Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Predpokladá sa, že na Slovensku má asi 1,5 až dve percentá populácie vážny problém so zrakom. Kedy ste vy prišli o&nbsp;zrak?

Už som sa narodil so zvyškami zraku. Lekári hľadali príčinu môjho zdravotného hendikepu. Rodičia boli presvedčení, že moja poškodená sietnica je následok komplikácií pri pôrode. Moja mladšia sestra je úplne zdravá. Rodičia si všimli, že niečo nie je v&nbsp;poriadku, keď som mal jeden rok. Pri tom, ako som začínal chodiť, som narážal do nábytku. Inak som bol veľmi živé dieťa. Rodičia spomínajú, ako som na dvore doslova preletel cez studňu. Našťastie sa mi nič nestalo, iba som si vyrazil zub. Rodičia navštevovali lekárov špecialistov, nevzdávali sa nádeje. Otec bol výtvarník, skúšal, či rozoznám farby. Ako dieťa som to ešte zvládol. Keď som podrástol, s&nbsp;rovesníkmi sme zberali farebné stanioly od sladkostí rôznych farieb. Aj vtedy som farby ešte rozoznal. Moja obľúbená bola žltá. Verdikt lekárov znel: zvyšok zraku mi môže vydržať, ale na druhej strane môžem byť postupne aj úplne nevidiaci. Bohužiaľ, zrak sa mi rokmi zhoršoval, dnes už vnímam iba svetlo a&nbsp;tmu.

Boli aj pocity zatrpknutosti?

To mi nikdy nenapadlo. Mal som šťastie na veľmi dobrých rodičov, vždy ma podporovali, lepších som ani nemohol mať. Obaja sú už nebohí, dožili sa relatívne vysokého veku.

Nevidiace a&nbsp;slabozraké deti sa vzdelávajú iba v&nbsp;Bratislave a&nbsp;v&nbsp;Levoči. Rodičia sú nútení dávať ich už ako šesťročné do internátnych škôl v&nbsp;týchto mestách. Ako ste znášali odlúčenie od rodičov v&nbsp;takom veku?

Naša rodina žila najprv v&nbsp;Seredi, potom v&nbsp;Trnave. Bol som citovo viazaný hlavne na mamu. Takže bolo to veľmi ťažké. Otec spomínal, že uvažovali, že sa otočia, vrátia sa do školy a&nbsp;zoberú ma domov. Za prvý polrok v&nbsp;prvej triede mi nedali ani vysvedčenie. Smútok ma tak trápil, že som nenabehol na vy­učovací proces. Moji starí rodičia žili tridsať kilometrov od Levoče v&nbsp;Krompachoch. Každý víkend ma brávali k&nbsp;sebe. To mi uľahčilo školské roky.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

A&nbsp;čo stredoškolské vzdelanie?

Gymnázium som navštevoval v&nbsp;Trnave spolu s&nbsp;vidiacimi spolužiakmi a&nbsp;spolužiačkami. Mal som šťastie na skvelých ľudí. Celé štyri roky sme boli v&nbsp;jednej triede kvôli mojej priestorovej orientácii. Triedna učiteľka to zariadila tak, že na každom predmete sedel vedľa mňa v&nbsp;lavici najlepší žiak, žiačka. K&nbsp;jednému spolužiakovi z&nbsp;Leopoldova som pravidelne cestoval počas víkendov. Nahrával mi učebné látky z&nbsp;učebníc. Nesmierne mi to pomohlo. Keď sme preberali organickú chémiu –&nbsp;uhľovodíky, valenčné väzby, aby som všetko pochopil, spolužiaci a&nbsp;spolužiačky mi to vystrihovali z&nbsp;hrubého papiera. Učebné látky mi nahrávali aj rodičia, dodnes mám tieto nahrávky odložené.

Z&nbsp;vašej generácie málokto z&nbsp;nevidiacich vyštudoval vysokú školu. Vám sa to podarilo.

Odbor filozofia som vyštudoval na Univerzite Komenského v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;tom čase ešte, bohužiaľ, neboli asistenti, asistentky pre hendikepovaných ľudí. Každý deň som z&nbsp;Trnavy dochádzal autobusom do Bratislavy. Zvládol som to však iba s&nbsp;pomocou mojej mamy. Celé roky vrátane doktorandského štúdia ma sprevádzala, sedela som mnou aj na fakulte. Pomáhala mi s&nbsp;nahrávaním prednášok. Niekedy to bolo až do večera do pol siedmej. Naše okolie nám žartom hovorilo, že diplom si zaslúži aj ona. V&nbsp;Levoči sídli aj redakcia titulov pre nevidiacich čitateľov a&nbsp;čitateľky. Po vysokej som tam pôsobil v&nbsp;redakčnej rade, mama ma sprevádzala aj tam raz v&nbsp;mesiaci. V&nbsp;roku 1985 ma prijali do edičnej komisie v&nbsp;Levoči, navštevoval som toto mesto raz za štvrťrok. Aj na týchto cestách ma sprevádzala mama. Otec mi zase nahrával skriptá. Mnohí nevidiaci v&nbsp;mojich časoch aj začali študovať na vysokej škole, ale vzdali to. Nie preto, že by boli neschopní, ale nemal im kto pomôcť. Dnes je to už iné. Technika výrazne pokročila. Také učebnice a&nbsp;skriptá sa dajú naskenovať do počítača a&nbsp;pomocou programu na rozpoznávanie textu čítať. Dokonca sú už čítačky s&nbsp;hlasovým výstupom, ani sa netreba pripájať k&nbsp;počítaču.

A&nbsp;čo bolo ďalej po vysokej škole?

Túžil som prednášať na pedagogickom inštitúte. Lenže nespĺňal som podmienku, nebol som členom komunistickej strany. Hľadal som si inú prácu. Na výber som mal galériu, múzeum a&nbsp;knižnicu. Asi tušíte, čo som si vybral. (Úsmev.) V&nbsp;Knižnici Juraja Fándlyho v&nbsp;Trnave pracujem od roku 1983, teda viac ako 40&nbsp;rokov.

Najprv ma poverili založením oddelenia pre nevidiacich čitateľov a&nbsp;čitateľky. Navštevoval som organizácie, ktoré združujú ľudí s&nbsp;poruchami zraku a&nbsp;nevidiacich. Čiže išlo o&nbsp;prieskum a&nbsp;marketing. Knihy boli vtedy na kazetách a&nbsp;pásoch, dlhé roky ich požičiavame aj v&nbsp;okolí Trnavy formou zásielkovej služby. Dokonca dnes máme v&nbsp;činnosti aj donáškovú službu. Najprv sa mi podarilo získať členskú základňu s&nbsp;počtom 52. Najviac ich bolo vyše 400. Čitateľov a&nbsp;čitateľky je najlepšie získať do veku dvadsať rokov, pretože v&nbsp;neskoršom veku sa ťažko pestujú nové návyky. Ukázalo sa, že má zmysel vo verejných knižniciach otvárať pobočky pre nevidiacich a&nbsp;nevidiace. Dnes už pásy nemáme, iba kazety, od roku 2008 máme zvukové knihy na cédečkách, ide o&nbsp;tisíc titulov. Knihy máme aj v&nbsp;Braillovom písme. Lenže súčasná generácia už tento spôsob čítania využíva čoraz menej a&nbsp;menej, pretože technika je na vzostupe. Skôr sa orientujú na zvukové knihy. Dokonca tí, ktorí prídu o&nbsp;zrak v&nbsp;neskoršom veku, sa Braillovo písmo učia veľmi ťažko. Bol som inštruktor, tak to poznám z&nbsp;praxe.

Žijete v&nbsp;Trnave. Ako sa presúvate do práce?

Mal som vodiaceho psa nemeckého ovčiaka Kety od roku 1988 do 1999. Bol to úžasný pes. Nielenže ma sprevádzal, ale ma aj chránil. Raz sa stalo, že kráčal oproti opitý muž, naklonil sa smerom ku mne, ona to brala ako útok a&nbsp;takmer na neho zaútočila. Raz mi zachránila život, keď sa vyhla úplne rozkopanému chodníku. Zaviedla ma na stredovú čiaru na ceste, okolo nás z&nbsp;každej strany prúdili autá. Keby ma nasmerovala na pravú alebo ľavú stranu, mohlo dôjsť k&nbsp;dopravnej nehode. V&nbsp;autobuse vedela, na ktorej zastávke máme vystúpiť. Spolucestujúci ju mali radi, hovorili mi, že je to psia osobnosť. Kety ma sprevádzala na ceste do práce a&nbsp;z&nbsp;práce domov. Dnes vy­užívam na tento účel taxi. Psa síce doma máme, aj kocúra, ale sú to domáci miláčikovia.

Aké knihy sú v&nbsp;knižnici najviac v&nbsp;obľube?

Najžiadanejšie sú cestopisy, hlavne z&nbsp;tropických oblastí. Divím sa, pretože keď som bol školák, čítal som ich iba ja. Potom je to história, slovenská klasika, detektívky.

Ste známy aj tým, že prednášate deťom.

Je to ďalšia moja pracovná náplň. Od roku 1998 besedujem s&nbsp;deťmi. Približujem im svet nevidiacich, aké pomôcky potrebujeme v&nbsp;každodennom živote. Rozprávam im, s&nbsp;akými problémami bojujeme, ako sa ich nevidiaci rovesníci a&nbsp;rovesníčky vzdelávajú. Teší ma, že je o&nbsp;tento druh besied veľký záujem. Deti sa veľmi zaujímajú o&nbsp;chôdzu s&nbsp;bielou palicou. Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Treba si osvojiť správnu techniku chodenia, učia nás to na kurzoch. Deti veľmi zaujíma aj colortext, je to rozpoznávač farieb s&nbsp;hlasovým výstupom. Priložíte si ho k&nbsp;oblečeniu a&nbsp;povie vám, akú farbu má napríklad vaša blúzka. Rozpoznáva aj farbu vlasov. Píšem im v&nbsp;Braillovom písme ich mená a&nbsp;podobne. Pýtajú sa aj na môj súkromný život –&nbsp;či bicyklujem, ako varím, či sa mi snívajú farebné sny.

Musíme mať tomu prispôsobený sporák. Tlačidlá sú hmatové. Ale ako som už povedal, technika napreduje, nevidiaci a&nbsp;nevidiace využívajú takzvané smart –&nbsp;inteligentné pomôcky. Ja si práve idem kúpiť takú chladničku. Práčky, umývačky riadu, sporáky a&nbsp;iné spotrebiče sa už dajú ovládať pomocou mobilného telefónu s&nbsp;inštalovaným hlasovým výstupom.

Aké koníčky máte okrem zamestnania?

Už ako dieťa som mal veľa koníčkov a&nbsp;stále to trvá. Ako šiestaka na základnej škole ma zaujala botanika. Sadil som si fazuľu, hrach, bôb. Prešiel som na citrusy, ktoré som pestoval z&nbsp;kôstky. Dnes ich kupujem štepené. Rád chodievam na jarmok, kupujem si kvety, vysádzam ich doma. Prezerám si ich hmatom. Sú krásne. (Úsmev.) Dokonca si viem kaktusy ohmatať tak, že sa vôbec nepichnem. Včera som si nakúpil visiace jahody. Pôvodne som plánoval študovať biológiu alebo botaniku, ale ako nevidiaci by som to mal komplikované. Pri štúdiu sa totiž používajú optické prístroje, napríklad mikroskop. Rád pracujem v&nbsp;záhrade, veľa si pestujem na balkóne. Keď som bol gymnazista, otec mi zhotovil drevené hrantíky, pretože videl môj záujem o&nbsp;pestovanie rastlín. Ďalší môj koníček je na krátkych vlnách chytať stanice z&nbsp;ďalekých krajín, napríklad z&nbsp;Austrálie, Ázie. Ako žiak základnej školy v&nbsp;Levoči som chytal aj Slobodnú Európu, Rádio Vatikán, Deutsche Welle. Boli sme traja kamaráti, vychovávateľky nás udali riaditeľovi. Hrozili nám dvojky zo správania. Museli sme v&nbsp;zborovni odprosiť celý učiteľský zbor.

Aké radosti si dožičíte?

Mám veľmi rád zmrzlinu, prechádzky v&nbsp;parku, kde je veľa kvetov, každý si obzriem hmatom alebo ma fascinuje ich vôňa. Na jar som očarený žltými narcismi. Veľmi rád navštevujem vianočné trhy, jarmoky vo všeobecnosti. A&nbsp;dožičím si dobré jedlo, najradšej mám ázijskú kuchyňu.

Jediný nevidiaci knihovník na Slovensku JÚLIUS: Mama s ním každý deň cestovala na univerzitu

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás

Jediný nevidiaci knihovník na Slovensku JÚLIUS: Mama s ním každý deň cestovala na univerzitu

Erika Szalayová

Súvisiace články

Za rok užil 3 250 tabletiek: Ján (46) bojuje s Parkinsonovou chorobou. Na bicykli to ide ľahšie

Katka porazila najagresívnejšiu rakovinu prsníka: Ako sa prejavovala? Ženy, toto nepodceňujte

Nevzdala to: Miška zatočila so sklerózou multipex a dnes pomáha druhým! Aké mala príznaky?

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás