Vo vašom životopise sa uvádza, že ste signatár Charty 77. Váš otec bol však vojak. A vojaci predsa zvyčajne boli verní režimu.

Začiatkom päťdesiatych rokov mal na výber: baňa alebo armáda. Učil potom na vojenskej škole. Nebol zanietený pre režim, hoci musel vstúpiť do komunistickej strany. Môj dedo bol vážený roľník, sám sa vypracoval. Keď prišla kolektivizácia, bol z nej veľmi nadšený. Prešlo ho to, pretože keď hospodáril na svojich poliach on, v obilí sa strácal. Keď boli družstevné, obilie mu siahalo po lýtka. Ja som bol zase nadšený pionier. Bavilo ma to do piatej triedy. Keď k nám vpadli vojská Varšavskej zmluvy, práve som bol u vás na Slovensku na základnej vojenskej službe. Tak ako pre mňa, aj pre ostatných bolo veľkým sklamaním, že sme nemohli brániť svoju vlasť. A potom sa tam našiel agilný major, ktorý povedal, že ideme do Banskej Štiavnice robiť poriadky. Lenže do zbraní napáskoval ostré náboje. Trocha hystericky som vyhlásil, že nebudem strieľať do slovenských matiek. Ostatní vojaci sa pridali. Dostal som za organizovanie vzbury tri týždne vojenskej basy, ale nebolo to nič hrozné. V kuchyni som čistil zemiaky. Hlavné bolo, že agilný major vymenil náboje za slepé.

Ako ste sa dostali k Charte 77?

Po vojne som nastúpil do závodu na výrobu počítačov ZPA Čakovice. Tam som sa zoznámil s Jánom Sokolom a inými disidentmi. Dostal som sa blízko k rodine Jana Patočku (jeden z najvýznamnejších českých filozofov 20. storočia, hlavný predstaviteľ česko-slovenskej fenomenológie a filozofie dejín, pozn. red.), do okruhu veľmi vzdelaných ľudí. Prvýkrát som sa zoznámil s tým, čo je to skutočná filozofia. Filozofia nie je to, že toho veľa viete. Napríklad profesor Patočka ovládal latinský, grécky, francúzsky, nemecký jazyk a všetky komentáre písal v cudzích jazykoch. S tými ľuďmi som zažil, čo je to naozajstný rozhovor. Hovoríte s ním a ten filozof to povie úplne inak a presne rovnako. Ten rozhovor nepatril ani mne, ani jemu, ale bolo to niečo medzi nami.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane