Jana Homolová

Verejnosť vás spoznala vďaka relácii Extrémne premeny na obrazovkách TV Markíza. Aká je vaša špecializácia v&nbsp;rámci súkromnej praxe?

Hrdinami príbehov sú najmä ľudia, s ktorými pracujem. Majú svoj príbeh, v ktorom sa objavuje problém, a ja som ten človek, ktorý spolu s nimi uvažuje a rozmýšľa o tom, ako by svoj život mohli žiť tak, aby im tento problém ovplyvňoval život minimálne. Hľadáme akýsi alternatívny životný príbeh, kde nehrá hlavnú úlohu problém, ale ten človek. Aby sme ho spoločne odstránili a oni žili svoj život plnohodnotne. Profesijne som klinická psychologička a&nbsp;certifikovaná psychoterapeutka. Pracujem v&nbsp;súkromnej praxi, mám neštátne zdravotnícke zariadenie, v&nbsp;ktorom poskytujem zdravotnú starostlivosť v&nbsp;odbore psychoterapia, klinická psychológia. Robím biofeedbackové, neurofeedbeckové posúdenia, tréningy, zároveň sa venujem dospelým, deťom. Tým, že som odborne vzišla z&nbsp;akademickej pôdy, jednou z&nbsp;častí mojej profesijnej identity je aj to, že som vysokoškolská pedagogička. Moji študenti ma nútia neustále objavovať, čo je v&nbsp;tomto odbore nové, a&nbsp;zároveň to prinášať nielen do pedagogického procesu, ale aj do ambulancie. S&nbsp;kolegami radi pracujeme s&nbsp;najnovšími technológiami, ktoré nám v&nbsp;psychológii na základe výskumov fungujú. A&nbsp;som mama, mám deti, manžela – už 20 rokov toho istého. (Smiech.) Myslím, že som úplne obyčajná psychologička, akých je v&nbsp;súčasnosti neúrekom. (Úsmev.)

A&nbsp;je oblasť v&nbsp;rámci vašej praxe, na ktorú sa špecializujete? Pýtam sa aj vzhľadom na televíznu reláciu a&nbsp;zaujíma ma, či s&nbsp;podobnými prípadmi v&nbsp;súkromnej praxi pracujete tiež.

Pracujem veľa s&nbsp;pacientmi, ktorí majú problémy s&nbsp;poruchou príjmu potravy, ale aj s&nbsp;ľuďmi, u&nbsp;ktorých je prítomná morbídna alebo extrémna obezita, tak ako v&nbsp;Extrémnych premenách. Nezdravý životný štýl, ktorý títo ľudia vedú, spôsobuje aj prímes niečoho, čo hovorí o&nbsp;ich psychickej nevyváženosti, emočnom inkonzistentnom spracovávaní určitých podnetov z&nbsp;vonkajšieho sveta. Je to jedna časť mojej práce, ale nechcem povedať, že sa na ňu špecializujem, lebo na svojej práci mám rada v&nbsp;prvom rade pestrosť.

Do Extrémnych premien som sa v&nbsp;podstate dostala náhodou. Asi aj preto, že pomerne často ako klinička robím psychodiagnostické vyšetrenie pred bariatrickou operáciou žalúdka. Tú podstupujú práve morbídne obézni pacienti, aby znížili prísun jedla. So súťažiacimi som „žila“ jeden rok a&nbsp;chvíľočku ma diváci síce vidia na televíznej obrazovke, ale ja sa vnímam ako bežný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti v&nbsp;odbore klinická psychológia a&nbsp;psychoterapia.

Pôsobíte v&nbsp;rámci Nitrianskeho kraja. Do akej miery sú tam poruchy príjmu potravy a&nbsp;morbídna obezita rozšírené a&nbsp;ako dlho trvá ich liečba?

Sú to legitímne diagnostické okruhy, s&nbsp;ktorými sa spolu s&nbsp;klientom snažíme bojovať tak, aby sme boli bližšie k&nbsp;jeho psychickému zdraviu ako k&nbsp;chorobe v&nbsp;oblasti prístupu k&nbsp;stravovaniu, k&nbsp;jeho životnému štýlu. Liečba je často dlhodobá, nie je to na rok práce, je to určite dlhšie. Podľa potreby pracujeme s&nbsp;ľuďmi raz za týždeň. Postupom času si dovolíme mať termíny raz za dva týždne, raz za mesiac, raz za štvrťroka, raz za polroka. Sú obdobia, keď to je lepšie, vtedy si môžeme dovoliť zvoľniť tempo stretávania. A&nbsp;občas je to horšie, keď sa toto ochorenie opäť nejakým spôsobom intenzívnejšie ozve, a&nbsp;vtedy sa stretávame viac. V&nbsp;podstate ide o&nbsp;to, aby sme sa postarali, že život pacienta nebude manažovať konkrétna psychická choroba. Napríklad pri poruchách príjmu potravy alebo pri morbídnej obe­zite sa na tieto diagnózy pozeráme z&nbsp;hľadiska, keď už ohrozujú život. Keď sa dostaneme do stavu, že ochorenie už neohrozuje život, pracujeme s&nbsp;tým, aby nedeformovalo psychický život. A&nbsp;keď je ochorenie stabilizované, môžeme hovoriť o&nbsp;tom, že už poznáme princíp jeho správania. Keď s&nbsp;ním už trošku koexistujeme a&nbsp;komunikujeme tak, že nás už nemanipuluje, ale držíme ho v&nbsp;rukách, potom môžeme povedať, že sme zastabilizovaní, ale stále si dávame pozor.

Prežili sme náročné kovidové obdobie, do toho ešte vypukla vojna na Ukrajine. Ako odborníčka z&nbsp;praxe vnímate, že vaša ambulancia je plnšia než pred pár rokmi?

Určite áno. Je to jednak preto, že sme psychologickej kultúre otvorení inak, ako to bolo možno pred dvadsiatimi rokmi. Omnoho viac sa v súčasnosti upozorňuje na potrebu psychického zdravia a psychickej stabilizácie. Za posledných desať rokov je zároveň zvýšený záujem o tieto služby. Dostali sme sa do fázy, že ani ja nemôžem uspokojiť všetky žiadosti o&nbsp;psychoterapiu, ktoré na moje meno aktuálne prichádzajú. Nemám takú kapacitu hodín a&nbsp;úprimne ma to mrzí, že musím ľudí odmietať, ale je to tak. Práce za posledné tri roky enormne pribudlo. Bohužiaľ, nepomáhajú nám ani celospoločenské problémy. Tie vytvárajú ďalší tlak na psychické fungovanie. Keď tento tlak majú rodičia, intenzívne ho cítia aj deti. Tento tlak aktuálne cítime naprieč všetkými generáciami. Netýka sa len jednej konkrétnej generácie.

S&nbsp;akými problémami vás aktuálne ľudia najčastejšie oslovujú?

Trápia nás veľmi podobné typy problémov, ale každý z&nbsp;nás ich spracováva cez svoj okruh symptómov. Napríklad cítime, že je na nás vyvíjaný veľký tlak v&nbsp;práci, niektorí to riešia závislosťami (látkové závislosti –&nbsp;alkohol, marihuana, ale aj nelátkové závislosti ako sledovanie sociálnych sietí), ďalej sú to úzkostné stavy, neistota, nepohoda, nedôvera samého v&nbsp;seba, chudnutie, emočné jedenie najmä vo večerných hodinách, sebapoškodzovanie… Problémy sa nijakým zásadným spôsobom nemenia, mení sa spôsob, ako s&nbsp;nimi bojujeme každý jeden z&nbsp;nás. Všetci chceme žiť vo fungujúcej rodine, byť milovaní, mať kamarátov, ľudí, ktorí nás podržia, mať stabilného partnera alebo partnerku, skvelú prácu, finančné zabezpečenie, ale to, ako sa vyrovnávame s&nbsp;tým, že niektorú zo svojich potrieb nemáme uspokojenú, je rôzne.

To, o&nbsp;čom sme pred desiatimi rokmi až tak nehovorili a&nbsp;s&nbsp;čím pacienti často prichádzajú teraz, sú otázky, ktoré súvisia so sexuálnou orientáciou, s&nbsp;identitou vlastného pohlavia. U&nbsp;mladých ľudí sú časté aj obavy a&nbsp;úzkosti, ktoré súvisia s&nbsp;klimatickou krízou, so strachom z&nbsp;budúcnosti. Rovnako pribúdajú problémy súvisiace so striedavou starostlivosťou o&nbsp;dieťa. Profily týchto problémov bývajú veľmi podobné, rozdielne je len to, ako sa s&nbsp;nimi konkrétni ľudia vyrovnávajú.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

To teda znamená, že každý zo súťažiacich v&nbsp;Extrémnych premenách dospel k&nbsp;morbídnej obezite na základe osobného problému, ktorý zajedal, respektíve ktorý spôsobil, že sa začal prejedať?

Každý jeden súťažiaci mal svoj životný príbeh, ktorý bol jedinečný a&nbsp;originálny. Vyplývalo to z&nbsp;toho, kde sa narodili, ako sa narodili, ako boli výchovne vedení, v&nbsp;akom sociálnom prostredí vyrastali, ako boli podporovaní z&nbsp;perspektívy primárnej rodiny, ako fungovali v&nbsp;rodine, ktorú si sami založili, aké požiadavky boli na nich kladené od minulosti až po súčasnosť… No všetky tieto príbehy spája to, že vplyvom životného štýlu sa títo ľudia dokázali prejesť smerom k&nbsp;morbídnej obezite. Trvalo to niekoľko desaťročí a&nbsp;počas tohto času tomu nevenovali pozornosť, ale verili, že sa niečo stane, že z&nbsp;nich niekto dokáže sňať všetky ich kilogramy… Možno v&nbsp;minulosti verili nie veľmi funkčným diétam, ale postupne sa to tak vymykalo spod ich kontroly, až prestali veriť, že môže dôjsť k&nbsp;zmene. Napriek tomu buď nabrali odvahu oni sami, alebo ich rodinní príslušníci a&nbsp;do Extrémnych premien ich prihlásili.

Moja práca bola psychoterapeutická. S&nbsp;každým súťažiacim som pracovala tak, aby porozumel tomu, prečo v&nbsp;minulosti fungoval, ako fungoval, a&nbsp;čo v&nbsp;budúcnosti bude v&nbsp;jeho prípade fungovať inak. Museli sme sa teda dotknúť aj koreňa, kedy a&nbsp;prečo sa to celé začalo. No táto informácia nebola vždy jadrová. Podstatné bolo, aby sme pochopili varovné signály toho, ako sa toto správanie začalo a&nbsp;ako pokračovalo, aby sme v&nbsp;prípade, že by sme opäť spadli do toho istého kolotoča, dokázali toto správanie čím skôr zastaviť.

Za morbídnou obezitou nie je jedna traumatická situácia, je to sled viacerých životných udalostí, okolností, formatívnych faktorov, ktoré zo mňa urobia človeka, ktorým som dnes. Nejde len o&nbsp;to, že daný človek začal jesť, ale aj o&nbsp;rodinné vzorce, o&nbsp;to, aký prístup mali v&nbsp;rodine k&nbsp;jedlu, ako fungovali zvyky, ktoré súviseli s&nbsp;jedlom, aká atmosféra bola u&nbsp;nich doma pri jedle… Vzťah k&nbsp;jedlu sa neformoval dnes, ale dlhé životné obdobie a&nbsp;toto všetko a&nbsp;všeličo iné sme so súťažiacimi analyzovali.

To znamená, že taký človek rieši problémy na základe určitého šablónovitého správania? Príde problém, tak otvorím chladničku a&nbsp;prejem sa?

Áno, ešte vás doplním, nazýva sa to schéma alebo vzorec fungovania, ktorý uplatňujem na riešenie rôznych typov problémov.

Ak u&nbsp;takých ľudí dôjde počas chudnutia ku kríze, je zrejme podstatne jednoduchšie vyznať sa sám v&nbsp;sebe a&nbsp;prípadné sebadeštruktívne správanie hneď v&nbsp;zárodku zastaviť.

Dnes už obezita nie je len problém obezitologického, gastroenterologického, diabetologického a&nbsp;kardiovaskulárneho zamerania, ale je aj psychický problém. Účinkujúci v&nbsp;Extrémnych premenách dostali komplexnú starostlivosť v&nbsp;procese chudnutia –&nbsp;aj aspekt psychického zdravia ako dôležitá súčasť v&nbsp;procese chudnutia bol podporený. Bol to pre nich bonus a&nbsp;boli lepšie pripravení na to, že krízové situácie vzniknú. V&nbsp;tom prípade boli edukačne lepšie pripravení. V&nbsp;prípade, že by nastúpila kríza, už vedeli, čo majú robiť. Snažili sme sa celý štáb v&nbsp;pozadí pracovať tak, aby účinkujúci cítili podporu v&nbsp;procese svojej zmeny, a&nbsp;to sa v&nbsp;mnohých prípadoch podarilo.

Už ste naznačili, že so vznikom obezity súvisí výchova. A&nbsp;v&nbsp;jednom rozhovore ste dokonca povedali, že práve deti zo sociálne slabších rodín, ktoré nemajú až taký prístup ku kvalitnejším potravinám, trpia obezitou.

Áno, je to tak. Ja osobne som fanúšička kvalitných, zdravých potravín, mám rada stredomorskú kuchyňu, ktorá sa vykazuje aj v&nbsp;oblasti kardiovaskulárneho zdravia ako veľmi dôležitý činiteľ. Ale kto si dnes môže dovoliť jesť každý deň ryby? Asi najdostupnejšie je kúpiť si biely rožok a&nbsp;spracované mäso (šunku). Výskumy z&nbsp;iných krajín hovoria o&nbsp;tom, že zdravie do značnej miery súvisí s&nbsp;tým, či si ho môžeme dovoliť a&nbsp;či si ho vieme kúpiť aj v&nbsp;podobe kvalitného životného štýlu (kvalitných potravín, kvalitného športu), ale dnes to nie je záležitosť, ktorá by bola lacná, je to presne naopak a&nbsp;úprimne ma to mrzí.

Keby ste možno opäť z&nbsp;vlastnej praxe povedali –&nbsp;riešite túto extrémnu obezitu už aj u&nbsp;detí alebo tam to ešte nie je až také alarmujúce?

Fenomén extrémnej obezity u&nbsp;detí tu už, bohužiaľ, je.

Ako s&nbsp;takými deťmi, respektíve hlavne s&nbsp;ich rodičmi pracujete?

Nie je vôbec nič výnimočné, ak obezitou trpia aj samotní rodičia, práve preto sa snažím v&nbsp;prvom rade komunikovať s&nbsp;nimi. Upozorňujem ich na to, že problém obe­zity ich dieťaťa je problémom celej ich rodiny a&nbsp;že zdravý životný štýl musíme upraviť u&nbsp;nich všetkých. Tým, že sa dieťa narodilo obéznemu rodičovi, má väčší genetický potenciál byť obézne, aj pri menšom množstve stravy, lebo tam už je rizikový faktor v&nbsp;podobe genetickej informácie, ktorú si dané dieťa so sebou prináša.

Vo všeobecnosti treba priznať, že náš jedálniček je príliš kalorický a&nbsp;málo sa hýbeme. Kedysi bol pohyb úplne prirodzený, táto generácia má však pohyb mikroskopický, čo znamená, že ak človek chce uspokojiť svoju potrebu, stačí mu chytiť do ruky nejakú obrazovku (tablet, počítač, mobilný telefón). Skrátka, ja ako rodič mám eminentnú zásluhu na tom, či moje dieťa je alebo nie je obézne. Ak sa mi už vymyká z&nbsp;normy, mala by som okamžite robiť opatrenia. My však čakáme do poslednej chvíle. Rodičia mi napríklad povedia, že sa ich dieťa odmieta vyzliecť na telesnej výchove, lebo sa hanbí, už sa mu deti smejú a&nbsp;šport je preň problematický…

Je to beh na dlhšiu trať. Aj v&nbsp;mojej súkromnej praxi, aj v&nbsp;Extrémnych premenách trvá táto premena približne rok, ale rokom sa to nekončí. Ak si túto zmenu chcú ľudia udržať, treba sa na to nastaviť. Je to zásadná, v&nbsp;podstate celoživotná zmena, nie zmena na jeden rok.

Čiže touto premenou by si mal človek vytvoriť nový životný štýl?

Áno. Je to nový štýl myslenia a&nbsp;prístupu k&nbsp;životu.

Mnohým z&nbsp;nich sa darí. Týka sa to najmä ľudí, ktorých rozhodnutie pre životnú zmenu bolo silné, konzistentné, intenzívne. Sú však aj takí, ktorí schudnú a&nbsp;opäť priberú, potom schudnú, je to s&nbsp;nimi ako na hojdačke. Faktory, od ktorých závisí, že daní jedinci budú úspešní, sú podľa výskumov prostredie, ktoré ich obklopuje, vyššie vzdelanie, lepšie sociálne zázemie, dobrá psychologicko-psychoterapeutická podpora… Takí ľudia majú lepší predpoklad, že si dobrý výsledok udržia, než tí, ktorí do toho idú sami.