Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Vo vašom životopise sa uvádza, že ste signatár Charty 77. Váš otec bol však vojak. A&nbsp;vojaci predsa zvyčajne boli verní režimu.</h3>
<p>Začiatkom päťdesiatych rokov mal na&nbsp;výber: baňa alebo armáda. Učil potom na&nbsp;vojenskej škole. Nebol zanietený pre režim, hoci musel vstúpiť do&nbsp;komunistickej strany. Môj dedo bol vážený roľník, sám sa vypracoval. Keď prišla kolektivizácia, bol z&nbsp;nej veľmi nadšený. Prešlo ho to, pretože keď hospodáril na&nbsp;svojich poliach on, v&nbsp;obilí sa strácal. Keď boli družstevné, obilie mu siahalo po&nbsp;lýtka. Ja som bol zase nadšený pionier. Bavilo ma to do&nbsp;piatej triedy. Keď k&nbsp;nám vpadli vojská Varšavskej zmluvy, práve som bol u&nbsp;vás na&nbsp;Slovensku na&nbsp;základnej vojenskej službe. Tak ako pre mňa, aj pre ostatných bolo veľkým sklamaním, že sme nemohli brániť svoju vlasť. A&nbsp;potom sa tam našiel agilný major, ktorý povedal, že ideme do&nbsp;Banskej Štiavnice robiť poriadky. Lenže do&nbsp;zbraní napáskoval ostré náboje. Trocha hystericky som vyhlásil, že nebudem strieľať do&nbsp;slovenských matiek. Ostatní vojaci sa pridali. Dostal som za&nbsp;organizovanie vzbury tri týždne vojenskej basy, ale nebolo to nič hrozné. V&nbsp;kuchyni som čistil zemiaky. Hlavné bolo, že agilný major vymenil náboje za&nbsp;slepé.</p>

<h3>Ako ste sa dostali k&nbsp;Charte 77?</h3>
<p>Po&nbsp;vojne som nastúpil do&nbsp;závodu na&nbsp;výrobu počítačov ZPA Čakovice. Tam som sa zoznámil s&nbsp;Jánom Sokolom a&nbsp;inými disidentmi. Dostal som sa blízko k&nbsp;rodine Jana Patočku (jeden z&nbsp;najvýznamnejších českých filozofov 20. storočia, hlavný predstaviteľ česko-slovenskej fenomenológie a&nbsp;filozofie dejín, pozn. red.), do&nbsp;okruhu veľmi vzdelaných ľudí. Prvýkrát som sa zoznámil s&nbsp;tým, čo je to skutočná filozofia. Filozofia nie je to, že toho veľa viete. Napríklad profesor Patočka ovládal latinský, grécky, francúzsky, nemecký jazyk a&nbsp;všetky komentáre písal v&nbsp;cudzích jazykoch. S&nbsp;tými ľuďmi som zažil, čo je to naozajstný rozhovor. Hovoríte s&nbsp;ním a&nbsp;ten filozof to povie úplne inak a&nbsp;presne rovnako. Ten rozhovor nepatril ani mne, ani jemu, ale bolo to niečo medzi nami.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Po&nbsp;revolúcii ste pôsobili vo vrcholovej politike, známy ste ako filantrop. Ľudia však politikov nemajú veľmi radi.</h3>
<p>Politici sú dôležití. Keď som podpísal chartu, vyhodili ma z&nbsp;práce. Mohol som vykonávať iba pomocné práce. Kamarát mi dohodil prácu, mal som učiť telesne hendikepované deti v&nbsp;Jedličkovom ústave ako dobrovoľník. Režimu neprekážalo, že by tieto deti mali byť v&nbsp;pravidelnom kontakte so signatárom Charty 77. Skamarátil som sa s&nbsp;deťmi, učil som ich nielen programovanie, ale aj históriu. Tam som pochopil, že spoločnosť sa na&nbsp;ne pozerá veľmi pokrivene. Sú hendikepy, ktoré dojímajú, a&nbsp;také, ktoré nedojímajú, to je prvé, čo som si tam uvedomil. Na&nbsp;úplnom začiatku, keď toto zariadenie Jedlička založil, malo názov ústav pre mrzáčikov. Na&nbsp;Slovensku to máte asi rovnaké ako my. Dnes je totiž mrzák hanlivé slovo, nadávka, tak ako debil, idiot. Tam som pochopil, že tieto deti nevnímajú svoj hendikep tak ako my. Jeden nevidiaci mi hovoril príbeh, ako prišiel na&nbsp;poštu s&nbsp;vodiacom psom. Pracovníčka sa prihovorila jeho psovi: Ako sa má tvoj pánko? Nevidiaci sa rozhorčil, že on síce nevidí, ale mentálne je v&nbsp;poriadku, môže sa rozprávať priamo s&nbsp;ním. V&nbsp;Jedličkovom ústave som pracoval až do&nbsp;prevratu. S&nbsp;niektorým deťmi, teda dnes už dospelými, sa stretávam dodnes, priatelíme sa. Jeden z&nbsp;mojich bývalých žiakov, ktorý je odkázaný na&nbsp;invalidný vozík, chcel podnikať, zohnal si v&nbsp;Prahe priestory, mal dobrý podnikateľský nápad, ale banky mu nechceli pre jeho hendikep požičať peniaze. Tak som sa do&nbsp;toho pustil s&nbsp;ním. Začali sme spolu podnikať, časom som zakladal ďalšie firmy.</p>

<h3>Pokúšali ste sa pomáhať aj inak postihnutým ľuďom, napríklad ľuďom bez domova.</h3>
<p>Skúšal som ich zamestnávať pred siedmimi rokmi. Nedá sa to. Oni majú kompetenčný chaos. Spia pod mostom, nemajú priestor na&nbsp;hygienu, nemajú šatstvo, sú stratení sami v&nbsp;sebe. Spolupráca znamená istú sociálnu kompetenciu na&nbsp;obidvoch stranách. Nejakých som síce zamestnal natrvalo, ale štandardne to nejde. Treba im pomáhať inak, úplne na&nbsp;začiatku, keď sa ocitnú na&nbsp;ulici. Existujú síce nízkoprahové organizácie, ale aj tak je tam prah, hoci malý. Veď to majú v&nbsp;názve. Bolo im treba pomôcť inak. S&nbsp;pomocou pražskej Naděje sme preto začali pomáhať týmto ľuďom bez prahu, teda bez podmienok. Teraz to už prevzal Výbor dobrej vôle – Nadácia Olgy Havlovej, všetko manažuje.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Kedy vo vás skrsla myšlienka pomáhať ľuďom práve v&nbsp;oblasti bývania?</h3>
<p>Obchádzal som detské domovy a&nbsp;zistil som, že keď deti dovŕšia osemnásť rokov, chcú sa osamostatniť. Lenže 97 percent z&nbsp;nich nedokončí školu, nevedia si nájsť nájomné bývanie, pretože nemajú peniaze na&nbsp;kauciu, nemajú čím ručiť. Navštevoval som banky s&nbsp;otázkou, či by dokázali pomôcť takýmto deťom formou konkrétneho projektu. Nedalo sa, banky chceli záruky. Tak som založil súkromný neziskový projekt Nejdřív doma. Pomoc však nesmerovala len k&nbsp;odchovancom detských domovov, ale aj k&nbsp;rodinám, ktoré sa ocitli v&nbsp;hmotnej núdzi, prišli o&nbsp;bývanie, skončili by na&nbsp;ulici a&nbsp;ich deti v&nbsp;detskom domove. Najprv som si teda myslel, že požičiavať budem len na&nbsp;kaucie. Ale pomoc potrebovali aj ľudia, ktorí nemali peniaze na&nbsp;základné vybavenie bytu, jeden invalid potreboval súrne opraviť auto. Je to rôzne. Požičiavam im peniaze bez sankcií, bez úrokov a&nbsp;bez záruky, iba na&nbsp;dobré slovo. Tento projekt je v&nbsp;praxi už jeden rok. Hlavnou ideou tejto pomoci je, že v&nbsp;hre sú moje súkromné peniaze. Podľa zákona totiž ako podnikateľ nesmiem požičiavať peniaze bez záruky. Je to logické, pretože potom by sa mohlo švindľovať. Ani nadácii zákon neumožňuje takto požičiavať. Ostal mi tento jediný spôsob.</p>

<h3>Ako to presne funguje v&nbsp;praxi? Napríklad príde za&nbsp;vami konkrétny človek, že je v&nbsp;núdzi, a&nbsp;vy mu pomôžete?</h3>
<p>Spolupracujem s&nbsp;konkrétnymi organizáciami. Tie ma upozornia na&nbsp;konkrétnu rodinu, človeka, ktorý potrebuje pomoc vo forme pôžičky. Zistia o&nbsp;ňom objektívne informácie, hlavne či je tam šanca, že bude dlh splácať. Je pravda, že ľudia ma oslovujú priamo, žiadajú o&nbsp;pomoc. Slušne im vysvetlím: Ste z&nbsp;Litoměříc? V&nbsp;tomto meste je tá a&nbsp;tá organizácia, s&nbsp;ktorou spolupracujem, obráťte sa na&nbsp;ňu. Keď usúdia, že bude schopný a&nbsp;ochotný splácať pôžičku, na&nbsp;druhý deň už má peniaze.</p>
<h3>Koľko peňazí ste už takto požičali?</h3>
<p>Zatiaľ finančná pomoc smerovala k&nbsp;sedemdesiatim ľuďom. Platobná morálka je dvojtretinová, teda dve tretiny požičaných peňazí sa vrátili. Tie potom požičiavam ďalej, ide o&nbsp;štafetu dobrej vôle. Traja z&nbsp;dlžníkov už splatili dlhy úplne. Deviati ľudia v&nbsp;núdzi dostali peniaze z&nbsp;tých, ktoré vrátili iní ľudia. Založil som na&nbsp;tento účel transparentný účet. V&nbsp;obehu sú na&nbsp;požičiavanie spolu dva milióny českých korún, z&nbsp;toho 1,1 milióna korún je mojich, ostatné peniaze sú príspevky od&nbsp;darcov. Vážim si týchto ľudí, pretože nemôžu odo mňa dostať žiadne potvrdenie, že peniaze darovali, a&nbsp;následne si túto sumu odčítať z&nbsp;daní. Aj tak prispievajú, je medzi nimi ústavný sudca aj vaši kolegovia novinári. Ľudia môžu dokonca prispieť komentárom, teší ma, že sú to samé pozitívne reakcie. Vediem si aj štatistiky, napríklad priemerná suma požičaná jedincovi je 30-tisíc českých korún.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Viete presne, kto využíva vašu pomoc? Stretávate sa s&nbsp;týmito ľuďmi? Očakávate od&nbsp;nich prejavy vďaky?</h3>
<p>Nestretávam sa s&nbsp;nimi, nevyhľadávam to. Títo ľudia majú množstvo problémov, majú čo robiť sami so sebou, neviem, o&nbsp;čom by som sa nimi mal rozprávať. Mám ich ľutovať? Ľútosť a&nbsp;sentiment pre mňa znamenajú, že im nedokážem pomôcť. A&nbsp;ja nechcem ľutovať, chcem pomáhať. Vďačnosť neočakávam. Prečo by mi tí ľudia mali byť vďační? Nemali šťastie na&nbsp;rodinné zázemie. Život nie je čierno-biely. Napríklad, keď sa vydáte, idete do&nbsp;manželstva s&nbsp;vedomím, že to bude len dobré. Ale nie vždy je to tak, časom sa ukáže, že možno ste ten vzťah zle budovali. Svet je rozdelený na&nbsp;ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a&nbsp;potom je tu druhá skupina, ktorá má možnosť dávať. Som rád, že som v&nbsp;takej situácii, že môžem pomáhať.</p>
<h3>Hovoríte, že platobná morálka je dvojtretinová. Hneváte sa na&nbsp;tých, ktorí dlhy nesplácajú?</h3>
<p>V&nbsp;Česku žije viac ako milión ľudí, ktorí majú viac než jednu exekúciu. Je to darebáctvo. Kto požičiaval už zadlženým ľuďom? V&nbsp;antickom práve platil inštitút – kto nemôže, nemusí. Zamestnávam ľudí bez domova, nahlásim ich, vzápätí je štrnásť exekútorov v&nbsp;dátovej schránke. Kto im požičal? Prečo sa neozval len jeden exekútor? Takto budú pre dlhy do&nbsp;smrti ľuďmi podradnej kategórie. Nehnevám sa na&nbsp;týchto ľudí, nepestujem takéto emócie. Nepotrebujem riešiť, prečo ten človek neplatí. Stáva sa to. Aj vám sa možno stalo, že ste požičali peniaze a&nbsp;dlžník si potom vypol telefón.</p>
<h3>A&nbsp;čo vaša rodina, nemá námietky proti vašej filantropii?</h3>
<p>Mám päť detí, všetky sú dospelé, postaral som sa o&nbsp;ne, ako som najlepšie vedel. Všetkým som pomohol, ako som mohol. Teší ma, že sa v&nbsp;živote uchytili, každé z&nbsp;nich je úspešné, má povolanie, ktoré ho baví. Napríklad najstaršia dcéra je pedagogička na&nbsp;univerzite v&nbsp;Amerike. Keď s&nbsp;nimi preberám svoj projekt, podporujú ma, dokonca sami prispeli. Manželka má podobný názor. Nerobím to na&nbsp;úkor iného, vôbec nie na&nbsp;úkor rodiny, to by sa nedalo.</p>

<h3>Stretli sme sa v&nbsp;Prahe, na&nbsp;stretnutie ste prišli mestskou hromadnou dopravou. Veľmi sa to nezhoduje so životným štýlom bohatého človeka.</h3>
<p>Mám auto, ale nie luxusné, skôr praktické. V&nbsp;aute sa však necítim slobodný. Áno, aj ja som počul názor, že mestskou hromadnou dopravou chodia iba „socky“. V&nbsp;zásade platí, že ľudia chcú byť uznávaní. Keď si niekto myslí, že bude uznávaný pre svoje auto, nevyhováram mu to. Ja chodím mestskou hromadnou dopravou rád. Doprava v&nbsp;Českú je skvelá. Metro, električky, autobusy chodia všade.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Máte vôbec maniere boháča?</h3>
<p>Necítim sa bohatý, čo potrebujem a&nbsp;chcem, to mám. Je však pravda, že si potrpím na&nbsp;hodinky. Je to síce moja slabosť, ale na&nbsp;druhej strane, nepotrebujem ich mať dvadsať. Zaujímajú ma, pretože vediem sekciu v&nbsp;astronomickej spoločnosti.</p>
<h3>Pandémia ekonomicky postihla mnohé podniky. Ako sa darí vám?</h3>
<p>Nesťažujem sa. Zarábam si hlavne analýzami pre energetické firmy a&nbsp;tento druh podnikania kovid neovplyvnil. Fungujú aj všetky moje firmy, v&nbsp;ktorých zamestnávam hendikepovaných ľudí. Sú v&nbsp;zisku, hoci nie vo veľkom.</p>
<h3>Predsa len, ste v&nbsp;seniorskom veku. Stále máte dosť síl? Pre ľudí vašej vekovej kategórie je veľkým strašiakom kovid.</h3>
<p>Silu mám, pretože je to spojené s&nbsp;radosťou. A&nbsp;radosť mám, keď robím niečo užitočné. Skrátka, bavia ma ľudia. Čo sa týka kovidu, hneď ako to bolo možné, dal som sa zaočkovať. Život je založený na&nbsp;tom, že existujú aj choroby. Ja sám som prežil operácie, ožarovanie, som onkologický pacient. Nesťažujem sa. Môj obľúbený filozof Friedrich Nietzsche povedal, že byť chorý je poučné, dokonca poučnejšie než byť zdravý. Navyše tá medicína je nevídaná. Väčšina ľudí vo veku 70 plus by tu už nebola, nebyť pokroku v&nbsp;medicíne.</p>

Český podnikateľ, zakladateľ Agentury ProVás, s. r. o., a Oblužnej, s. r. o. Obidve spoločnosti vytvárajú pracovné a podnikateľské príležitosti pre osoby so zdravotným postihnutím. V roku 1990 sa stal starostom obce Roztoky pri Prahe a bol zvoleným štatutárnym reprezentantom Občianskeho fóra. V roku 1991 ho vymenovali za vedúceho Úradu vlády Českej republiky. V roku 1998 bol námestníkom ministra pre bezpečnosť. V roku 2006 ho vyhlásili za víťaza celoštátnej súťaže o sociálneho podnikateľa. Pod jeho vedením Agentura ProVás realizovala Keplerovo múzeum v Prahe 6. Je členom Českej astronomickej spoločnosti. V roku 2015 dostal cenu Via Bona v kategórii otváranie nových ciest za inovatívnu podporu ľudí bez domova v projekte Nejdřív střecha.Zdroj: Wikipedia