Hovorí, že cez deň bol v ukrajinskom hlavnom meste relatívny pokoj, nebolo počuť výbuchy, ktoré zobudili obyvateľov metropoly skoro ráno. Mnohí ľudia podľahli panike a najprv smerovali do obchodov a bankomatov, viacerí riešili bezpečnosť svojich blízkych. S Katerínou sa  denníku  podarilo spojiť deň pred začiatkom invázií. Popísala, ako vyzerá jej život v období, keď sa vojna môže začať zo dňa na deň.

Po tom, ako ruský prezident uznal separatistické republiky, ako sa zmenila situácia pre ľudí? Všetci to pochopili ako vyhlásenie vojny?

Ja som ten prejav nepozerala, bolo to nechutné. Toľko nenávisti voči Ukrajincom, to proste nechápem. Ale celý svet aspoň pochopil, aká zlá je naozaj situácia. Je to šok, tá agresia, ale dalo sa to predpovedať. Je to ako absces, ktorý neliečime, podceňujeme. A potom to zrazu vybuchne. Rusko v skutočnosti konečne oficiálne priznalo, že vedie vojnu proti Ukrajine. Povedali to nahlas.

Ako sa dá zvládať takéto pocity, očakávanie najhoršieho?

Jediné, čo nás teší a podporuje, sú veľmi tvrdé sankcie proti Rusku. To, že Nemecko zastavilo Nord Stream 2. Podpora všetkých krajín EÚ vzbudzuje nádej, je veľmi dôležité, aby sme neboli sami. Čo sa týka ľudí bežného života, poviem to tak. Na jednej strane máme vzostup vlastenectva. Oživujú sa všetky dobrovoľnícke organizácie, národ veľmi podporuje našu armádu, posiela peniaze na nákup liekov a medicínskych pomôcok pre našich vojakov, ktorí sú na fronte. Osobne som zapojená do tohto, zaoberám sa kompletizáciou osobných lekárničiek pre chlapov z Ozbrojených síl Ukrajiny. V mojom okolí sa mnohí prihlásili do kurzov prvej pomoci, zbraňové kurzy. My sa budeme brániť. Na druhej strane je to veľmi ťažké, najťažšie je zvládnuť to psychicky. My sme obyčajní ľudia, my nechceme vojnu. Som matka, bojím sa o svoju rodinu. Takmer každú noc mám nočné mory, že vojna sa začala, že som stratila kontakt s rodinou, neviem, kde je môj syn, že mesto bombardujú. A ráno sa zobudím, mám nejaké správy o práci, o kostýmoch a musím žiť ďalej v tej neistote a strachu. A viacerí rodičia majú podobné pocity. Taký psychický stav je ťažký. Nedá sa pokojne venovať svojim veciam, nedá sa nič plánovať. Len mechanicky robíte to, čo musíte robiť.

Čo ste spravili, aby ste ochránili blízkych?

Môj syn doteraz býval s mojou mamou, mimo mesta. Ale on je už dospelý chlap, má 15 rokov a povedal mi, že táto hrôza môže trvať veľmi dlho. On musí chodiť do školy, stretávať sa s kamarátmi. Má pravdu, tiež chápem, že vojna bude trvať dlho, Putin neodstúpi len tak. Takže sme spolu a čo ešte mám spraviť?

Do akej miery spoliehate na vlastnú armádu? Má šancu zdržať inváziu?

Naša armáda je dobre pripravená a nás civilistov veľmi podporuje. Zverejňuje videá priamo z prvej línie a hovorí: Dôverujte nám, ochránime vás. Je to povznášajúce. V roku 2014 sme zažili to isté, no neboli sme pripravení tak ako teraz. A takáto globálna reakcia nebola. Teraz je veľmi dôležité, že nás podporuje celý svet.

Máte nejaké osobné kontakty s Rusmi, s ľuďmi, ktorí žijú v Rusku? Aké sú ich reakcie?

Mnohí priatelia z Moskvy mi píšu slová podpory a hovoria, že sa veľmi hanbia za to, čo sa deje. Ale je veľa takých, ktorí veria v propagandu. No čo ja môžem, je odkázať im: My len chceme žiť v mieri v našej krajine. Akým smerom chce ísť Ukrajina, či chce vstúpiť do NATO alebo nie, je naša vec. Nie je to vec našich susedov.

ZDROJ: Plus JEDEN DEŇ