Július (Julo) Viršík, ktorého profesionálny život bol spätý najmä s rozhlasovým éterom, začal spoznávať prácu s mikrofónom v Slovenskom rozhlase, v ktorom pôsobil už počas štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Najskôr to bola redakcia Pozor zákruta a potom vysielanie pre mládež s názvom Rádio Elán. V roku 1991 prešiel do vznikajúceho rádia Rock FM, kde mal vlastnú reláciu s hitparádou pesničiek.
&nbsp;
"S Julom stráca slovenský éter a aj naša hudba ikonu. Doslova. Sú hlasy a relácie, na ktorých vyrastáte, dospievate a ktoré sú súčasťou vášho života. Osobne som Jula najprv vnímal ako poslucháč, obdivoval som jeho, aj kolegov v rádiu Rock FM a neskôr, ako jeho kolega, som s ním často diskutoval o slovenskej hudbe a navzájom sme sa veľmi informačne obohacovali," povedal pre TASR jeho dlhoročný kolega, moderátor RTVS Roman Bomboš.
&nbsp;
Zo Slovenského rozhlasu odišiel Julo Viršík do Rádia Koliba, ktoré sa neskôr premenovalo na Rádio Okey. Do Slovenského rozhlasu sa opäť vrátil v roku 2014. Tentoraz moderoval reláciu Naša hudba, v ktorej predstavoval aktuálnu domácu hudobnú produkciu a prinášal rozhovory s hosťami o domácej hudobnej scéne. Po roku prešiel do rádia Expres, v ktorom moderoval reláciu Twentyfive.
&nbsp;
Julo Viršík využíval popri moderovaní svoje bohaté skúsenosti aj ako organizátor hudobných festivalov a zviditeľnil sa tiež ako člen poroty súťaže Slovensko hľadá SuperStar.
&nbsp;
"Klobúk dolu pred tým, čo urobil pre slovenských interpretov. Organizoval festivaly a podujatia, na ktorých účinkovali, hľadal nové talenty a dával im priestor, rozbiehal u nás SuperStar, v hitparáde aj vo vysielaní robil z pesničiek hity, doslova. Bol to on, ktorý z pesničky Mandarinka Darinka urobil kult jednej generácie. A navyše to všetko so šarmom a vždy s dobrou náladou. Odchodom Jula stratilo Slovensko nenapodobiteľný hlas, optimizmus a energiu, ktorú posúval cez mikrofón poslucháčom," hovorí o známom moderátorovi Julovi Viršíkovi jeho kolega Roman Bomboš, pre ktorého je jeho odchod "nečakaný a šokujúci".
&nbsp;
Zdroj: TASR

Rozhlasový moderátor Július Viršík zomrel poslednú májovú stredu vo veku 56 rokov

Sedem rokov v prvom „komerčnom“ rádiu z neho urobilo hviezdu rozhlasového éteru. Z Rock FM odišiel do vtedy vznikajúceho rádia Koliba, neskôr Okey, až sa v roku 2006 vzdal mikrofónu a zameral sa na vlastnú produkčnú spoločnosť. Hovorí, že moderovanie je ako bicyklovanie. Nedá sa zabudnúť. Tento rok v januári sa do budovy rozhlasu vrátil. Zatiaľ každý piatok poobede v hudobne zameranej relácii.

Dá sa povedať, že rozhlas je pre mňa niečo ako druhá mama. Na ňom som vyrastal, vychovával ma. V sobotu doobeda som hrával futbal a potom som sedel pri rádiu a počúval rozhlasové hry pre deti a mládež. To boli pre mňa úžasné a záhadné veci a zvuky, moja fantázia pracovala naplno. Vtedy neboli rozhlasové tváre, tak ako dnes, mediálne známe. Netušil som, ako vyzerajú. Doma v Šali bol pre mňa rozhlas kúzelný a tajomný, predstavoval som si, ako tí ľudia vyzerajú, ako taká rozhlasová hra vzniká. Ako médium mal pre mňa oveľa väčšiu cenu, vedel som ho vychutnať viac než televíziu.

A potom ste sa do rozhlasu dostali aj vy, a to na dnešné pomery takmer nemožne.

Chodil som ešte na strednú s tým, že chcem určite študovať žurnalistiku. Keďže môj otec hlásal teóriu, že cez leto mám aspoň mesiac brigádovať, aby som vedel, ako sa zarábajú peniaze, a mesiac oddychovať, aby som videl, ako rýchlo sa míňajú, nahral mi. Vybavil mi brigádu v stavebnom podniku v Bratislave, a tak som si povedal, že spojím užitočné s príjemným. Išiel som do rozhlasu, ešte sídlil na Zochovej v starej budove, zaklopal som na vrátnici a spýtal som sa: Dobrý deň, nemáte pre mňa nejakú robotu?

Pokračovanie na ďalšej strane...

V súčasnosti by ste zrejme neprešli ani cez prvý internetový kontakt. Mnohé firmy a inštitúcie sa na žiadosť o zamestnanie ani len neobťažujú odpovedať.

Dnes sa mi to zdá také... normálne som prišiel „na drzovku“. Vysvetlil som, že chcem študovať žurnalistiku, že si hľadám brigádu, a keď sa ma spýtali, čo by ma tak bavilo, povedal som obľúbenú reláciu Pozor, zákruta! Ľubo Lazový mi dal robiť prvé ankety a potom som obehal aj iné redakcie: Roľnícku besedu, šport, poškuľoval som po hudobnej redakcii. A keď som sa o rok prihlásil na žurnalistiku, nevzali ma. V Bratislave som však zostal, aby som zintenzívnil kontakty, a prešiel som si viacerými médiami, ale rozhlas stále viedol.

Spomínali ste starú budovu rozhlasu, takže ste museli zažiť sťahovanie do vtedy slávnej pyramídy.

Jasné, zažil, dokonca som pri ňom pomáhal. V budove som nebol od roku 1997, keď som odišiel z Rock FM, a teraz som sa tam vrátil a pozerám – tie koberce, ktoré boli kedysi novučičké a také žlté, až to oči ťahalo, sú tam dodnes, ale už sú viac dohneda, ale to je iný problém.

V rozhlase ste sa rýchlo udomácnili, možno to bolo až priveľmi ľahké. Čo ste si hovorili?

V prvom rade to bolo o ľuďoch, ktorých som poznal z počutia: športové legendy Stano Dutka, Gabo Zelenay, prvá ženská športová redaktorka Mária Zavarská, hlásateľ Igor Štefuca či vynikajúci herec Emil Filo, ktorý účinkoval v mnohých rozhlasových hrách a mal veľmi špecifický, nezameniteľný hlas. Pre mňa bolo úžasné dávať si dokopy hlasy s tvárami ich majiteľov. Dodnes si pamätám, ako stál v bufete na Zochovej predo mnou muž a pýtal si dvadsať deka tresky a ja som ten hlas spoznal: Preboha, veď to je Emil Filo! Takto som postupne spoznával ľudí, ktorých som si vážil a mal rád. Preto chápem, keď mi po rokoch mnohí ľudia hovorili, že si ma predstavovali ako malého, tučného s okuliarmi. Vedel som, o čom hovoria.

Húževnatý ste boli, ale ten lahodný mikrofonický hlas vám pánbožko nenadelil. Nemali ste niekedy problém dostať sa preň do vysielania?

Vo veľkom rozhlase nie, ale keď som bol počas vysokej na konkurze do internátneho rozhlasového štúdia za moderátora, Števo Dvorský mi povedal: Máš maďarský prízvuk, ešte musíš potrénovať! a k mikrofónu ma pustil až neskôr. Pochádzam síce zo Šale, ale po maďarsky som vedel len nadávať a pozývať babu na sex do kukurice. Trochu ma tým prekvapil, ale vzal som to.

Sen o žurnalistike ste si splnili, ale druhý ročník ste opakovali. Prečo?

Keď som nastúpil do školy, bol som už celkom slušne etablovaný v médiách a dobre som zarábal; mal som viac peňazí ako normálne zamestnaní dospelí a nikdy som nebol skúpy. O peniaze som sa delil s kamarátmi a oni so mnou. Užíval som si vysokoškolský život so všetkým, čo k tomu patrí, a škola sa občas ocitla na druhej koľaji. Ale aj keď som sa menej učil, nikdy som nezanedbával prax. A to nemali niektorí naši učitelia radi, najmä teoretici od stola. Ťažko prežívali, keď mi ako tretiakovi dali redakčne urobiť celú zákrutu.

Tam ste mali po skončení vysokej dokonca nastúpiť, ale skončili ste v mládežníckom Rádiu Elán. Prečo?

To miesto obsadili niekým iným, ešte stále sme v čase „socíku“. Preto som nastúpil do Elánu, bolo to živé vysielanie, pre mladých, veľa hudby a tá ma tiež bavila. Bola tam dobrá partia: Ivan Mičko, Asta Kuffelová, Jarka Hargašová, Ďuro Čurný, Mirka Michalíková a aj súčasná riaditeľka Rádia Expres Eva Babitzová, vtedy ešte Ďurníková. Tam sa začala moja koketéria s hudbou. Ešte ako dieťa som obdivoval Fera Horu či Vlada Franca. S Ferom som sa zoznámil tak, že som mu na jednej akcii zhodil diskoguľu, odvtedy si ma pamätá, a Vlada Franca a jeho reláciu Túto hudbu mám rád milujem. Elán v tom čase fungoval tak, že hudbu vyberali hudobní redaktori. Najmä československú a spriatelené socialistické songy. Lenže my sme im do toho začali s Čurným a Ďurníkovou „kecať“.

Predpokladám, že zo dňa na deň intenzívnejšie, či?

Najprv jemne, že sme ich poprosili, či by po našom príspevku nemohli zahrať konkrétnu pesničku. Potom sme dostali hudobný program Trinásty kanál a rozhlasoví revolucionári Ďurníková, Čurný a ja sme si mohli vyberať hudbu sami; ja som bol vysadený na aktuálne hitparádové hity, Ďuro na alternatívu a Eva na český folk. Samozrejme, v rozhlase z toho bol „poprask“. Vraj prečo by mali hudbu vyberať mladí bez hudobného vzdelania, ale podarilo sa.

Čo bol už len krôčik k najväčšej sláve – rádiu ROCK FM. Písal sa rok 1991, bol to jeden z okruhov verejnoprávneho rozhlasu, ale správal sa ako komerčná stanica so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane reklamy. Bol prvý, iný a poslucháči ho milovali.

To, čo sa vtedy vyvalilo do éteru, prekvapilo mnohých vrátane nás. Zrazu sme mali všetku tú muziku, ktorú sme vnímali zo zahraničia, doma. Každý týždeň nám chodili z Anglicka nové albumy, my sme sedeli nad tými škatuľami a všetko sme chceli zahrať. Najlepšie naraz, takže niekedy to vyzeralo tak, ako keď psík s mačičkou piekli tortu, do ktorej dali vari všetko. Neviem, ako to ľudia vtedy vnímali, ale rozhodne to prijímali, lebo sme boli prví.

Aký je rozdiel medzi priekopníkom Rock FM a súčasnými súkromnými rádiami?

My sme rástli ako drevo v lese, hovorili a hrali sme, čo sme chceli, nik nás výrazne nelimitoval. V ničom. Dnes majú všetky komerčné rádiá konzultačnú spoločnosť zo zahraničia. Jej zamestnanci prídu do rádia a povedia: Bude to takto. Vstup môže mať maximálne toľko a toľko sekúnd, budeme hrať túto hudbu, túto otestujeme a toto nebudeme hrať vôbec. Alebo prídu na tzv. air checky (odposluchy) a s moderátormi rozoberajú vysielanie: Tuto si mal trikrát povedať názov rádia, raz si na to zabudol. Dnes je v hre milión vecí, ktoré sú často aplikované zvonku, ale nie vždy musia sedieť tomu, čo je našim poslucháčom blízke. Rádio je biznis, tak to je. My sme toto nemali, a preto hovorím, že sme rástli ako drevo v lese. Hral som síce všehochuť a hlavne veľa slovenských vecí, vždy som mal vzťah k našej muzike, a ten mi zostal.

V začiatkoch to bolo v rádiu dosť hektické, boli ste „nabudení“.

Keď rokefemko začínalo, ani sme nechodili spávať domov. Väčšinou sme sedeli v rozhlasovom bare a odtiaľ sme odbiehali do roboty alebo do jedného klubu v meste. Flámovali sme a veľakrát, keď ma doviezli dvadsať minút pred vysielaním do práce, som chodil vonku po mraze, aby som sa prebral.

Práve preto, že ste rástli ako drevo v lese, ste dokázali vtlačiť svojmu vysielaciemu času vlastnú a ľahko identifikovateľnú pečať. O vás sa povrávalo, že ste drzý a občas vulgárny.

Skôr drzý. V poobedňajšom vysielaní sme mávali rôzne telefonické súťaže. Internet nebol, takže koľko váži najväčšia tekvica roka, sa hádalo dosť dlho. Najradšej som mal tých, ktorí sa dovolali a opýtali sa: Aká bola otázka? Na nich som mal univerzálnu odpoveď: Otázka znela, aká vysoká je futbalová brána? Na to mnohí reagovali tak, že som drzý. A ešte ma nemali radi preto, lebo mi vždy písali, aby som nerozprával do pesničiek. Nahrávali si ich. A tak som ich občas naštval, keď som sa asi v strede skladby spýtal: Nahrávate? Áno, občas som bol drzý, trochu nás tá sláva zožula, dnes by som bol pokornejší. Ale vždy mi šlo v prvom rade o to, aby v spleti mnohých nových hlasov z novovznikajúcich rádií môj poslucháč od prvej chvíle vedel, že počúva Rock FM a Jula Viršíka.

Vašou doménou sa časom stala hitparáda, ku ktorej pribudli kameňáky, neskôr poslucháčske príbehy a vaše problémy s pokutami. Spomínate?

Všetko to vznikalo spontánne. Ľudia hlasovali na korešpondenčných lístkoch za skladby a občas pripísali vtip. Ak bol dobrý, prečítal som ho, vzápätí mi poslali ďalšie a tak sa to rozbehlo. Takto mi napríklad do hitparády začal písať vtipy ešte vtedy neznámy Milan Zimnýkoval, dnes známy ako Junior z Fun rádia. Neskôr začali poslucháči pridávať aj príbehy. Veselé i smutné a jeden z nich ma doviedol na koberec. Nejaká baba písala, že bola na dovolenke v Taliansku, stretla domorodca a došlo medzi nimi k sexuálnemu aktu, ktorý sa v odbornej terminológii nazýva orálny sex. Lenže ja som príbeh prečítal tak, ako bolo v liste: A tak som mu ho vyfajčila. No a mňa neminula pokuta, ale nebola veľká.

Lenže vy ste sa stali aj majiteľom možno najvyššej pokuty v histórii rozhlasu a v hlavnej úlohe bol penis.

Áno, a roky mi všetci tvrdia, že to počuli, a ponúkajú svoje verzie. Vyšlo to však z mojich úst, takže presne viem, ako to bolo. Telefóny sme si niekedy dvíhali sami, a hoci bolo ťažké sa k nám dovolať, jednému týpkovi sa to, nanešťastie, podarilo trikrát za večer... Najprv zavolal a povedal: K...., na čo som zareagoval: Bohužiaľ, poslucháč sa nám stihol len predstaviť, viac sme z neho nedostali. Druhý raz povedal: Aj tak si k...., a ja som povedal: Myslím si, že opakovaný vtip už nie je vtip. Dovolal sa do tretice: No čo, k...., a ja som zareagoval: Neviem, či by som mal, ale musím to povedať, ja si myslím, že slovo k.... do rozhlasu nepatrí, čím som sa od neho dištancoval.

Zasadlo kolégium ústredného riaditeľa a dostal som pokutu 10 000 korún. Pokiaľ viem, oficiálny sadzobník na pokuty nebol, ale niekoľko mesiacov mi krátili faktúry. Robili sme na živnosť.

Už ste naznačili, ale čo vám hovorí spätný pohľad na Jula Viršíka z tých čias?

Bolo to čarovné, ale s dnešným rozumom a skúsenosťami by som mnoho vecí robil inak. Na druhej strane to asi nebolo až také zlé, lebo dnes, keď s bývalým kolegom z rádia Gajom Kurucom organizujeme hudobné festivaly a chodíme po firmách, stretávam v nich mnoho svojich bývalých poslucháčov. Hovorievajú mi, že na mne vyrastali, a ďakujú mi za to, že som im spravil peknú pubertu, a to je fajn. Ja stále hovorím, že ľudia v komerčných rádiách nemôžu nikomu zachrániť život či vrátiť zdravie, ale pekný deň im môžu urobiť aj sedemkrát to týždňa. Život dnes bežných ľudí bije viac ako kedysi, zo sľubovaných istôt sa však nikto nenaje a milé slovo či pekná pieseň v rádiu vedia aspoň potešiť a, chvalabohu, sú stále zadarmo.

V roku 1997 ste prešli do rádia Koliba, neskôr Okey.

Po siedmich rokoch som už cítil únavu materiálu. Hoci som mal výborných šéfov Ľuba Zemana a Paľa Danišoviča, domnieval som sa, že by som to rádio možno vedel robiť inak, možno lepšie, že sú málo progresívni, že by som tomu dal iné gule, keby som mohol... No a presne v tom čase mi zavolal Mravec poverený Fedorom Flašíkom a Monikou Beňovou, že majú rádiový projekt a že by sme ho mohli spolu postaviť. To bola výzva, presne to, čo som potreboval, tak som ju prijal. Tam bol len jediný problém – obava, či z toho nechce byť rádio Mečiar. Všeličo sa o tom porozprávalo, ale toto bola jediná podmienka, ktorú sme mali, a aj ju majitelia dodržali, až na jeden drobný pokus.

To boli časy otvárania diaľnic Gérardom Depardieuom a Claudiou Schifferovou a vtedy na porade raz Fedor zahlásil, že by možno na hodinku prišiel starý. My sme mu vtedy, naozaj jednohlasne, povedali: Dobre, technik tu bude sedieť, a keď príde ON, vstane a povie: Dobrý deň, je to vaše. A tak radšej neprišiel.

V rádiu ste mali funkciu programového riaditeľa, venovali ste sa vydávaniu hudobných kompilácií a nakoniec ste odišli, aby ste sa venovali vlastnej produkčnej firme. Ďalšia únava materiálu?

Svojím spôsobom. Festivaly som organizoval už vtedy, ale či prišlo sto, alebo tisíc ľudí, robil som to za jeden plat. Ešte som to rok ťahal súbežne a nakoniec som sa v roku 2006 rozhodol venovať len firme.

Ako ste prežili roky bez mikrofónu? Chýbal vám?

Vždy som mal to rádio uložené na dobrom mieste v mozgu, nie kdesi vzadu, tú zásuvku som mohol kedykoľvek otvoriť. Mal som ho stále v sebe, ale priznám sa, že to, ako sú komerčné rádiá dnes zošnurované pravidlami, mi nevyhovuje, najmä pre narábanie so slovenskou hudbou. Je mi ľúto, že rádiá dospeli do štádia, že si pozvú na rozhovor interpreta, ale jeho pesničku nezahrajú. Niekedy počúvam rádio v aute celý deň, ale keď dajú novú Rihannu šesťkrát v priebehu niekoľkých hodín, otravuje ma to. Rešpektujem to, na tomto princípe funguje rádiový biznis, ale už to nie je, ako hovorí Dara, môj šialok kávy. Preto som sa úplne prirodzene ako poslucháč už dávnejšie pretransformoval na Rádio Slovensko.

A to je zrejme dôvod, prečo sa po šesťročnej pauze vraciate za mikrofón v RTVS.

S bývalými kolegami som bol v kontakte stále, a tak ma po niekoľkých stretnutiach pri káve oslovil šéfdramaturg Ľuboš Černák, či by som neurobil projekt pre rozhlas, a keďže mám blízko k hudbe, projekt hudobný. Pripravil som ho, časť z neho je odložená a časť sme začali vysielať minulý piatok po piatej...

Julo Viršík (†56) mal nezameniteľný hlas. Ako si ho predstavovali niektorí poslucháči?

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Julo Viršík (†56) mal nezameniteľný hlas. Ako si ho predstavovali niektorí poslucháči?

Súvisiace články

Strach o vnučky! Televízna svokra Gizka Oňová prežíva obavy o milovaných

Aké boli posledné mesiace pre Beátu Dubasovú? Znášam to ťažko

Humor Tuliho Vojteka neopúšťa. Čomu sa herec aktuálne venuje?

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás