Koncom leta ste vystúpili na Hrade pri príležitosti narodeninového galakoncertu k nedožitým 75 rokom Jozefa Bednárika (†65). Bol s vami spojený od vašich začiatkov.

Bola to krásna, emotívna spomienka urobená tak, akoby to Jožko Bednárik moderoval z veľkej obrazovky, ktorá bola v strede pódia. Á áno, Béďo mi v treťom ročníku na JAMU (Janáčkova akademie múzických umění v Brne, pozn. red.) dal úplne prvú a veľkú príležitosť v muzikáli Andrewa Lloyda Webbera Jozef a jeho zázračný farebný plášť, kde som spievala hlavnú ženskú rolu, rozprávačku. Konkurz bol ťažký, lebo som pred ním mala veľkú trému. Bolo to v baletnej sále divadla Nová scéna. Odprevadila ma tam maminka a čakala, ako to dopadne. Odspievala som, aj keď ku koncu mi od trémy vyschlo v krku, no podarilo sa to. Béďo zišiel dole a povedal mame: „Soňa! Koho si nám to poslala?!“ Ona sa zľakla, že jej vynadá, či sa nehanbí, že dcéra nemá talent, ale on zrazu zmenil výraz tváre a maminke povedal: „No, možno to raz bude hviezda!“ (Smiech.) A mame odľahlo. S Jožkom Bednárikom som mala tú najlepšiu školu, pretože on dokázal z človeka vydolovať to, čo potreboval – pokiaľ to v ňom bolo. Bol veľmi emotívny. Niekedy bol nahnevaný a prísny, a keď sa mu niečo páčilo, bol dojatý k slzám.

Boli herci, ktorí jeho spôsob práce nechápali a urážali sa?

Bol špecifický, občas sme si museli geometrickými tvarmi ukazovať, čo sme. (Smiech.) Ale ja mám od neho odloženú takú raritu. Vtedy ešte klepal na stroji herecké pripomienky. Niektoré sú nepublikovateľné, ale som rada, že som si odložila tie, ktoré boli určené mne. Je to pekná pamiatka. A určite sa našli ľudia, s ktorými si nesadol, ale vďaka jeho povahe vznikali na javisku rôzne milé momenty. Napríklad keď mi po škole dal druhú krásnu príležitosť v muzikáli Dracula v Prahe, veľmi na javisku sekíroval jedno dievča – možno aj preto, že mu bola sympatická – a ona po ňom raz hodila v hneve jablko, keď sedel za režijným pultom v hľadisku. (Smiech.) Bolo milé, že toto „jablko sváru“ bolo potom vystavené na piedestáli. Ich vzťah však fungoval ďalej. Ja osobne vnímam Jožka Bednárika ako svojho muzikálového otca.

Váš skutočný otec, teda režisér Pavol Haspra (†74), dlhý čas ani nevedel, že viete výborne spievať.

Práve na premiére muzikálu Jozef a jeho zázračný farebný plášť ma na pódiu videl prvýkrát. Neskôr som sa dopočula, že počas prestávky chodil celý nesvoj, nezmohol sa ani na slovo, no medzičasom mu už kolegovia gratulovali k môjmu výkonu. Práve tam ma počul na­ozaj spievať. Hádam bol v dobrom prekvapený. (Smiech.)

Aj vám neskôr pri práci radil?

Musím sa priznať, že neskôr som chcela, aby so mnou moju prácu rozoberal. Vždy som sa tešila, keď prišiel na predstavenie, dokonca aj na absolventskom školskom koncerte mi k hereckému výrazu pri jednej pesničke poradil. Bola som vďačná za jeho rady. Nebol typ rodiča, ktorý by mi omieľal, aká som úžasná. Naopak, povedal mi, čo môžem vylepšiť, urobiť inak, a to bolo dobre, lebo som vedela, že je to z jeho strany úprimné. Je mi veľmi ľúto, že posledné krásne muzikály, v ktorých som mala možnosť účinkovať, už nevidel. Často mi je preto v zákulisí do plaču, lebo si hovorím, že tatinovi by sa to páčilo… (Úsmev.)

Zo živelnej divy KATARÍNY HASPROVEJ sa stala vzorná manželka a ochrankyňa rodiny. Viac sa dozviete v aktuálnom vydaní týždenníka Život.