Jana Homolová

Pôsobíte na ľudí občas ako ich „zlé svedomie“? Už len tým, že pestujete zdravý životný štýl, pripomína im to, že konkrétnu životnú oblasť zanedbávajú a&nbsp;majú pred vami potrebu ospravedlňovať sa?

Stáva sa mi, že keď niekam prídem, ľudia začnú sťahovať bruchá a&nbsp;majú tendenciu ospravedlňovať sa. (Smiech.) Ale zabúdajú na jednu dôležitú vec: že som takisto človek a&nbsp;oddeľujem svoj súkromný život od práce. Keď nepracujem a&nbsp;prídem do spoločnosti, je mi úplne jedno, kto čo konzumuje a&nbsp;či vo voľnom čase cvičí alebo nie. Každý nech si robí, čo chce… Ale povedali ste, že razím zdravý životný štýl. Tu si treba zodpovedať, čo to vlastne zdravý životný štýl je…

Je to štýl života, ktorý vám má prinášať radosť. Ľudia by sa mali hýbať, robiť niečo pre seba nie preto, lebo tu máme nejaký trend hýbania sa. Ak to človek berie ako povinnosť, vytvára svojmu telu stres. Zdravý životný štýl je to, že človek robí pre seba niečo s láskou, s nasadením, baví ho to, nerobí to preto, že musí… Ak niečo robíte z&nbsp;donútenia, príde čas, keď sa to vo vás zlomí a&nbsp;nebudete mať chuť robiť nič. Človek má mať nastavený taký štýl života, aby to, čo robí teraz, vedel a&nbsp;chcel robiť aj o&nbsp;desať rokov. Cieľom takého života je dlhovekosť. Nechcem, aby sa kvalita môjho života v&nbsp;päťdesiatke-šesťdesiatke znížila. Nechcem žiť ako naši rodičia, ktorí boli najvitálnejší v&nbsp;tridsiatke a&nbsp;štyridsiatke, ale v&nbsp;šesťdesiatke dožívali. Chcem žiť tak, aby sa moja kvalita života v&nbsp;sedemdesiatke znížila čo najmenej. Toto je cieľ a&nbsp;to je pre mňa zdravý životný štýl. Ak to človek dokážete, je to fantastické, lebo vyhral nad svojím životom.

Takto sa snažíte pracovať aj so svojimi klientmi alebo aj s&nbsp;ľuďmi, ktorí sa prihlásili do Extrémnych premien? Nastaviť ich myslenie inak, aby čokoľvek, čo pre seba urobia, robili s&nbsp;radosťou?

Áno, to je ten hlavný odkaz. Čokoľvek pre seba urobím, urobím to s&nbsp;láskou. Stačí mi aj 25&nbsp;minút pohybu denne, ale venovať tomu stopercentné nasadenie a&nbsp;pozornosť. Neodskakovať popritom k&nbsp;telefónu. Keď sa venujem sebe, venujem sa sebe a&nbsp;nevnímam okolie. Treba sa naučiť vnímať svoje telo, končatiny v&nbsp;priestore a&nbsp;čase tu a&nbsp;teraz. Nedávam si slúchadlá do uší, netelefonujem, ale venujem sa sebe, nikomu ani ničomu inému, iba sebe. Ak ste pri cvičení nesústredený, riešite všetko naokolo, takých ľudí volám „fajkoši“, lebo si na konci dňa len odfajknú, že majú odcvičené…

Viete, pravidelne sa mi stáva, že od rána robím, prídem domov a&nbsp;mám asi tridsať minút čas. Vtedy by som si najradšej doprial krátky poobedný spánok, aby som načerpal sily na ďalšiu robotu, ale čaká ma napríklad pes, ktorého potrebujem vyvetrať. Tak si na neho čas nájdem a&nbsp;po desiatich minútach v&nbsp;prírode sa nabudia aj moje oči, nemám chuť spať a&nbsp;cítim prílev energie. Domov sa tak vráti šťastný pes aj ja, a&nbsp;to som bol pôvodne bez energie. O&nbsp;to ide. Naučiť sa robiť všetko s&nbsp;láskou a&nbsp;so srdcom, nie automaticky. Aj pri cvičení je dôležité vytvoriť si návyk, akúsi rutinu vo fyzickej aktivite, ale zároveň je dôležité robiť tieto aktivity srdcom. Nebrať ich ako povinnosť, veď koľko ľudí sedí na vozíku a&nbsp;nemôže sa hýbať a&nbsp;my si z&nbsp;pohybu robíme stres. To je nezmysel. Pohyb má byť radosťou.

<strong>Celý rozhovor s uznávaným trénerom Molnárom nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka Život v predaji od 8.9.2022.</strong>