V Mukačeve na západe Ukrajiny pôsobíte ako miestna koordinátorka, ste zamestnaná v Spišskej katolíckej charite. Nemotivovala vás vojna na návrat domov, do rodného Senca?

Práve naopak. Na Ukrajine som celkovo šestnásť rokov, a keď vy­pukla vojna, musela som niečo robiť, inak by som sa zbláznila. Ako prvé sme s kolegyňami pripravili škatuľu plnú obložených chlebov. Keď sme však prišli na hranicu, zistili sme, že je to ako kvapka v mori. Pomoci nie je nikdy dosť.

A čo výpadky elektrickej energie? Ani tie vás neodrádzajú od pobytu na Ukrajine?

V byte, v ktorom bývam, máme trinásť, prípadne šestnásť stupňov Celzia práve pre spomínané výpadky. Zvykla som si. Keď mám v byte devätnásť stupňov Celzia, už sa potím. (Smiech.)

Prioritne sa však na Ukrajine ako charitatívna pracovníčka venujete rómskym rodinám. Takejto pomoci nie je nikdy dosť ani na Slovensku.

Nešla som na Ukrajinu s tým, že budem pomáhať práve Rómom. Vždy som túžila ísť na Sibír, preto som aj vyštudovala zdravotnícku školu. Naskytla sa mi však možnosť ísť pracovne do Mukačeva, tak som to využila. Pôsobila som ako vychovávateľka na internátnej dievčenskej škole. Zarazilo ma, že hoci išlo o chudobné študentky, z domu si prinášali jedlo, ktoré vo štvrtok zhromaždili do vedra a vyhodili do kontajnera. Vyhadzovať jedlo je hriech. Všimla som si, že z kontajnera ho vyberali rómske deti. Študentkám som preto navrhla, aby jedlo, ktoré nechcú, vyložili na stôl, a ja som ho potom odniesla do rómskej osady. Prečo by to jedlo mali deti jesť z vedra ako prasiatka? Potom som jednej z rodín pomohla s pílením dreva, pretože domáci pán mal zlomenú ruku. Po príchode na Ukrajinu som sa postupne naučila ukrajinský a maďarský jazyk. Miestnym Rómom a Rómkam som čítala biblické príbehy, veľmi sa im to páčilo, poniektorí pri tom plakali a stále ma pozývali, aby som k nim prišla a čítala im. Sú totiž negramotní. Tak som sa s nimi vlastne zblížila a začala som im pomáhať.

Z vašej strany však nejde čisto o materiálnu pomoc.

Spočiatku som bola zamestnaná na miestnom biskupskom úrade a miestny biskup bol naklonený pomoci rómskym rodinám. Z našej strany sme ich viedli k viere, absolvovali sme katechézy, bol v tom obsiahnutý aj boj proti alkoholizmu. Je pravda, že spočiatku som ako žena mala problém s ich rešpektom, ale pomaly sa to zmenilo. Stávalo sa, že keď sa vracali opití domov, niektorým z nich som musela aj streliť jednu facku. Sú odo mňa nižší, alkohol ich oberal o sily a obratnosť, to bola moja výhoda. Alkohol veľmi ničí rodiny, bez rozdielu, videla som to práve u Rómov.

Na dôvažok u nich stále vládne patriarchálny štýl života. Keď sa ženy rozprávajú o svojich mužoch, hovoria o nich v doslovnom preklade ako o mojom či tvojom pánovi. Keď sa vrátia domov, hoci aj opití, ženy musia mať pre nich nanosenú a nahriatu vodu. Veľmi rada sa venujem rómskym deťom, rozprávam sa s nimi o vojne, vysvetľujem im, že ony, hoci majú biedne domy, predsa len majú strechu nad hlavou, ale deti na východe musia žiť v pivniciach. Ako prvé som ich naučila neprosiť, nežobrať. Keď som k nim prišla, zvyčajne mi ako prvú položili otázku: Čo si nám doniesla? Ja im na to – predsa seba.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane