Meriate 181 centimetrov. Netúžili ste byť v tínedžerskom veku modelkou, prípadne sa venovať nejakému kolektívnemu športu ako basketbal, volejbal?

Touto otázkou sa začína takmer každý rozhovor so mnou. (Smiech.) Už ako dieťa som bola veľmi aktívna a pohybovo zdatná. Darilo sa mi takmer vo všetkých športoch. Okrem šplhania na lane. (Smiech.) Ak sme išli našu triedu či školu niekam reprezentovať, bola som vždy pri tom. Hrávala som basketbal, volejbal, behala som, skákala do diaľky. Bola som lepší priemer, no nikdy som sa žiadnemu športu nevenovala profesionálne. Pamätám si, že keď som prišla na strednú školu, profesor ma predstavil trénerovi mladých atlétov. Chcel ma vyskúšať, no nakoniec z toho nič nebolo...

Vraj ste odjakživa túžili byť speváčkou. Keby bola pred rokmi možnosť, prihlásili by ste sa do niektorej z talentových speváckych súťaží, ktoré mladým ľuďom dávajú možnosť preraziť?

S mojou povahou asi áno. (Smiech.) Dnes som rada, že vtedy takéto súťaže neboli. Aspoň si môžem doteraz namýšľať, aký úžasný hlas som mala. Spievala som nonstop. Ktovie, čo si vtedy mysleli naši susedia. Zásadne som si pospevovala v priestoroch, kde sa to najviac ozývalo. Na druhej strane, doteraz mám odložený diplom za prvé miesto v školskej súťaži Melódie priateľstva, kde sa spievala jedna slovenská a jedna ruská pieseň. Aj v letnom tábore som bodovala s pesničkou Holky z naší školky. Viete, prečo som si ju vybrala?

Prečo?

Lebo sa v nej okrem iných spomína aj moje meno. Moji rovesníci jasali a spievali so mnou, keďže v tých časoch to bol veľký hit, ale ak si dobre pamätám, stačilo to len na cenu publika. Úprimne, bola som vtedy sklamaná. (Smiech.)

Prečo napokon u vás zvíťazila žurnalistika?

Keď som končila základnú školu, nemala som ani tušenia, čo ďalej. Keď som končila strednú školu, bola som na tom podobne. Lákal ma svet a ako jedna z mála spolužiakov som dostala možnosť hneď sa zamestnať. V tom období bola na úradoch práce tlačenica. Ja som dostala miesto v chemickom laboratóriu. Na jednej strane super – zarábala som celkom slušne. Na druhej strane som túžba robiť niečo iné. Až som z regionálneho rádia začula, že robia konkurz na moderátorov. Išla som a oni ma zobrali. Neskôr som vyštudovala masmediálnu komunikáciu. Spolužiačka mi raz na stretnutí zo strednej školy povedala, že už keď som „moderovala“ stužkovú, povedala som, že takéto niečo by som chcela v živote robiť… Ja si na to však vôbec nepamätám. (Smiech.)

Vaša pracovná cesta na obrazovky sa vyvíjala postupne (regionálne rádio, komerčné rádiá, RTVS). Ako to s odstupom času vnímate, obzvlášť v čase, keď mnohí chcú rýchlo preraziť, zviezť na vlne chvíľkovej slávy a vyťažiť z nej maximum?

Hovorí sa, že aj šéf by mal prejsť profesiami, ktoré riadi. Vtedy dokáže korektne posúdiť, čo zahŕňajú, a váži si prácu ostatných. Nikoho nesúdim, keď chce vyťažiť z toho, že je na výslní. Len treba zostať nohami na zemi, byť pokorný a robiť svoju prácu najlepšie, ako viete. Ja som si zvolila inú cestu.

Ktorá práca vám profesijne dala najviac? Najviac vás obohatila, vyformovala, nasmerovala?

Som vďačná za každú príležitosť, ktorú som v živote dostala. Všade som sa niečo naučila. DCA rádio – to je to prvé regionálne. Tam sme boli jedna veľká rodina aj s poslucháčmi, ktorí nám to dávali patrične najavo. Výnimkou neboli koláče v štúdiu či návštevy doma. Tam nastal zlom, keď som už vedela, že médiá budú mojou láskou na celý život. Keď som prišla do Bratislavy, chvíľu som si zvykala a opäť som sa ocitla na začiatku aj s mikrofónom v teréne. Veľkou školou bolo rádio Twist, kde som robila ranné vysielanie a mala som v ňom množstvo známych hostí. Doteraz mi je ľúto, že pre vírus v počítači som prišla o všetky fotky s nimi. Vstávať skoro ráno mi bolo súdené aj v Rádiu Slovensko. Budík nastavený na 3.40 – doteraz si to pamätám. A opäť príjemné spomienky a profesionáli za mikrofónom, ktorí robia svoju prácu naozaj kvalitne.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...