj život normálne pokračuje ďalej aj s&nbsp;ňou. Po týchto krátkych spoločných minútach nastala tma a&nbsp;prebral som sa. Vraj keď som bol opäť pri živote, bol som zlý ako čert. Kričal som na lekárov, zdravotnícky personál, aby ma pustili, lebo potrebujem ísť nakrúcať. (Smiech.)

To teda nie. Chcel som dokonca podpísať reverz, aby ma hneď prepustili. Potom som ešte párkrát stratil vedomie, ale vždy, keď som sa prebral, som bol zlý a&nbsp;chcel som ísť domov pracovať. Lekári sa ma pýtali, či viem, kde som, a&nbsp;ja som im odpovedal: „V&nbsp;Luxembursku, mám tu dve zelené baby a&nbsp;idem s&nbsp;nimi nakrúcať zábavný program.“ Dokonca som im tvrdil, že mám 40 rokov. (Smiech.) Zabávali sa na mne. Na základe toho, čo som prežil, by som chcel všetkým, ktorí si tento rozhovor prečítajú, odkázať, aby si uvedomili, že v&nbsp;živote sa stávajú strašné veci. Rôzne tragické nehody, náhody, šoky... Aj ja som si manželku našiel mŕtvu v&nbsp;našej manželskej posteli, čo naozaj nikomu neprajem zažiť, ale prosím všetkých: akékoľvek závažné problémy neriešte tak, ako som ich riešil ja. Nič tým totiž nevyriešite, akurát zraníte ostávajúcu rodinu, možno zabijete sami seba alebo sa dostanete do takého stavu, z&nbsp;ktorého sa vám viac nepodarí vyhrabať.

Po Andrejkinej smrti som ďalej pracoval, nič nejedol, vôbec som nespal. Za celý deň som vypil pol litra whisky, fľašu koly a&nbsp;vyfajčil som obrovské množstvo cigariet. Zaujímavé je, že v&nbsp;priebehu toho času za mnou chodili ľudia a&nbsp;ja som vôbec nebol opitý, respektíve vôbec som tak na nikoho nepôsobil. Na základe osobnej skúsenosti, všetkých vás prosím: neriešte problémy alkoholom, nič tým nevyriešite, len tým zraníte svoju rodinu a&nbsp;možno sa zabijete, ako sa to takmer podarilo mne. Ak vám náhodou zomrie niekto veľmi blízky, neostávajte vtedy sami. Urobte všetko pre to, aby s&nbsp;vami bola rodina alebo priatelia aspoň dva týždne nonstop. Ja som mal doma síce pravidelné návštevy, ale ony prišli na dve-tri hodiny a&nbsp;následne som bol opäť sám. Návšteva mi na tú chvíľu pomohla, ale hneď ako som za ňou zatvoril dvere, bolo mi ešte horšie. Hneď naskočili pochmúrne myšlienky a&nbsp;opäť som si uvedomil, že už pri mne nie je milovaný človek.

V&nbsp;ťažkých chvíľach vám pomohla návrhárka Daniela Kralevich (35).

O&nbsp;tejto téme nechcem veľmi rozprávať. Áno, je pravda, že Daniela mi prvé tri dni pomohla, ale bolo to naozaj len na základe nášho dlhoročného kamarátstva. Poznáme sa vyše dvadsať rokov, preto vyriešila základné veci, nakúpila mi, upratala celý dom, ale noviny o&nbsp;nej písali, akoby to bola moja nová priateľka. To je absolútny nezmysel a&nbsp;tieto reči nás oboch len poriadne vytočili.

V&nbsp;čase, keď ste už boli hospitalizovaný, Daniela zrazila na prechode mladé dievča. Ste s&nbsp;ňou teraz v&nbsp;kontakte?

Nie, vôbec sme spolu nehovorili. Keď sa môj stav zlepšil a&nbsp;zistil som, čo sa stalo, telefonoval som jej viackrát, ale nezdvihla. Neviem, čo s&nbsp;ňou je, kde je ani ako sa má.

Hneď na začiatku rozhovoru ste spomenuli spoluprácu s&nbsp;novou speváčkou. Chystáte sa opäť pracovať?

Ide o&nbsp;začiatok spolupráce, ktorá v&nbsp;podstate vznikla po Andrejkinej smrti. Ona mala v&nbsp;televízii Senzi jednu vlastnú reláciu a&nbsp;ďalšiu moderovala spolu so mnou. Keď náhle zomrela, nastal výpadok. V&nbsp;tom čase som však bol úplne mimo, so mnou sa pred kamerou počítať nedalo, ale ako vorkoholikovi mi hlava stále pracovala. Začal som vymýšľať rôzne nové projekty a&nbsp;spolupráce. Najskôr som však potreboval vyriešiť Andrejkine programy, preto som na jej miesto moderátorky navrhol Barboru Balúchovú (32). Chcel som úplne iný typ moderátorky, než bola ona. V&nbsp;prvom rade nie tmavovlásku, ale blondínku, zároveň inú vekovú kategóriu, iný spevácky žáner, ale chcel som, aby mala skúsenosti, slovnú zásobu, aby vedela stáť pred kamerou, nebála sa...

Oslovil som preto spomínanú Barboru, s&nbsp;ktorou sa dlhé roky poznáme, a&nbsp;ona našťastie súhlasila. Na základe toho sme potom vytvorili projekt, ktorý je iný ako pôvodný formát. Chceli sme sa vyhnúť zbytočnému porovnávaniu, čo sa nám aj podarilo. A&nbsp;speváčka Petra prišla po tom, ako som si uvedomil, že pri speve budem potrebovať sparing partnerku na duetá a&nbsp;moderovanie akcií. Noro Mészároš mi ju navrhol. Najskôr sme sa stretli na kamarátskej báze, aby sme zistili, či si sadneme z&nbsp;ľudskej stránky, a&nbsp;následne sme si dohodli stretnutie, na ktorom sme už začali riešiť konkrétny repertoár. V&nbsp;priebehu tohto stretnutia mi prišlo zle a&nbsp;odviezla ma záchranka.

Dočítala som sa, že plánujete vydať knihu. O&nbsp;čom bude?

Áno, začal som písať knihu na psychiatrickej klinike, pretože v&nbsp;priebehu celého dňa tam človek nemal čo robiť. Pacienti iba čakali na raňajky, obedy a&nbsp;večere. Mali povolené prechádzať sa tam a&nbsp;späť po približne 50-metrovej chodbe a&nbsp;ešte mohli fajčiť. Keďže tam na­ozaj nebolo čo robiť a&nbsp;dni boli dlhé, spísal som si sedem príbehov rôznych ľudí, ktorí sa zhodou okolností ocitli na psychiatrickej klinike. Zapisoval som si podrobne každý jeden životný príbeh od samotného detstva daného človeka až po moment, keď sa dostal na dno.

Pôsobíte na mňa vyrovnane. Zmierili ste sa s&nbsp;nečakanou stratou manželky?

Áno, s&nbsp;tým som sa zmieril, ale stále to mám v&nbsp;sebe, pretože som veľmi citlivý človek. Aj teraz po našom rozhovore, keď odídete, sa pozriem na jej obľúbené miesto v&nbsp;dome a&nbsp;poviem si: „Tu si nedávno sedela a&nbsp;už tu nie si. Prečo si mi to urobila a&nbsp;opustila ma tak skoro, veď si bola odo mňa o&nbsp;šestnásť rokov mladšia, mala si pochovať ty mňa, nie ja teba.“ Samozrejme, väčšinou sa snažím týmto myšlienkam vyhýbať tým, že upratujem, dávam si do poriadku papiere, veď po mesiaci a&nbsp;pol v&nbsp;nemocnici ma doma čakali nevyplatené úvery, upomienky a&nbsp;mnohé ďalšie nevyriešené záležitosti...

To znamená, že aktuálne riešim najzákladnejšie veci a&nbsp;postupne sa chcem vrátiť do života. Ale aby som odpovedal na vašu otázku. Cítim sa vyrovnanejší, predsa len už uplynul nejaký čas, a&nbsp;takisto chcem začať pracovať. Samozrejme, je mi smutno. Pokojne a&nbsp;bez hanby sa priznávam, aj keď som chlap, že si aj poplačem, ale držím sa. Keď ma pustili z&nbsp;nemocnice, hneď som išiel za Andrejkou na cintorín. Má krásny hrob. Zapálil som jej všetky sviečky, položil som čerstvé kvety a&nbsp;už to naozaj beriem tak, že je mŕtva... Jednoducho tu nie je. (Bolestný povzdych.)