Pod vianočným stromčekom si mnohí z nás našli aj knihu. Akí sme čitatelia, aká je súčasná literatúra a jej tvorcovia?

O tom a o mnohom inom sme sa zhovárali s NAJFANATICKEJŠÍM ČITATEĽOM na Slovensku.

Sú Slováci kultúrni a knižní barbari, ako sa o nich tvrdí?

To je jeden z obľúbených mýtov. Stále sa opakuje, že deti čítajú menej než kedysi. Samozrejme, majú viac možností ako kedysi. A je dôležité, s akým obdobím to porovnávame. Kedy sa čítalo viac? Faktom je, že sa každý rok predá oveľa viac kníh. Tento bol celkom úspešný aj napriek kríze. Môžeme to vidieť na príklade kníhkupeckej siete Panta Rhei, ktorá otvára jednu predajňu za druhou. Nerobili by to, keby sa im nedarilo.
Iná otázka, samozrejme, je, aké knihy sa predávajú a čítajú. Spisovateľ Alessandro Baricco vo svojej knihe Barbari hovorí, že síce stúpa aj predaj kvalitnej literatúry, ale niekoľkonásobne expandujú najmä knihy, ktoré nie sú knihami.

A to sú ktoré?

Kuchárske knihy, spovede rôznych celebrít, príručky, ako zbohatnúť a mať úspech... Nepamätám si, že by ešte pred desiatimi rokmi bol predaj pôvodných ženských románov taký výrazný ako teraz. Niektoré tituly dosahujú predaj od tridsať- do osemdesiattisíc kusov, a to už je solídne číslo.

Čím v týchto dňoch žijete?

Momentálne moderujem veľa literárnych prezentácií, niekedy aj dve za deň. Ani toho kedysi nebolo tak veľa. Možno sa to deje práve vďaka kríze. Veci sa neustále menia. Pred desiatimi rokmi sa napríklad knihy slovenských autorov takmer vôbec nepredávali a na odbyt šla najmä prekladová beletria. Dnes je to skôr naopak. Je zaujímavé sledovať tieto zmeny. Prečo napríklad prudko vyletí kniha, ktorej sa nerobí nijaká reklama a nespĺňa žiadne marketingové predpoklady? Prečo autori ako Rowlingová musia obísť niekoľko vydavateľov, ktorí ich odmietnu? Potom svoju knihu vydajú a je z toho absolútny bestseller.

Čítali ste Harryho Pottera aj vy? Z profesionálnej zvedavosti?

Čítal a mal som pocit, že každá jej nasledujúca kniha bola čoraz lepšia. Ale takých autoriek je viac. Práve som dočítal Atramentové srdce od Nemky Cornelie Funkeovej. Jej diela v Nemecku získavajú všetky možné ceny. A nielen tam. Píše skvelú detskú fantasy, u nás sa ešte o nej veľa nevie. Je zaujímavé, že keď vyšla v českom preklade Šifra mistra Leonarda od Dana Browna, spočiatku po nej tiež ani pes neštekol. A potom sa zrazu rozšíril brownovský vírus, ktorý trvá doteraz. Zaujímavé, však? Lebo autorov ako on je veľa. Tak prečo nemajú taký úspech?

Sú oficiálne čísla predajnosti a vkus čitateľov vo veľkom rozpore s vaším osobným vkusom?

Ako ktoré. Nemám rád, ak sa zovšeobecňuje. Napríklad, že ženská próza je čosi apriori nehodnotné a nekvalitné.
Existujú predsa rôzne žánre a prúdy. Ľudia by len mali mať možnosť si vybrať, čo ich zaujíma. Veď sú aj knihy určené pre múzického čitateľa. To sú diela, ktoré naňho kladú isté nároky a rátajú s tým, že sa ich nepredá veľa. Je to v poriadku. Sú vydavateľstvá, ktoré vydávajú knihy v náklade iba sto kusov. Autori vedome píšu čosi, čo nie je určené len na pobavenie. Daniel Hevier nedávno vydal román, ktorý sa rozhodne nedá len tak ľahko zhltnúť. Ale bola to vec jeho rozhodnutia a umeleckého zámeru.

Tzv. ženskú literatúru akceptujete? Často ju spomínate, mohlo by sa zdať, že vám leží v žalúdku ...

Vďaka aj za ňu, ako som hovoril, dobre sa predáva a má svoj okruh čitateľov. Ak má niekto rád literatúru o vzťahoch a emóciách, nech ju číta. Moja šálka kávy to nie je, ale preto ju ešte neodsudzujem. Práve naopak – vážim si úspech týchto autoriek.

Ako je to s novými témami? Mám na mysli, ako sa napríklad odrazili veľké udalosti z našich najčerstvejších dejín v tvorbe slovenských spisovateľov.

Krátko po revolúcii sa veľa prekvapení nekonalo. Oleg Pastier pokračoval vo vydávaní toho, čo robil do roku 1989. Dovtedy to boli zakázané samizdaty, potom začali vychádzať oficiálne, hoci v rovnakom náklade. V deväťdesiatych rokoch nebolo veľa diel, ktoré by sa venovali našej nedávnej socialistickej minulosti. Teraz sa autori k tejto téme vracajú, neraz s odstupom dvadsiatich rokov. Spomeniem len román Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Opisuje obdobie od smrti do pohrebu svojej manželky prekladateľky Zory Jesenskej. Ich osud je známy – v šesťdesiatom ôsmom obaja verejne vystúpili proti vstupu spojeneckých vojsk a potom všetky ich diela zakázali, stiahli z knižníc a divadiel, nemohli publikovať. V tejto knihe sú s veľkou emotívnou silou vykreslené metódy komunistickej moci. Kniha vyšla až tento rok - dvadsať rokov od pádu komumiznu a tri roky po smrti autora. Autori zrejme museli prejsť istou katarziou, získať odstup a nadhľad.

Vedeli by ste sformulovať rady pre „začínajúceho čitateľa“?

Veľkú úlohu by okrem rodičov mali mať najmä školy a učitelia. Veľké ilúzie si však nerobím. Od našich školských čias sa veľa nezmenilo. Výučba literatúry sa berie ako telefónny zoznam - ten a ten napísal to a to. Pomohlo by, keby sa osnovy trochu uvoľnili a na hodinách by sa mohlo viac čítať nahlas. Francúzsky spisovateľ Daniel Penac o tom píše v knihe Ako román. Priniesol študentom na hodinu literatúry knihy a len im čítal z nejakého diela – Parfumu, Pani Bovaryovej, Bielej veľryby... Na konci hodiny uprostred kapitoly skončil a oni boli často zvedaví, ako to dopadne. Na ďalšiu hodinu zasa priniesol iné dielo... Dnes majú deti množstvo lákavejších možností ako čítanie, a je to v poriadku. Ide len o to, aby dostali aj možnosť nazrieť do sveta kníh, aby im knihy niekto ponúkol a ukázal, že je v nich krása, napätie, zábava, nielen nuda a povinné čítanie.

Odpustite nasledujúce prirovnanie – Angličan Jamie Olivier popularizuje na školách rôznymi projektmi zdravú stravu. Dalo by sa niečo podobné urobiť aj s literatúrou?

Celkom rád by som niečo také urobil, dokonca mám kamaráta, ktorý by do takéhoto projektu išiel so mnou. Čím ďalej sa človek posúva od Bratislavy, tým je o podobné aktivity väčší záujem. Odrádza ma však to, že nerád cestujem. Ale možno niekedy sa do niečoho takého pustím...

Stať sa propagátorom čítania – na to treba okrem vzdelania a záujmu aj šťastie. V čom ste ho mali vy?

Roky som vysielal Literárnu revue v Rádiu Twist a myslím si, že tú reláciu mali a majú ľudia celkom radi.

Literárna revue bola kultová...

Kým bola na Twiste, ani som nemal pocit nejakej výnimočnosti.
Bavilo ma to, ale nikto sa mi nikdy nevyznával, že ma počúva. Až keď reláciu po desiatich rokoch zrušili, ľudia mi hovorili, že to radi a pravidelne počúvali. Dovtedy som nemal veľa spätných reakcií.

Keby ste nedostali príležitosť v Twiste, čo by ste dnes robili?

Asi by som bol učiteľom. Študoval som angličtinu a ruštinu, v rádiu som začal robiť popri učiteľovaní. Postupne bolo čoraz viac aktivít v rádiu a menej angličtiny ...

Čítate anglickú literatúru v origináli?

Málokedy. Nie som už v tej forme, ako keď cudzí jazyk používate pravidelne. Aj ruštinu využívam iba veľmi málo. Vždy sa hovorilo, aká bomba bude, keď ju niekto bude ovládať. Zatiaľ som to nepocítil. Možno keby som si hľadal prácu v zahraničí, tak by to bola iste výhoda.

Koľko kníh máte vo svojej súkromnej knižnici?

Asi šesťtisíc.

Míňate veľa na knihy? Do čoho ešte investujete?

Ani nie, dosť veľa kníh dostávam, ale pravidelne si ich aj kupujem. Momentálne asi najviac míňam na rôzne rekonštrukcie bytu.

Je medzi nimi nejaká špeciálna – veľmi drahá, vzácna, jedinečná?

Nie, nemám nič výnimočne cenné, nie som zberateľ.

Koľko kníh vám týždenne prejde rukami?

Keď je obdobie moderovania, ako teraz, tak menej, vtedy sa zaoberám najmä knihami, o ktorých sa diskutuje. A, samozrejme, vyberám si knihy do „knižkovej“ rubriky na Vive. Presné číslo neviem.

Tak sa opýtam inak – prejde vám rukami všetko, čo na Slovensku vyjde?

Určite nie.

Unikol vám nejaký mimoriadne zaujímavý titul?

Je to možné. Sú vydavateľstvá, ktoré vôbec nepropagujú, čo vydajú. Niektoré majú veľmi premyslený marketing, iné chrlia veľa kníh a orientácia v nich je komplikovanejšia, niekedy treba vyslovene pátrať. Teoreticky by mi však nič zásadné uniknúť nemalo. V tom, čo vychádza, mám celkom slušný prehľad, ale, prirodzene, nestihnem prečítať ani stotinu. Ak ma kniha hneď na úvod niečím odradí, už sa k nej málokedy vrátim. Je kopa iných.

Je pravda, že do kníh, ktoré recenzujete, píšete poznámky červeným perom, a keď vás rozčuľujú, tak aj pikantnejšie?

Áno, ale nedeje sa to každý deň. Len keď sa mi niečo vyslovene nepáči, keď mám pocit, že by si autori mohli dať väčší pozor, aby v textoch neboli logické nezmysly. Zúrim, keď vidím, že si niekto dal veľa práce s napísaním rukopisu a potom si to po sebe poriadne neskontroloval. Mohol dať rukopis prečítať dvom - trom ľuďom, aby sa chybičky vychytali. Jednoducho, autori by mali mať svojho editora.

Dá sa aj z menej kvalitného rukopisu po editorskom zásahu vyrobiť skvelá kniha?

Určite. Presne o tom to je. Ak, samozrejme, kniha editora má, čo je málokedy.

A čo je dôležitejšie? Pôvodný materiál od autora, alebo práca editora?

Všimnite si, že veľkí svetoví autori majú aj dvoch troch editorov. Záleží im na tom, aby ich dielo bolo čítavé a dostalo sa k čo najväčšiemu počtu čitateľov. Dobrý knižný editor dokáže rukopisu nesmierne pomôcť – skrátiť ho, prehodiť poradie kapitol, nechať autora niečo dopracovať, vychytať chyby. Ak však rukopis za nič nestojí, ani ten najlepší editor z toho veľdielo neurobí.

Bránia sa autori zásahom do svojich diel?

Mnohí si editora zamieňajú s cenzorom. Majú pocit, že oni vymysleli niečo úžasné, a zrazu im chce niekto ich skvelé dielo zmrzačiť. Editor nie je jazykový redaktor, ktorý kontroluje jazykové, prípadne štylistické chyby. Editor je nadstavba toho všetkého. Ak autor získa skutočne dobrého knižného editora, ktorého radám a námetom dôveruje, jeho kniha tým určite neutrpí. Práve naopak.

Máme na Slovensku dobrých editorov?

Mám pocit, že ani nie. Táto profesia sa u nás zatiaľ neveľmi využíva. A nie je to problém peňazí.

Napísali ste dve knihy, neláka vás písať viac?

Veľmi, čím ďalej tým viac. Nemám bohviekoľko času, ale spisujem si jeden príbeh, vyzerá to možno na román. Viem, že by som potreboval preskúmať zopár vecí, uvidíme ...

Nebojíte sa ako autor vyjsť s kožou na trh?

Pre mňa je omnoho dôležitejšie skúsiť, či to vôbec dokážem. Je nepríjemné, ak vás niekto kritizuje, ale už mi je to takmer jedno. Horšie je, keď si vec, na ktorej ste mesiace a roky pracovali nikto ani nevšimne. Často mi je ľúto, keď objavím úchvatnú knihu, ktorá úplne zapadla. Možno vyšla v zlom čase, možno v zlom vydavateľstve, ktoré sa nestará o distribúciu ... a takých kníh je dosť.

Nemáte chuť vtedy nahlas kričať, upozorniť na ňu?

Snažím sa urobiť všetko, čo sa dá, ale prejde mesiac, dva, prídu zasa nové knihy a ide sa ďalej. Kniha niekedy nemá dosť šťastia. Kamarát Peter Krištúfek ma naučil jednu dôležitú vec. Vždy som si myslel, že stačí byť nenápadný a robiť si svoje. On však tvrdí, že to takto nefunguje. Ak ste venovali veľa energie tvorbe, treba na seba vedieť aj upozorniť. Skrátka, treba byť aktívny. Je paradoxné, že v čase, keď vydáte novú knihu, médiá s vami nechcú urobiť rozhovor, lebo by to bola reklama. To sa mi zdá dosť zábavné.

Máme na Slovensku aj grafomanov?

Samozrejme! Je veľa autorov chrliacich texty. Vždy žasnem, aké množstvo rukopisov v rôznej kvalite visí vo vzduchu.

Majú to dnes začínajúci autori ľahké?

Nikdy to nemali také ľahké. Vydavatelia lovia talenty, funguje veľa literárnych súťaží. Ikar má skvelý projekt mamtalent.sk. Myslím, že kto chce, si cestu nájde.

Posielajú niektorí rukopisy aj priamo vám?

Práve nedávno mi napísala jedna pani, že by mi chcela poslať svoje dielo na posúdenie. Ja si to môžem prečítať, len neviem, čo s tým ďalej. Odo mňa nezávisí, či kniha vyjde, alebo nie. Nikde sa nehovorí o vašom súkromí, len občas mimochodom spomeniete priateľku. Je tiež vášnivá čitateľka? Nevadíte sa niekedy pre knihy? Nehádame, ale odkedy sa poznáme, číta oveľa menej.

Kde sa vidíte o tridsať rokov?

To by som už mohol byť na dôchodku . No neviem, sedím vo vlaku v jedálenskom vozni do Kodane, popíjam čaj a pozerám von oknom. Je celkom teplo, taký príjemný deň na cestu do Kodane.

Diskusia