Verejnosť vás spoznala vďaka relácii Extrémne premeny na obrazovkách TV Markíza. Aká je vaša špecializácia v rámci súkromnej praxe?

Hrdinami príbehov sú najmä ľudia, s ktorými pracujem. Majú svoj príbeh, v ktorom sa objavuje problém, a ja som ten človek, ktorý spolu s nimi uvažuje a rozmýšľa o tom, ako by svoj život mohli žiť tak, aby im tento problém ovplyvňoval život minimálne. Hľadáme akýsi alternatívny životný príbeh, kde nehrá hlavnú úlohu problém, ale ten človek. Aby sme ho spoločne odstránili a oni žili svoj život plnohodnotne. Profesijne som klinická psychologička a certifikovaná psychoterapeutka. Pracujem v súkromnej praxi, mám neštátne zdravotnícke zariadenie, v ktorom poskytujem zdravotnú starostlivosť v odbore psychoterapia, klinická psychológia. Robím biofeedbackové, neurofeedbeckové posúdenia, tréningy, zároveň sa venujem dospelým, deťom. Tým, že som odborne vzišla z akademickej pôdy, jednou z častí mojej profesijnej identity je aj to, že som vysokoškolská pedagogička. Moji študenti ma nútia neustále objavovať, čo je v tomto odbore nové, a zároveň to prinášať nielen do pedagogického procesu, ale aj do ambulancie. S kolegami radi pracujeme s najnovšími technológiami, ktoré nám v psychológii na základe výskumov fungujú. A som mama, mám deti, manžela – už 20 rokov toho istého. (Smiech.) Myslím, že som úplne obyčajná psychologička, akých je v súčasnosti neúrekom. (Úsmev.)

A je oblasť v rámci vašej praxe, na ktorú sa špecializujete? Pýtam sa aj vzhľadom na televíznu reláciu a zaujíma ma, či s podobnými prípadmi v súkromnej praxi pracujete tiež.

Pracujem veľa s pacientmi, ktorí majú problémy s poruchou príjmu potravy, ale aj s ľuďmi, u ktorých je prítomná morbídna alebo extrémna obezita, tak ako v Extrémnych premenách. Nezdravý životný štýl, ktorý títo ľudia vedú, spôsobuje aj prímes niečoho, čo hovorí o ich psychickej nevyváženosti, emočnom inkonzistentnom spracovávaní určitých podnetov z vonkajšieho sveta. Je to jedna časť mojej práce, ale nechcem povedať, že sa na ňu špecializujem, lebo na svojej práci mám rada v prvom rade pestrosť.

Do Extrémnych premien som sa v podstate dostala náhodou. Asi aj preto, že pomerne často ako klinička robím psychodiagnostické vyšetrenie pred bariatrickou operáciou žalúdka. Tú podstupujú práve morbídne obézni pacienti, aby znížili prísun jedla. So súťažiacimi som „žila“ jeden rok a chvíľočku ma diváci síce vidia na televíznej obrazovke, ale ja sa vnímam ako bežný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v odbore klinická psychológia a psychoterapia.

Pôsobíte v rámci Nitrianskeho kraja. Do akej miery sú tam poruchy príjmu potravy a morbídna obezita rozšírené a ako dlho trvá ich liečba?

Sú to legitímne diagnostické okruhy, s ktorými sa spolu s klientom snažíme bojovať tak, aby sme boli bližšie k jeho psychickému zdraviu ako k chorobe v oblasti prístupu k stravovaniu, k jeho životnému štýlu. Liečba je často dlhodobá, nie je to na rok práce, je to určite dlhšie. Podľa potreby pracujeme s ľuďmi raz za týždeň. Postupom času si dovolíme mať termíny raz za dva týždne, raz za mesiac, raz za štvrťroka, raz za polroka. Sú obdobia, keď to je lepšie, vtedy si môžeme dovoliť zvoľniť tempo stretávania. A občas je to horšie, keď sa toto ochorenie opäť nejakým spôsobom intenzívnejšie ozve, a vtedy sa stretávame viac. V podstate ide o to, aby sme sa postarali, že život pacienta nebude manažovať konkrétna psychická choroba. Napríklad pri poruchách príjmu potravy alebo pri morbídnej obe­zite sa na tieto diagnózy pozeráme z hľadiska, keď už ohrozujú život. Keď sa dostaneme do stavu, že ochorenie už neohrozuje život, pracujeme s tým, aby nedeformovalo psychický život. A keď je ochorenie stabilizované, môžeme hovoriť o tom, že už poznáme princíp jeho správania. Keď s ním už trošku koexistujeme a komunikujeme tak, že nás už nemanipuluje, ale držíme ho v rukách, potom môžeme povedať, že sme zastabilizovaní, ale stále si dávame pozor.

Prežili sme náročné kovidové obdobie, do toho ešte vypukla vojna na Ukrajine. Ako odborníčka z praxe vnímate, že vaša ambulancia je plnšia než pred pár rokmi?

Určite áno. Je to jednak preto, že sme psychologickej kultúre otvorení inak, ako to bolo možno pred dvadsiatimi rokmi. Omnoho viac sa v súčasnosti upozorňuje na potrebu psychického zdravia a psychickej stabilizácie. Za posledných desať rokov je zároveň zvýšený záujem o tieto služby. Dostali sme sa do fázy, že ani ja nemôžem uspokojiť všetky žiadosti o psychoterapiu, ktoré na moje meno aktuálne prichádzajú. Nemám takú kapacitu hodín a úprimne ma to mrzí, že musím ľudí odmietať, ale je to tak. Práce za posledné tri roky enormne pribudlo. Bohužiaľ, nepomáhajú nám ani celospoločenské problémy. Tie vytvárajú ďalší tlak na psychické fungovanie. Keď tento tlak majú rodičia, intenzívne ho cítia aj deti. Tento tlak aktuálne cítime naprieč všetkými generáciami. Netýka sa len jednej konkrétnej generácie.

S akými problémami vás aktuálne ľudia najčastejšie oslovujú?

Trápia nás veľmi podobné typy problémov, ale každý z nás ich spracováva cez svoj okruh symptómov. Napríklad cítime, že je na nás vyvíjaný veľký tlak v práci, niektorí to riešia závislosťami (látkové závislosti – alkohol, marihuana, ale aj nelátkové závislosti ako sledovanie sociálnych sietí), ďalej sú to úzkostné stavy, neistota, nepohoda, nedôvera samého v seba, chudnutie, emočné jedenie najmä vo večerných hodinách, sebapoškodzovanie… Problémy sa nijakým zásadným spôsobom nemenia, mení sa spôsob, ako s nimi bojujeme každý jeden z nás. Všetci chceme žiť vo fungujúcej rodine, byť milovaní, mať kamarátov, ľudí, ktorí nás podržia, mať stabilného partnera alebo partnerku, skvelú prácu, finančné zabezpečenie, ale to, ako sa vyrovnávame s tým, že niektorú zo svojich potrieb nemáme uspokojenú, je rôzne.

To, o čom sme pred desiatimi rokmi až tak nehovorili a s čím pacienti často prichádzajú teraz, sú otázky, ktoré súvisia so sexuálnou orientáciou, s identitou vlastného pohlavia. U mladých ľudí sú časté aj obavy a úzkosti, ktoré súvisia s klimatickou krízou, so strachom z budúcnosti. Rovnako pribúdajú problémy súvisiace so striedavou starostlivosťou o dieťa. Profily týchto problémov bývajú veľmi podobné, rozdielne je len to, ako sa s nimi konkrétni ľudia vyrovnávajú.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...