Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

V&nbsp;Mukačeve na západe Ukrajiny pôsobíte ako miestna koordinátorka, ste zamestnaná v&nbsp;Spišskej katolíckej charite. Nemotivovala vás vojna na návrat domov, do rodného Senca?

Práve naopak. Na Ukrajine som celkovo šestnásť rokov, a&nbsp;keď vy­pukla vojna, musela som niečo robiť, inak by som sa zbláznila. Ako prvé sme s&nbsp;kolegyňami pripravili škatuľu plnú obložených chlebov. Keď sme však prišli na hranicu, zistili sme, že je to ako kvapka v&nbsp;mori. Pomoci nie je nikdy dosť.

A&nbsp;čo výpadky elektrickej energie? Ani tie vás neodrádzajú od pobytu na Ukrajine?

V&nbsp;byte, v&nbsp;ktorom bývam, máme trinásť, prípadne šestnásť stupňov Celzia práve pre spomínané výpadky. Zvykla som si. Keď mám v&nbsp;byte devätnásť stupňov Celzia, už sa potím. (Smiech.)

FOTOGRAFIE K ROZHOVORU NÁJDETE V GALÉRII

Prioritne sa však na Ukrajine ako charitatívna pracovníčka venujete rómskym rodinám. Takejto pomoci nie je nikdy dosť ani na Slovensku.

Nešla som na Ukrajinu s&nbsp;tým, že budem pomáhať práve Rómom. Vždy som túžila ísť na Sibír, preto som aj vyštudovala zdravotnícku školu. Naskytla sa mi však možnosť ísť pracovne do Mukačeva, tak som to využila. Pôsobila som ako vychovávateľka na internátnej dievčenskej škole. Zarazilo ma, že hoci išlo o&nbsp;chudobné študentky, z&nbsp;domu si prinášali jedlo, ktoré vo štvrtok zhromaždili do vedra a&nbsp;vyhodili do kontajnera. Vyhadzovať jedlo je hriech. Všimla som si, že z&nbsp;kontajnera ho vyberali rómske deti. Študentkám som preto navrhla, aby jedlo, ktoré nechcú, vyložili na stôl, a&nbsp;ja som ho potom odniesla do rómskej osady. Prečo by to jedlo mali deti jesť z&nbsp;vedra ako prasiatka? Potom som jednej z&nbsp;rodín pomohla s&nbsp;pílením dreva, pretože domáci pán mal zlomenú ruku. Po príchode na Ukrajinu som sa postupne naučila ukrajinský a&nbsp;maďarský jazyk. Miestnym Rómom a&nbsp;Rómkam som čítala biblické príbehy, veľmi sa im to páčilo, poniektorí pri tom plakali a&nbsp;stále ma pozývali, aby som k&nbsp;nim prišla a&nbsp;čítala im. Sú totiž negramotní. Tak som sa s&nbsp;nimi vlastne zblížila a&nbsp;začala som im pomáhať.

Z&nbsp;vašej strany však nejde čisto o&nbsp;materiálnu pomoc.

Spočiatku som bola zamestnaná na miestnom biskupskom úrade a&nbsp;miestny biskup bol naklonený pomoci rómskym rodinám. Z&nbsp;našej strany sme ich viedli k&nbsp;viere, absolvovali sme katechézy, bol v&nbsp;tom obsiahnutý aj boj proti alkoholizmu. Je pravda, že spočiatku som ako žena mala problém s&nbsp;ich rešpektom, ale pomaly sa to zmenilo. Stávalo sa, že keď sa vracali opití domov, niektorým z&nbsp;nich som musela aj streliť jednu facku. Sú odo mňa nižší, alkohol ich oberal o&nbsp;sily a&nbsp;obratnosť, to bola moja výhoda. Alkohol veľmi ničí rodiny, bez rozdielu, videla som to práve u&nbsp;Rómov. 

Na dôvažok u&nbsp;nich stále vládne patriarchálny štýl života. Keď sa ženy rozprávajú o&nbsp;svojich mužoch, hovoria o&nbsp;nich v&nbsp;doslovnom preklade ako o&nbsp;mojom či tvojom pánovi. Keď sa vrátia domov, hoci aj opití, ženy musia mať pre nich nanosenú a&nbsp;nahriatu vodu. Veľmi rada sa venujem rómskym deťom, rozprávam sa s&nbsp;nimi o&nbsp;vojne, vysvetľujem im, že ony, hoci majú biedne domy, predsa len majú strechu nad hlavou, ale deti na východe musia žiť v&nbsp;pivniciach. Ako prvé som ich naučila neprosiť, nežobrať. Keď som k&nbsp;nim prišla, zvyčajne mi ako prvú položili otázku: Čo si nám doniesla? Ja im na to –&nbsp;predsa seba.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Z&nbsp;nášho rozhovoru vyplýva, že pomoc iným beriete ako samozrejmosť.

Pochádzam z&nbsp;veriacej rodiny, sme ôsmi súrodenci, dvaja bratia sú kňazi. Rodičia nás odmala učili, že každý deň máme vykonať aspoň jeden dobrý skutok v&nbsp;prospech iného človeka. A&nbsp;tak sme napríklad susedovi pomáhali kŕmiť zajace, inej susedke v&nbsp;seniorskom veku sme zase pomáhali s&nbsp;nákupmi. V&nbsp;sobotu sme pravidelne zametali chodník pred naším domom, a&nbsp;keďže susedia boli seniori, pozametali sme aj pred ich domami, postupne sa to zvrtlo tak, že sme zametali celú ulicu. (Úsmev.)

Aktuálne vozievate materiálnu humanitárnu pomoc do regiónov Ukrajiny blízko frontovej línie. Sama nepretržite šoférujete dodávku, pomoc aj rozdávate. Je to obdivuhodné.

Do cieľa ma vedie hlavne vedomie, že tí ľudia nás potrebujú. Žijú naozaj biedne a&nbsp;sú odkázaní na pomoc od iných. Napríklad v&nbsp;Charkove pôvodne bývalo 1&nbsp;100&nbsp;000 ľudí. Pred vojnou ich ušla väčšina, ostalo tam 400-tisíc ľudí, postupne sa vracajú, dnes je ich 600-tisíc. Lenže si nevedia nájsť prácu, mesto je zničené, nemajú čo jesť. V&nbsp;lete bývali v&nbsp;pivniciach pre bombardovanie, dnes je to pre zimu. V&nbsp;podzemí je teplejšie ako v&nbsp;rozbombardovaných bytoch. Donesú si do pivnice dvere, <a rel="noopener" href="https://www.wilsondo.sk/rozkladacie-matrace/" target="_blank">položia na ne matrac</a> a&nbsp;tak spia. Ostalo tam veľa dobrovoľníkov a&nbsp;dobrovoľníčok, ktorí pomáhajú ostatným. Napríklad riaditeľ miestnej charity je Poliak, aj on tam ostal.

Keď prídeme s&nbsp;materiálnou pomocou, potraviny rozdávame na konkrétnych postoch, príde tam aj 1&nbsp;200&nbsp;ľudí a&nbsp;trpezlivo čakajú v&nbsp;rade. Keď miestni vidia auto so zahraničným evidenčným číslom, majú pocit –&nbsp;nezabudlo sa na nás. My máme na tvári kŕčovitý úsmev, ale verte, srdce mi plače. V&nbsp;rade stoja mamičky s&nbsp;malými deťmi, seniori a&nbsp;seniorky. Platí napríklad predpis, že sladkosti sa dávajú len deťom, hoci sladké si pýtajú aj starí ľudia. Miestni dobrovoľníci a&nbsp;dobrovoľníčky musia udržiavať poriadok, my cudzí si môžeme dovoliť výnimky. A&nbsp;tak som v&nbsp;novembri jednej seniorke strčila do vrecka cukríky. Bozkávala mi za to ruky so slovami, že cukrík nemala v&nbsp;ústach od februára, keď vypukla vojna. Hoci títo ľudia bývajú v&nbsp;pivniciach a&nbsp;nemajú možnosť umyť sa, obdivujem na seniorkách, že biele vlasy majú pekne učesané, prípadne sú decentne nalíčené.

Spomínate si na prvú cestu do rizikovej oblasti?

Bol to Kyjev a&nbsp;vtedy už oslobodená Buča a&nbsp;Irpiň. Tam som počula príbehy o&nbsp;zverstvách priamo od ľudí, ktorí ich zažili na vlastnej koži. Jedna zo žien mi povedala, že ľutuje jedine to, že ruskí vojaci zomierajú rýchlou smrťou. Na začiatku vojny boli v&nbsp;tejto oblasti mladí ruskí vojaci, ktorí sa správali ľudsky. Vonku s&nbsp;miestnymi na ohni varili boršč, opekali šašlik. Hovorili im –&nbsp;nás sem len poslali, my nechceme zabíjať. Všetko sa však zmenilo, keď dorazili kadyrovské jednotky z&nbsp;Čečenska. 

Počúvala som o&nbsp;zverstvách, ktoré tam napáchali, verte, zmenilo ma to. Videla som a&nbsp;počula veľa bolesti. Jedna žena mi rozprávala, ako jej zabili muža, s&nbsp;troma synmi sa schovávala v&nbsp;pivnici. Vojaci dali miestnym príkaz, že môžu vyjsť von a&nbsp;slobodne odísť z&nbsp;okupovaného územia. Len čo si však miestni sadli do áut, začala sa paľba. Táto žena prišla o&nbsp;dvoch synov vo veku osem a&nbsp;štyri roky, ostal jej len syn vo veku batoľaťa, ktorého mala na rukách. Iná žena sa mi zase zverila, ako vojaci prišli k&nbsp;nim domov a&nbsp;dali jej na výber: ak sa im sexuálne podvolí, nezabijú jej muža. Znásilnili ju pred očami jej manžela a&nbsp;nakoniec ho aj tak zabili. Iná žena im odmietla byť povoľná, priviazali ju o&nbsp;dvere a&nbsp;pred jej očami znásilnili jej deväťročnú dcéru.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Sú to otrasné svedectvá. Rozprávate sa s&nbsp;miestnymi aj o&nbsp;tak­zvaných normálnych záležitostiach?

Ale iste, v&nbsp;Charkove som sa zoznámila s&nbsp;mužmi dvojčatami, ich manželky a&nbsp;deti ušli pred vojnou do zahraničia. Vedieme tak trocha filozofické rozhovory. Zamýšľajú sa nad tým, prečo sa slobodne nemôžu rozhodnúť, ktorým smerom sa má ich krajina uberať. Pýtajú sa: Prečo nás za to, že chceme ísť do Európskej únie, bombardujú? Keď sa na Slovensku konalo referendum o&nbsp;vstupe do Európskej únie, nikto nás nebombardoval.

Okrem potravinovej pomoci vozievate do vojnovej oblasti piecky, ide o&nbsp;projekt, za ktorým stojíte práve vy.

Zhotovujú ich Rómovia zo západnej Ukrajiny, ktorým pomáham. Celá Ukrajina bojuje s&nbsp;výpadkami elektrickej energie, svetlo a&nbsp;teplo mávame hlavne v&nbsp;noci. Preto títo Rómovia vstávajú v&nbsp;noci o&nbsp;druhej hodine, aby dve hodiny mohli zvárať. Kým nebola vojna, pracovali v&nbsp;Maďarsku, Kyjeve, Chersone na stavbách. Do Odesy cestovali ako sezónni zberači úrody. Vojna však všetko zmenila, sú bez práce. Na druhej strane ovládajú kováčske remeslo, bolo by škoda nevyužiť ich šikovnosť. Na internete som čítala prejav charkovského biskupa, spomínal aj to, ako by sa v&nbsp;zničenej oblasti zišli piecky. To bol začiatok nášho projektu. Zatiaľ sme na východnú Ukrajinu vyviezli asi šesťdesiat piecok. Využívajú ich ľudia v&nbsp;pivniciach, kde majú možnosť urobiť si dieru na vývod. Piecky slúžia aj ľuďom v&nbsp;okolitých dedinách, ich domy sú zbombardované, bývajú poväčšine v&nbsp;letných kuchyniach. Najďalej sme boli s&nbsp;pieckami osem kilometrov od ruských hraníc.

Slovenská katolícka charita zatiaľ zafinancovala sedemdesiat takýchto piecok. Potrebné peniaze zháňa od sponzorov a&nbsp;donorov aj Spišská katolícka charita, veľmi aktívny je v&nbsp;tejto oblasti môj kolega Anton Frič.

Kam najbližšie vyrazíte s&nbsp;humanitárnou pomocou?

Bude to opäť Charkov a&nbsp;potom Cherson. Cestujem takto priemerne raz za mesiac. Ľudia, s&nbsp;ktorými sa tam stretávam, sú už moji blízki známi. Teším sa napríklad na papu Viťu. Nedávno mu zostrelili syna, bol vojenským letcom, a&nbsp;to sa na jar ženil. Aj jeho manželka pracuje ako vojačka. Vždy, keď pred cestou plním auto potravinami, oblečením a&nbsp;inými vecami, myslím na všetkých tých ľudí, vďaka ktorým môžeme pomáhať iným. Ide o&nbsp;množstvo konkrétnych ľudí, ktorých ja osobne nepoznám, ale jedno viem iste: sú to ľudia s&nbsp;dobrým a&nbsp;veľkodušným srdcom voči trpiacim vojnou. Nesmierne im ďakujem.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...