Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Na Morave kňaz zničil vyrezávané tekvice, ktoré ozdobili deti, pretože Halloween pokladá za satanský sviatok. Aký máte na to názor?

Akýkoľvek prejav agresie je kontraproduktívny, o&nbsp;to viac, že sa ho dopustil kňaz, ktorý by mal šíriť pokoj a&nbsp;rozvahu.

Aký máte názor na Helloween?

Niektorí rodičia v&nbsp;novembrovom čase spomienky na verných zosnulých doslova znetvoria svojim deťom izbu. „Vyzdobia“ ich umelými pavučinami, kostrami a&nbsp;inými nechutnými dekoráciami. Na psychiku dieťaťa to iste vhodne nevplýva, keď zaspáva v&nbsp;takejto izbičke. Vidím tento trend už aj v&nbsp;dedine, kde slúžim. Predzáhradky pripomínajú scény z&nbsp;hororu. Takéto prvky úplne odporujú nášmu kresťanskému zmýšľaniu. Veľmi rýchlo a&nbsp;lacno sa zriekame krásneho, pôvodného a&nbsp;zdravého, vymieňame to za „moderné“ a&nbsp;znetvorené. Vždy za to však neskôr zaplatíme daň. Je to opakovanie ľudskej nenapraviteľnosti. Boh dal Adamovi privilégium dávať veciam a&nbsp;javom mená. Dnes badám u&nbsp;ľudí až patologickú snahu meniť definované.

Na Slovensku ľudia stále odmietajú kremáciu aj pre postoj rímskokatolíckej cirkvi, pričom je to ekologickejšie ako pochovávanie.

Do roku 1963 sa v&nbsp;katolíckej cirkvi praktizovalo ukladanie mŕtvych výlučne do hrobov v&nbsp;celistvosti bez sekundárneho zásahu kremácie. Súčasný pápež František v&nbsp;dokumente Ad Resurgendum cum Christo presnejšie vymedzil aj túto už praktizovanú formu katolíckeho obradu, čím ho v&nbsp;zásade schválil ako takisto možnú. Preto keď sa k&nbsp;tejto téme jasne vyjadril sám pápež, dilema je vyriešená. Aj my kňazi si musíme dať pozor, aby sústredenie pozornosti na formu obradu nezatienilo samotnú podstatu veci.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Vyprevádzať nebohého či nebohú je pre vás zrejme tá najsmutnejšia povinnosť.

Počas pandémie to bola veru najčastejšie vykonávaná svätenina. Pochovávam s&nbsp;veľkým nasadením, pretože práve na pohreboch majú ľudia najotvorenejšie srdce a&nbsp;uši. Na pohrebnom obrade sú totiž ľudia oveľa pokornejší ako inokedy. Zároveň je smutné, že mnohí bývajú citlivejší na duchovné Božie záležitosti iba vtedy, keď im je ťažko. Liturgie majú veľa spoločné s&nbsp;ročnými obdobiami. Jeseň sa symbolicky prelína s&nbsp;Dušičkami aj v&nbsp;tom, že v&nbsp;prírode padajú listy a&nbsp;plody, pretože už dozreli. A&nbsp;tak je to aj s&nbsp;nami ľuďmi. Padáme akoby do zeme. Do pohrebných obradov sa preto snažím dávať celého seba. Je pre mňa veľkou odmenou, keď mi pozostalí, ešte plní bolesti, prídu v&nbsp;závere poďakovať za „krásne odslúžený obrad“. Kňaz má totiž priniesť reálnu nádej na základe prísľubu Ježiša. Kto žije svoj život úprimne s&nbsp;Bohom, nemusí sa báť smrti. V&nbsp;dušičkovom období je teda veľmi aktuálna otázka: Kam kráčaš, človeče, kam?

A&nbsp;čo pohreb dieťaťa?

Môj prvý pohreb, ktorý som slúžil ešte ako diakon, bolo pochovávanie štvorročného chlapca. Išlo o&nbsp;jediné dieťa rodičov. Zomrel na choré srdiečko. V&nbsp;truhličke mal výraz anjela a&nbsp;mal v&nbsp;nej aj svoje obľúbené hračky. Išlo mi srdce puknúť od žiaľu. V&nbsp;úvode obradu som sa na iné nezmohol, iba som plakal spolu s&nbsp;jeho mamičkou a&nbsp;silno som ju objal. Pohreby detí ma naučili, že menej je viac. Aj prítomnosť kňaza bez slov sa ráta, pokiaľ tí ľudia cítia, že ste s&nbsp;nimi v&nbsp;ich bôli.

Ako smútime? Dá sa to porovnať s&nbsp;inými národmi?

Nedovolil by som si to kategorizovať na základe národnosti, ale na základe duchovnosti. Čím duchovnejšie človek žije, tým menej sa bojí smrti a&nbsp;tým menej aj na pohrebe smúti. Nevníma ho ako koniec, ale iba ako prechod z&nbsp;času do večnosti. Z&nbsp;hmoty do duchovna.

Počas pandémie ste verejne ponúkli pomoc. Išlo o&nbsp;čosi ako terapie po telefóne, pričom ste zverejnili svoje telefónne číslo.

Kňaz má ponúkať službu v&nbsp;každej životnej situácii. Cez telefón sa nakaziť nedá, a&nbsp;tak som sa ponúkol do služby. Raz telefonovala pani z&nbsp;východného Slovenska vo vysokom veku. Bola mimoriadne bystrá a&nbsp;čiperná. Spustila monológ. Necítil som z&nbsp;nej strach zo smrti, ale obavu zo samoty. Po dvadsiatich minútach mi stroho poďakovala, že som ju vypočul, a&nbsp;zložila telefón. Potrebovala sa iba niekomu vyrozprávať. Stalo sa.

Áno, pandémia nás izolovala. Ako ste vtedy znášali samotu vy?

Cítil som vážnu osobnú krízu, nie kňazskú, ale ľudskú. Chýbali mi ľudia. Doslova som v&nbsp;sebe počul hlas, ktorý ma nabádal, aby som si zadovážil psa. Ako dieťa som obdivoval tigre, levy, medvede, fascinovala ma ich sila a&nbsp;monumentálnosť ich sebavedomého pohybu. To sa stalo. Stredoázijský pastiersky pes. Symbolické, však? Chovateľ mi ho najprv nechcel zveriť, keď som povedal, že to je môj prvý pes. Toto plemeno potrebuje pevnú, láskavú a&nbsp;skúsenú ruku. Nedá sa cvičiť ako iné psy. Toto plemeno doslova kopíruje správanie svojho pána. Svojho psa (Ďurka) ozaj vnímam ako dar od Boha. Vedel by som o&nbsp;ňom napísať celú knihu.

Celibát je spätý so samotou. Neodrádzalo vás to od kňazského povolania?

Mám priateľov, za ktorých by som položil aj život. Práve vďaka nim necítim ničivú samotu. Sú medzi nimi aj rodiny, takže mám možnosť byť i&nbsp;s&nbsp;deťmi a&nbsp;pokryť aj svoj otcovský rozmer. V&nbsp;tomto smere sa o&nbsp;mňa Pán Boh ozaj postaral. Aj my kňazi sme len ľudia. Áno, občas sa mi stane, že po evanjeliu ostanem radšej v&nbsp;tichu. Necítim sa v&nbsp;tej chvíli ako ten, kto má inšpirovať. Často si opakujem slová jedného už nebohého slovenského kňaza, dlhé roky pôsobiaceho v&nbsp;USA. Povedal nám: „Synovia moji, vždy, keď pôjdete k&nbsp;oltáru Božieho slova, na začiatku kázne si položte otázku, či tých ľudí milujete. Ak nie alebo si nie ste istí, radšej si sadnite a&nbsp;buďte ticho.“

Aký bol začiatok vašej služby?

Pán Boh mi dal citlivejší vzťah k&nbsp;duchovnejším veciam. Od raného detstva som miništroval, sám som vstával skoro ráno, aby som stihol rannú omšu. Z&nbsp;domu som odchádzal prvý. Kňazi vedeli aj to, že som neraňajkoval. Preto mi po svätej omši raňajky nachystali oni. Mal som to šťastie, že som v&nbsp;živote stretol výborných kňazov –&nbsp;otcov. Isto aj vďaka nim som v&nbsp;sebe prehlboval kňazské povolanie. Spája sa s&nbsp;ním široké spektrum ľudskosti, je pestré a&nbsp;práve preto ma fascinuje. Mohol by som vykonávať aj desať iných povolaní, ktoré by ma napĺňali, ale kňazstvo všetko zvalcovalo.

Čoraz menej mladých mužov chce vykonávať kňazské povolanie...

Pretože už v&nbsp;rodinách sa vytrácajú duchovné hodnoty. Keď učitelia a&nbsp;učiteľky so žiakmi v&nbsp;triede riešia, kam na strednú školu, zaznie otázka: Čo je najlepšie platené? Deťom v&nbsp;našej farnosti hovorím, že neexistuje povolanie, ktoré keď vykonávame zodpovedne a&nbsp;s&nbsp;láskou, je menejcenné. Zoberte si takého žumpára, aký je dôležitý v&nbsp;dedine, kde nie je ešte zavedená kanalizácia.

Hlavne v&nbsp;minulosti práve intelektuáli odchádzali do seminárov. Pre ľudstvo je to na škodu, pretože pre celibát neodovzdávajú svoje gény ďalej.

Mňa takýmito tvrdeniami provokujú mnohé dámy. (Smiech.) Základom šťastného života je vďačnosť. V&nbsp;živote nemôžeme mať všetko. Hneď ako si to uvedomíme, začneme byť vďační za to, čo máme. Nemôžem mať rodinu a&nbsp;zároveň byť napríklad počas najväčších sviatkov plne k&nbsp;dispozícii. Čo by som to bol za otca a&nbsp;manžela, keby som nebol na Vianoce doma? Podľa mňa ani profesionálni vojaci by sa nemali ženiť. Väčšina času sú na misiách a&nbsp;nie s&nbsp;rodinou.

Ste všestranne nadaný, okrem iného ste študovali operný spev a&nbsp;vďaka tomuto nadaniu ste precestovali svet. Nie je vám ľúto, že teraz máte počtom iba malé obecenstvo?

Môžem si ho zväčšiť vďaka sociálnym sieťam. Svätý Otec nás kňazov povzbudzuje, aby sme sociálne siete využívali ako novodobý spôsob ohlasovania. Každý kňaz si vždy môže nájsť ďalší spôsob, ako zaujať poslucháčov a&nbsp;poslucháčky. Ale nejde len o&nbsp;počty či zástupy. Môžete mať pred sebou tisícové davy, ale ak nezasiahnete ani jedného pravdou evanjelia, ostanú len ako pozorovatelia.

Ak nie kňazstvo, čo iné by vás bavilo z&nbsp;tých spomínaných povolaní?

Aj vojak. Povolanie v&nbsp;mnohom podobné s&nbsp;kňazským. Nikdy nevie, kam ide, aká misia ho čaká. Akýsi pešiak zo zálohy, ktorý ani netuší, čo sa cestou stane. A&nbsp;to ma fascinuje. Od svojich šiestich rokov sa venujem bojovým umeniam, vypestovalo to vo mne túžbu posúvať svoje hranice –&nbsp;aj bolesti. Aj preto nesúhlasím s&nbsp;mnohými súčasnými výchovnými metódami, keď sa deťom všetko dovolí.

Okrem toho, že ste operný spevák, venujete sa výtvarnému umeniu, máte na konte niekoľko výstav. Čo máte aktuálne na plátne?

Dokončil som plátno. Postava zahalená v&nbsp;kapucni nesúca kríž. Obraz som nazval Životná púť. Kríž je symbol utrpenia, ale je tam svetlo. Je to omilostený človek. Nedávno sa skončila výstava v&nbsp;Louvri v&nbsp;Paríži, kde vystavovali aj jedno moje dielo. Je to pre mňa veľká radosť, že ako neakademický maliar som sa dostal do mekky umenia.

Nedávno ste obci Čičmany, ktorá má finančne problémy, darovali svoje diela. Aký motív ste zvolili?

Prečítal som si v&nbsp;novinách o&nbsp;problémoch tejto nádhernej obce. Pravidelne tam chodievam, a&nbsp;preto som zhotovil cyklus malieb „na mieru“ s&nbsp;čičmianskou symbolikou. Zisk, vyše sedemtisíc eur, som obci daroval. Dodnes z&nbsp;toho mám veľkú radosť.

Kňaz MARTIN ŠAFÁRIK chcel byť aj vojakom: Akými tvrdeniami ho provokujú dámy?

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Kňaz MARTIN ŠAFÁRIK chcel byť aj vojakom: Akými tvrdeniami ho provokujú dámy?

Erika Szalayová

Súvisiace články

Nevyriešená záhada ľudstva: Kde bola v skutočnosti pochovaná Kleopatra?

Vystúpi z hrobu? Známu školu, po ktorej ostali len dlhy, chce zachrániť skupina absolventov

Dušičky potrápia naše peňaženky: O koľko zdraželi chryzantémy a vence? Tip, ako ušetriť

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás