Odvtedy, čo som vás videla naposledy, ste výrazne schudli. Čo je za tým?

Pre zdravotné problémy s platničkami som musela na istý čas upustiť od aktívneho pohybu a odrazilo sa to, samozrejme, aj na mojej váhe. Našťastie, už nemám bolesti, a preto som sa opäť mohla vrátiť k svojim obľúbeným športom.

Milujem sladké, vypekám pravidelne už od svojich desiatich rokov a bolo načase trošku obmedziť cukor. Stávalo sa, že čo som si napiekla, to som si aj sama zjedla. A veľakrát to bola polovica plechu (smiech). Sladkého sa však úplne nedokážem vzdať, a preto sa snažím tieto gastroprehrešky kompenzovať športom.

Vy ste aj manuálne zručná, čo o vás niektorí možno ani netušia.

Áno, okrem pečenia rada pletiem, háčkujem, maľujem kraslice, obrazy, pletiem korbáče, venujem sa servítkovej technike, maľovala som si doma steny, viem vytapetovať, s otcom som postavila záhradnú chatku.

Trošku sa v manuálnych prácach vyznám, lebo môj otec je veľmi zručný, takže som mnohé pochytila práve od neho. Ak teda v domácnosti potrebujem niečo pribiť, navŕtať, zvládam to bez väčších problémov a často k tomu ani nepotrebujem chlapskú ruku.

Sebestačnej ženy sa muži zvyknú báť. Napriek tomu máte napríklad aj na sociálnych sieťach mnoho obdivovateľov, ktorí by vás najradšej nosili na rukách.

Myslím, že báť sa treba úplne iných žien ako samostatných. Dnes sa tie rozdiely už stierajú a je bežné, že nielen muži sú nápadníci a dvoria, ale aj ženy často prevezmú iniciatívu. Ja som „stará“ škola a nikdy neurobím prvý krok. Nápadníci boli aj budú a všetko je to v podstate len o správnom výbere.

Viac si však vážim ženské pozitívne reakcie. Predsa len, chlap je opačné pohlavie a niekedy za jeho komplimentom treba hľadať skrytý zámer. Od ženy je to iné, pretože nie každá vie uznať krásu inej ženy. Ja s tým problém nemám. Ak je niečo pekné, tak je to pekné. Nezáleží na tom, či to je vec, zviera alebo žena.

Myslím si, že mám estetické cítenie a nevidím dôvod, prečo by som to neuznala. Do vienka som dostala prajnosť. Viem nahlas vyjadriť obdiv a je jedno, či ide o kolegyňu, alebo úplne cudziu ženu. Na sociálnych sieťach je tých mužských komplimentov viac, vážim si každý prejav sympatie, no neriešim.

Hoci sa vaše meno v médiách objavuje takmer denne, vy rozhovory veľmi neposkytujete. Prečo?

Po pár sklamaniach som sa rozhodla, že si budem vyberať, s kým sa budem rozprávať, pretože veľa rozhovorov som aj autorizovala, alebo bola dohoda, že ich budem autorizovať, no vo finále vyšli pomenené, s polopravdami alebo totálnymi klamstvami.

Asi narážate na nedávny boom, keď médiá od seba navzájom preberali informáciu, ktorú som ja nikdy nepotvrdila a ani nevyvrátila (správa o tom, že herečka má údajne nového priateľa, pozn. red.). Nechcela som sa vyjadrovať k svojmu súkromiu, lebo som mala pocit, že nie som povinná sa médiám spovedať. V duchu hesla – kto mlčí, ten svedčí – začali uverejňovať rôzne nepravdy.

Na svoj instagram som preto dala status a tí, ktorí sa zaujímajú o moju osobu, sa dozvedeli pravdu. Napriek tomuto príspevku vyšla na druhý deň rovnaká lož. Je mi jasné, že v niektorých periodikách sú informácie postavené na tom, že ich treba hyperbolizovať a preháňať, no klamať by sa nemalo.

A čo sa záujmu o moju osobu týka, ten sporadicky trvá, odkedy som vstúpila do mediálnych vôd. Začalo to moderovaním relácie VyVolení. Po čase som si na to zvykla a dnes to už vôbec neriešim. Beriem to ako súčasť môjho povolania, ktoré som si vybrala a ktoré ma robí šťastnou. Určite by som si ho vybrala znova.

Samozrejme, každá minca má dve strany, s tým sa treba jednoducho zmieriť a ak je to potrebné, aj sa ozvať. Ja som tak urobila. Keď to niektorí novinári už prestrelili, povedala som si, stačí, nenechám do seba viac kopať! Využila som svoje zákonné právo a súd som vyhrala. Mnohí mi vyčítali, že som nežiadala aj finančné odškodnenie, no mne nešlo o peniaze, ale o pravdu a spravodlivosť.

Ako vníma vašu medializáciu dcéra Vanesa (14)? Musíte jej niektoré veci vysvetľovať?

Vaneska je od detstva zvyknutá na to, že sa o mame občas niečo napíše. Neprišlo to zo dňa na deň. Ako je medializácia pre mňa prirodzenou súčasťou, rovnako tak aj pre ňu. Myslím si, že to nerieši. Občas sa, samozrejme, stane, že si prečíta niečo, čo ju zabolí, no snažila som sa ju na tieto veci pripraviť. Uznávam, nie na všetko sa pripraviť dá.

Dnes už napríklad vie, že nemá čítať anonymné diskusie pod článkami, lebo nikto nezakomplexovaný, šťastný, kto má rodinu, prácu a naplnený život, nemá určite čas sadnúť si za počítač a písať negatívne komentáre na všetkých a na všetko. Tých ľudí mi je ľúto. Moja dcéra, rovnako ako moji blízki, ma poznajú a veľmi dobre vedia, aká som. Keď chcú niečo vedieť, tak sa ma opýtajú priamo.

Vanesa je mladá slečna. Ako prežíva dospievanie a aký máte vzťah?

Áno, z Vanesky už vyrástla veľká slečna a je mojou parťáčkou. Máme pekný vzťah, vychovávam ju sama od jej 1,5 roka, takže som v podstate mamou a tatom v jednom. Mamou som sa stala už ako dvadsaťšesťročná, v tom období som bola najmladšia rodička v pôrodnici.

Keďže medzi mnou a Vaneskou nie je priepastný vekový rozdiel, práve preto sa navzájom viac chápeme. Občas ju vezmem do spoločnosti, kde prirodzene vníma napríklad aj naše známe osobnosti.

Naučila sa už odo mňa, že keď niekto pracuje v televízii, alebo sa objavuje v iných médiách, nie je nadčlovek. Sme rovnakí ľudia ako ktokoľvek iný, dýchame ten istý vzduch a k životu pot­rebujeme rovnaké základné životné potreby. V ničom nie sme výnimoční a presne tak to berie aj ona.

Dcéru zatiaľ neláka svet modelingu? Pretože predpoklady na to určite má.

Od jej dvanástich rokov ma pravidelne kontaktujú rôzne modelingové agentúry, ktoré jej už dávno chceli naštartovať kariéru. Viem, ako to v modelingu funguje, bola by odtrhnutá od rodiny, vzdelanie by išlo bokom, často sú tam rôzne iné nástrahy a ja si nemyslím, že je vhodné pre takého mladého človeka ísť bývať mimo svojho domova.

Žije so mnou a stále si myslím, že na takéto veci má ešte čas. Samozrejme, ak ide o nejaké fotenia, prehliadky, reklamy, nakrúcanie tu doma na Slovensku a môžem byť pri nej, nemám s tým problém. V reklame sa prvýkrát ocitla, keď mala dva a pol roka, pred dvomi rokmi účinkovala vo filme Čiara, v rôznych seriáloch. Možno by sa aj niekomu zdalo, že ide v mojich šľapajach, ona však tieto aktivity vníma ako hobby. Baví ju to, no všetko len chvíľku a musí to chcieť najmä ona.

Veľakrát, keď prídu ponuky a ja zvážim, že sú vhodné, jej dám na výber a opýtam sa jej, či to chce absolvovať. A takto na dobrovoľnej báze to prebieha u nás doma vždy. Do ničoho ju nenútim. Budem šťastná, keď bude šťastné aj moje dieťa, nech bude robiť v živote čokoľvek, čo ju bude napĺňať. Vždy tu budem pre ňu a bude mať moju podporu.

V rámci slovenských seriálov máte za sebou dlhšiu pauzu. Aktuálne však nakrúcate v Česku. O aký projekt ide?

Od mája nakrúcam seriál Policie Modrava. Som nesmierne šťastná, že mám tú česť spolupracovať s takým veľkým režisérom, akým je pán Jaroslav Soukup. Jeho filmy ako Kamarád do deště, Discopříběh, Vítr v kapse a ďalšie sú úžasné. Jeho tvorbu som sledovala od malička. Pozorovať ho pri práci bol pre mňa zážitok. Pracuje veľmi nevšedne a je naozaj dokonale pripravený.

Už počas samotného nakrúcania som mala pocit, že seriál zároveň strihá (smiech). Pri tejto výrobe sa vôbec nečaká, nanajvýš na vhodné počasie. Každý presne vie, čo má robiť. Šetrí sa tam čas, čo je aj z ekonomických dôvodov úsporné a profesionálne.

Aktuálne sa intenzívne venujem divadlu. Účinkujem v ôsmich divadelných tituloch v troch bratislavských divadlách – Aréna, GUnaGU a La Komika – a ešte chodíme so šou Apropo po Slovensku. Keď som nakrúcala seriály, nemala som čas na divadlo. Po nakrúcaní som totiž utekala po dcéru do školy a popoludní som sa venovala jej. Domáce úlohy, krúžky, večera...

Občas som mala nejakú „moderovačku“ alebo predstavenie, no takto intenzívne, ako trávim teraz čas v divadle, to bolo najmä počas študentských čias, pretože hneď po škole som začala pracovať v televízii. Seriálov som natočila pomerne dosť. Najprv to bol Panelák, Ordinácia v ružovej záhrade, Hoď svišťom, Chlapi neplačú, Kukučka...

Mala som šťastie aj na televízne projekty ako Vyvolení, Mojito, Let´s Dance, Hviezdy na ľade. Teraz tvorí gro mojej práce najmä divadlo a moderátorské aktivity. Od septembra budem moderovať novú reláciu pre slovenský rozhlas a čakajú ma ďalšie dva zaujímavé projekty.

V seriáloch hráte hlavne mrchy, no málokto si už dnes pamätá, že ste začínali v Skrytej kamere, tiež ste boli moderátorkou teleshoppingu s Norom Mészárošom a fitness trénerom Jánom Landlom.

Seriálové úlohy závisia od ponúk, pretože každý máme nejakú fyziognómiu, ktorá je primárna, a z vizuálu si vás väčšinou režiséri alebo producenti zaškatuľkujú a potom sa s vami určitá poloha vezie. Myslím, že je mnoho hercov, ktorí vedia zahrať rôzne polohy a takéto škatuľkovanie im škodí.

Mne sa toto paradoxne dialo iba v televízii. V divadle som hrala naozaj rôzne roly – od retardovanej ženy cez psa až po anjela strážneho. Moje prvé improvizátorské skúsenosti som získala v relácii Čo dokáže ulica, ktorú som robila deväť rokov, neskôr som moderovala reláciu Teenage na VTV, ktorá už dnes neexistuje.

Potom som sa podieľala so Stankom Radičom a s Jarom Filipom na relácii Apropo TV. S Ivanom Krajíčkom som moderovala v slovenskom rozhlase Echorádio. Neskôr prišiel spomínaný teleshopping, kde si ma všimli v JOJ-ke a dostala som ponuku moderovať VyVolených.

Na aký najbizarnejší zážitok v rámci Skrytej kamery si teraz spomeniete?

Takých situácií bolo veľmi veľa. Vtipné bolo, keď som na verejných toaletách predávala lopúchové listy, bola som „hajzelbaba“, ako sa hovorí (smiech). Ľudia, ktorí tam prišli, sa čudovali, že namiesto ústrižkov toaletného papiera im ponúkam tieto prírodné listy.

Niektorí, hoci im bolo veľmi treba, sa radšej otočili na opätku a odišli. Niektorých som presviedčala, že to má na človeka blahodarné účinky, že lopúchový list má zvlhčujúce jemné chĺpky a že to sa potom vytrie lepšie ako s toaletným papierom (smiech). Tam človek skrátka musel veľmi veľa improvizovať a tiež musel mať psychologické vnímanie a empatiu voči respondentom.

Musel vedieť odpozorovať limity daného človeka, lebo keď sme niekoho veľmi nahnevali, nebol už ochotný dať súhlas, aby sa to v televízii odvysielalo. Ak sme však aj niekoho „vytočili“, keď sa dozvedel, že bol v skrytej kamere, vedel sa na tom zasmiať a všetci sme sa rozišli v dobrom a s úsmevom na perách.

Zažila som aj situáciu, niekedy v 90. rokoch sa sčítaval nehnuteľný majetok a my sme sa rozhodli, že budeme sčítavať hnuteľné majetky. Nabehli sme na dedinu a začali sme ľuďom počítať sliepky a kadečo iné. Prišli sme k jednej panej a keď sme už mali všetko spočítané, lúčili sme sa, ona otvorila dvere a z domu jej vybehla mačka. Tak som spustila, že či tú mačku chcela zatajiť, že jej hrozí pokuta a táto pani sa tak nahnevala, že schytila metlu, ktorú mala opretú pri dome a začala ma naháňať (smiech).

Občas boli tieto situácie veľmi zaujímavé. Ja by som to robila aj dnes a pokojne zadarmo, lebo to bolo úžasné obdobie. Po určitom čase ma však, tak ako Eňu Vacvalovú či Olivera Andrásyho, maskovali, lebo ma ľudia začali spoznávať. Paradoxne ma poznali hlavne vďaka hlasu, preto som neskôr musela fabulovať aj ten.

V 90. rokoch ste dokonca účinkovali v amerických filmoch, ako sa vám to podarilo?

Bolo to v podstate tak, že na kasting som sa dostala preto, lebo som do dotazníka uviedla, že ovládam anglický jazyk a kuchynskú nemčinu. Spoliehala som sa totiž na to, že ak bude treba, tak sa scenár v cudzom jazyku jednoducho nabif­ľujem (smiech). Prišla som na kasting, dievčatá, ktoré tam prišli tiež, mi preložili text, naučili ma výslovnosť a po tom, čo som to pred režisérom zahrala, sa ma niečo opýtal, ja som mu, samozrejme, nerozumela, tak až tam som sa priznala.

Dal mi zopakovať po sebe pár viet a povedal, že mám dobrý sluch a výslovnosť. Spýtal sa ma, či mám „boyfrienda“ a keďže som sa učila v tom čase nemecký jazyk a v nemčine „Freund“ je kamarát, tak som odpovedala, že jasné, veľa, a bola som prijatá (smiech).

Teraz už neviem, či to bolo na základe tejto vety, alebo som to tak dobre zahrala, no vďaka tomu som získala postavu v pokračovaní americkej rozprávky Dragon Heart 2. Okrem toho som si ešte zahrala dve epizódne úlohy vo filmoch Peacemaker a vo filme Kull dobyvateľ. Som vďačná za tieto skúsenosti.

Neľutujete, že ste nešli, tak ako iné herečky, skúsiť šťastie do Hollywoodu?

Vďaka jednému z týchto filmov som dostala ponuku vycestovať do Hollywoodu, keď som mala 19 rokov. Producent Peacemakera – Branko Lustig –, ktorý produkoval aj oscarový film Schindlerov zoznam, mi ponúkol ísť žiť a pracovať do Los Angeles. Chcel mi vybaviť zelenú kartu, zaplatiť lektorov angličtiny, aby som mohla začať točiť filmy v Hollywoode.

Ja som nebola schopná odísť. Študovala som vtedy na konzervatóriu, bola som zamilovaná. Som veľmi viazaná na krajinu, moju rodinu, priateľov, domáce prostredie. Možno som zahodila životnú šancu, o ktorej mnohé moje kolegyne snívajú, no ja som naozaj veľký patriot. Milujem Slovensko a neodišla by som kvôli kariére.

V podstate som sa kvôli kariére ani nevzdala možnosti mať dieťa, keďže som otehotnela ešte počas vysokoškolského štúdia, takže nie som karieristka. Mám rada svoju rodinu a život tu na Slovensku a to, čo sa mi dostalo, si nesmierne vážim a chcem to zainteresovaným vrátiť späť.

Pletie, háčkuje, sama si vymaľuje steny. „Myslím, že báť sa treba iných žien ako samostatných,“ hovorí Karin Hajdu

Výber pre vás