Je fajn, že sa ľudia odlišujú. Ešte lepšie je, keď sú tvoriví, prospešní pre okolie a plní vášne i lásky k svojmu povolaniu. Presne takýto je Anton Trebuľa.

Je učiteľ zemepisu, ruského jazyka, vedúci turistického krúžku, člen školskej rockovej skupiny a tréner futbalistiek na 1. ZŠ v Hriňovej, ktorá ho aj vychovala. Je sám sebou, lebo žije svoj sen. Podľa neho je najdôležitejší pokoj v sebe. A pokoj je vtedy, keď nezáleží na tom, ako plynie čas.

Mgr. Anton Trebuľa
Dnes 45-ročný učiteľ o sebe rád hovorieva, že je šťastný aj v smútku. Miluje verše ruského básnika Lermontova, najmä báseň Samota. Na Fakulte prírodných vied nitrianskej Univerzity Konštantína Filozofa vyštudoval učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – geografiu. Neskôr si doplnil pedagogické vzdelanie, ale aj prekladateľstvo a tlmočníctvo na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Z geografie má atestáciu a je výchovný poradca.

Podpoľanie je región, kde je hádam na každom kroku markantná láska k tradíciám. Čo vás v tomto smere najviac ovplyvnilo?

Boli to silné korene predkov, správna výchova rodičov a starých rodičov, vplyv niektorých učiteľov aj pokojné socialistické detstvo a mladosť.

Väčšina vašich rodákov alebo vrstovníkov spieva alebo tancuje v rôznych folklórnych zoskupeniach. Vy ste sa však vydali celkom inou cestou.

Som sám sebou. Rodoľub, Slovan, rusofil. Žil som v inom svete, ovplyvnený knihami, rozhlasovými hrami, filmami o štúrovcoch, fotografiami Karola Plicku, žil som a žijem vo svete poznávania, osamelého túlania s batohom po všetkých lazoch vo všetkých ročných obdobiach, poryvoch počasia. Vlastnými nohami som precítil vzdialenosti, vrchy, lesy, chodníky, pri rozhovoroch s ľuďmi vnútorný život ich obyvateľov.

Namiesto diskoték, ľudových zábav som sa túlal po kopcoch, lazoch, pomáhal som starým rodičom pri robote v Slanci alebo na Kriváni. Vždy pripravený s papierikmi a perom, aby som zaznamenával nárečové slová, ich spomienky na život predkov, neskôr som nosieval i diktafón a fotoaparáty. Spoznal som zvláštny charakter obyvateľov podpolianskych lazov – na jednej strane osamotenosť, prajnosť, tvrdosť, na druhej strane nedôverčivosť, závisť, ohováranie a pokrytectvo.

FOTOGRAFIE KEČKÁRA Z HRIŇOVEJ A JEHO ŽIAKOV NÁJDETE V GALÉRII

Kedy ste sa rozhodli stať sa učiteľom?

Rozhodnutie padlo v detstve. Keď som videl krásny film o zvykoch Vianočné oblátky s úžasnou hudbou Svetozára Stračinu a seriál Štúrovci, v slohovej práci o budúcom povolaní som od srdca napísal, že by som sa rád stal učiteľom! Idealisticky som túžil učiť niekde na lazoch vysoko pod oblohou, ako kedysi gazdovskí učitelia učili mojich starých rodičov. Na základnej škole som rád spoznával ďaleké oblasti sveta, sledoval som cestopisné filmy, čítal cestopisy. Veľkou inšpiráciou mi boli stretnutia s najväčším slovenským cestovateľom Františkom Kelem.

Počas štúdia na Gymnáziu vo Zvolene som vyhral krajské kolo geografickej olympiády s účasťou na celoslovenskom kole. Geografiu som vyštudoval na vysokej škole v Nitre, diplomovú prácu som venoval domovu – Hriňovej. Ruský jazyk som vyštudoval v Banskej Bystrici na katedre slovanských jazykov, kde som úplne podľahol rusofilstvu, láske k Rusku. Počas štúdia som spracoval tému Sibír a jej deti Evenkovia a Evenovia, ktorej súčasťou bol aj preklad ich rozprávok, spojený s prezentáciou v Slovenskom rozhlase. V diplomovej práci Sibírske národy som sa venoval zvykom a vývinu pomenovaní 30 sibírskych národov.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia