Jana Homolová

V&nbsp;minulosti ste na tému rodičovstva písali blog. Knižka Na toto vás nikto nepripraví –&nbsp;Zápisky otca je jeho pokračovaním?

Skôr by som povedal, že vyplynula z môjho blogovania. Najskôr som o rodičovstve písal zábavné statusy na Facebooku, čo sa zapáčilo časopisu venovanému materstvu a rodičovstvu. Oslovila ma redaktorka Renáta Gešvantnerová, či by som pre nich napísal každý mesiac blog. To ma najskôr vystrašilo, lebo nič také som predtým nerobil, ale súhlasil som. Dokonca som zistil, že napíšem omnoho viac, ako bola pôvodná dohoda. (Smiech.) Našťastie to akceptovali, a&nbsp;tak som mal približne rok v&nbsp;časopise pravidelnú dvojstranu. Z&nbsp;redakcie som mal informácie, že čitatelia na moje príspevky výborne reagujú. Renáta aj Monika, moja manželka, ktorej som svoje blogy vždy čítal, mi povedali, že by z&nbsp;toho mala byť kniha. Začal som teda postupne zbierať, ukladať, dopĺňať materiál, a&nbsp;keď som s&nbsp;blogom skončil, zhruba do roka a&nbsp;pol mi vyšla táto knižka. (Úsmev.)

Môžu vás teda ľudia oficiálne titulovať slovom spisovateľ?

(Smiech.) Už sa ma pár ľudí pýtalo, či ma takto môžu označiť, ale to určite nie. Ak mám byť presný, som len opisovateľ, pretože opisujem veci, ktoré som zažil na vlastnej koži a vidím ich svojimi očami. Aj na nepríjemných veciach sa snažím nájsť niečo humorné a pozitívne. Tento môj prístup k životu oceňuje najmä Monika, lebo aj keď sa doma pohádame, vždy to ukončíme rehotom. Život je veľakrát ťažký sám osebe, tak sa ním snažme čo najviac presmiať. Každý z&nbsp;nás pozná situácie, ktoré boli vážne, ale spätne sa na ne pozeráme ako na zábavné historky. Ja si tento zábavný pocit snažím navodiť už v&nbsp;momente, keď niečo náročné prežívam. Samozrejme, nie vždy sa mi to darí. Sú veci, napríklad týkajúce sa výchovy detí, ktoré veľmi prežívam, ale pracujem na sebe.

Rodičom sa nikto z&nbsp;nás nestal, nenarodil sa ním. Rodičovstvo sa skrátka musíme naučiť. Je to ako bicyklovanie, nikto to v&nbsp;detstve nevie a&nbsp;naučí sa to, len s&nbsp;tým rozdielom, že bicyklovanie už nikdy nezabudneme a&nbsp;rodičovstvo sa budeme učiť celý život. Je to možno trošku desivé, ale zároveň veľmi vzrušujúce.

Na čo všetko ste neboli v&nbsp;rámci rodičovstva pripravený?

Vy ženy máte výhodu v&nbsp;tom, že ste na materstvo geneticky aj výchovou predurčené. Byť mamou máte vštepované odmalička. Na chalanov sa v&nbsp;tomto smere trošku kašle, preto je ich prístup k&nbsp;otcovstvu do určitej miery na samom začiatku benevolentný. Ale nie je na tom asi nič zlé, aj keď chalanov by nezaškodilo trochu viac pripravovať na rolu rodiča, pretože keď spolu so svojou vyvolenou napokon do rodičovstva vhupnú,&nbsp;všetko by to malo potom do seba pekne zapadnúť a oni by sa mali snažiť fungovať ako rodina čo najlepšie. Táto kniha je v&nbsp;podstate môj chalanský pohľad na rodičovstvo, pretože s&nbsp;ním sa v&nbsp;živote udeje obrovská zmena, na ktorú sa ani nedá pripraviť. Hodia vás do vody a&nbsp;musíte plávať. Niekomu sa to darí viac, niekomu menej, ale všetci sme v&nbsp;podstate na jednej lodi.

Ako to bolo vo vašom prípade, keď sa narodila staršia dcéra Zara (13)? Bola to veľká zmena?

Áno, absolútne. Už po narodení sa napríklad nechcela prisať a&nbsp;vtedy si Monika z&nbsp;každej strany vypočula toľko rád, názorov… Snažil som sa jej pomáhať, ako sa dalo. Každú noc som spolu s&nbsp;ňou vstával k&nbsp;malej, aby si ona odsala mlieko, ja som zatiaľ napríklad prebaľoval… Navyše obaja, po­učení od skúsenejších, že cumeľ nesmie dostať, lebo sa nebude, respektíve prestane chcieť dať dojčiť, sme si povedali, že ho Zare v živote nedáme do úst. A&nbsp;keďže ho nedostala, začala si pomáhať palcom. Nakoniec sme jej predsa cumeľ dali, ale už bolo neskoro. Dojčiť sa neprestala, ale palec namiesto cumľa bol pre ňu omnoho príjemnejší ako nejaká umelá hmota v&nbsp;puse. (Smiech.)

S&nbsp;Leonkom (9), poučení z&nbsp;minulosti, sme to vyriešili tak, že cumeľ dostal hneď a&nbsp;bol pokoj. Okrem toho ani nemal problém s dojčením. U&nbsp;Zarky sme prešli všetkými predstavami a&nbsp;teóriami o&nbsp;tom, ako by sme ju chceli vychovávať, a&nbsp;keď sme videli, že mnohé z&nbsp;toho v&nbsp;realite nefunguje, respektíve u každého dieťaťa to funguje inak, upokojili sme sa. Uvediem ešte jeden príklad. U&nbsp;nás doma platia striktné pravidlá, čo sa týka používania elektroniky. Na mobil, PlayStation či počítač majú decká presne vyhradený denný čas. Keď ho prekročia, zazvoní im budík a&nbsp;elektroniku musia vypnúť. Mnohokrát je pre to plač, ale pravidlá skrátka musia platiť.

Kým bola Zarka ešte malá, plánovali sme, že jej tablet nedáme do rúk, kým nedovŕši aspoň desať rokov. (Smiech.) Lenže mala veľký problém s&nbsp;jedlom. No zistili sme, že ak pozerá rozprávku, tak je a ani to ne­vníma. Ako jediné vhodné riešenie bolo, začať jej púšťať pri jedle rozprávky. Napriek všetkým našim predsudkom teda prišiel na rad tablet. (Smiech.) A&nbsp;hoci ho dostala do rúk relatívne skoro, vyrástlo z&nbsp;nej šikovné mladé dievča, takže netreba počúvať názory iných, treba vnímať individualitu vlastného dieťaťa a&nbsp;najmä sa upokojiť. Netreba mať výčitky, veď sa snažíme byť dobrými rodičmi tak ako ostatní. Robme všetko najlepšie, ako vieme, a&nbsp;to by malo stačiť.

Je napriek tomu niečo, čo si v&nbsp;rámci spôsobu svojej výchovy vyčítate?

Samozrejme, občas nakričím na decká a&nbsp;potom si to pätnásť minút v&nbsp;izbe vyčítam. Vtedy sa pýtam sám seba, prečo som reagoval takto prehnane. Párkrát som už neoprávnene zareagoval, ale následne som sa deťom ospravedlnil. Keď som túto situáciu rozprával kamarátke, ktorá je psychologička, povedala mi: „Napriek tomu, že tvoja reakcia bola neoprávnená, je to v&nbsp;poriadku. Deti by sa mali naučiť, ako to funguje v&nbsp;reálnom svete. Nie je dobré vychovávať ich úplne vo vatičke, lebo v&nbsp;bežnom živote sa môžu v&nbsp;nespravodlivej situácii ocitnúť hocikedy.“ Navyše to, že som sa im ospravedlnil bolo o&nbsp;to lepšie, že videli, že aj ich najbližší človek sa môže mýliť.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Ako som spomenul, prebehlo už viackrát, ale v&nbsp;podstate som si s&nbsp;deckami sadol a&nbsp;povedal som: „Prepáčte mi, zmýlil som sa. Toto bola odo mňa zlá reakcia, videl som to inak a&nbsp;za to sa ospravedlňujem.“ Osobne nemám problém priznať si, že som nevhodne zareagoval. Veď ľudia nie sú neomylní. Párkrát som deťom povedal: „Decká, prepáčte mi, ja sa pri vás učím byť rodičom a&nbsp;veľakrát mi to nejde, ale budem sa snažiť viac.“ Boli aj situácie, keď som si pri nich poriadne vylial srdiečko. Boli síce chvíľu empatickí, ale po dvoch minútach ma vôbec nepočúvali. (Smiech.) Raz som sa doslova opustil, obe decká na mňa pozerali a&nbsp;ja som medzičasom zavetril Leov neprítomný pohľad. Po mojom prejave sa ma opýtal: „A&nbsp;prečo sa mečúň volá mečúň?“ (Smiech.) Čiže ja som im predkladal hlboké myšlienky, spokojný so svojím rodičovským výkladom a&nbsp;výkonom, a&nbsp;môj syn bol po dvoch mojich vetách myšlienkami niekde v&nbsp;mori. (Smiech.) Napriek tomu verím, že v&nbsp;nich kdesi ostane zakódovaná aspoň moja reakcia na danú situáciu.

Kým boli deti maličké, čo ste pri ich výchove najviac prežívali?

Asi choroby. Keď ich vidíte vysilené a nemôžete im pomôcť. Obe naše decká napríklad dostali rotavírus na lyžovačke v Taliansku. Boli sme s nimi v nemocnici. Obaja boli behom pár hodín bez energie, dehydrovaní, na infúziách… Z tohto pohľadu, zaklopem si, som neskutočne vďačný, že sú obaja vo všeobecnosti zdraví. Spolupracujem napríklad s&nbsp;Nadáciou Detského kardiocentra. Tam je pohľad na deti, ktoré sú po operácii srdca, neskutočne ťažký. No pre mňa osobne je jedným z&nbsp;najťažších pohľadov práve pohľad do očí rodičov, keď stoja pri postieľkach týchto detí. V&nbsp;ich očiach sa zračí všetko, čo prežívajú, vtedy musím veľmi predýchavať. Viete, detský organizmus je húževnatý, dokáže sa s&nbsp;chorobou popasovať, ale to, čo vidíte na rodičoch, je ne­opísateľná bolesť a&nbsp;strach.

Deťom, obzvlášť v&nbsp;staršom veku, treba vytýčiť určité hranice. Ako to funguje u&nbsp;vás?

Rodič jednoznačne musí nastaviť mantinely, a&nbsp;ako je dieťa staršie, posúva ich v&nbsp;rámci jeho možností. Toto si však musí nastaviť každý rodič individuálne a&nbsp;ja chcem ešte povedať, že vo svojej knižke sa nesnažím moralizovať ani nikdy nikomu radiť.

Zarka už nastupuje do pubertálneho veku. Ako to zvládate?

Už to na nej vidím. Áno, prichádza obdobie, teda situácie, keď sa mení na malé „monštrum“. (Smiech.) Ale vážne, je neskutočne zlatá, ale občas sa na mňa díva takým zvláštnym spôsobom a&nbsp;ja neviem, čo s&nbsp;tým. Som z&nbsp;toho zmätený, bolí ma to, veď je to predsa moja dcérenka… Zatiaľ má horšie aj lepšie fázy, ale verím, že to ostane len v&nbsp;tomto režime a&nbsp;takýmto spôsobom tým celým prejdeme. Ale priznávam, že aj vďaka tomuto obdobiu už zbieram materiál na druhú knihu.

Ak má Zara problém, príde skôr za vami alebo za manželkou?

Chodí najmä za Monikou. Vidí na mne, že veci, ktoré sa týkajú napríklad chlapcov, by som asi úplne nezniesol. Trošku mi vtedy stúpa adrenalín. Len sa to učím spracovávať. (Smiech.) Je to však veľmi zvláštny pocit, lebo Zarka je moja láska a&nbsp;ja neuveriteľne prežívam a&nbsp;asi aj budem prežívať, keď s&nbsp;ňou bude chcieť niekto byť. Viem, že budem žiarliť tým otcovským spôsobom, čo je úplne normálne, a&nbsp;budem strašne naštvaný, keď jej niekto ublíži… Keď dôjde na prvé rande, chlapcovi hneď vysvetlím, ako sa veci majú. (Smiech.) Myslím, že Zare, ak sa s&nbsp;ňou rozíde, poviem aj vetu typu –&nbsp;ty si zaslúžiš lepšieho, určite nestál za to. (Smiech.) Uvidíme… Ale týchto vecí sa trošku desím.

Na druhej strane sa jej aj Leovi snažím posúvať obzory. Tento rok bola Zarka napríklad na internáte v&nbsp;letnej škole v&nbsp;Cambridgei, a&nbsp;to úplne sama. Monika z&nbsp;toho bola spočiatku trošku nervózna, ale bol to môj nápad. Čím skôr sa dieťa naučí samostatnosti, tým lepšie. Sama si pripravovala veci na pranie, do školy, mala vlastnú izbu. Bola tam dva týždne, ale kurz absolvovala z&nbsp;prihlásených detí ako najmladšia. Väčšinou tam boli 15- až 16-ročné deti, preto prvý deň plakala, ale hneď potom si našla kamarátky a&nbsp;v&nbsp;závere to bol pre ňu skvelý zážitok. Vďaka tomu má teraz kamarátky z&nbsp;Francúzska, Belgicka, Turecka a&nbsp;píšu si spolu na WhatsAppe. Stále tvrdím, že nie je nič lepšie ako cestovanie.

Cestovaniu s&nbsp;deťmi ste venovali aj samostatnú kapitolu.

Áno, lebo to je úplne iný „level“ ako za slobodna. Vtedy zabudnite na romantické večere, výlety na skútri, západy slnka. Nám sa napríklad stalo, že sme na dovolenke v&nbsp;Grécku v&nbsp;krásnom päťhviezdičkovom hoteli reálne riešili, kam na terase reštaurácie nenápadne vylejeme nafukovací bazénik, do ktorého sa nám Zarka poriadne vykakala. (Smiech.) Alebo sme prišli na lyžovačku, snehu bolo všade do pol pása a&nbsp;my sme si takmer celú výbavu, ako sú bundy, čapice, rukavice, nechali doma. Teda ja som zabudol. (Smiech.) Odchod z&nbsp;domu na dovolenku totiž znamená totálny chaos. Keď si po zbalení na dovolenku konečne všetci sadneme do auta, decká vedia, že minimálne pol hodiny musia byť absolútne ticho, lebo sa schyľuje k&nbsp;búrke. S&nbsp;Monikou sme vtedy vyhádaní a&nbsp;tesne pred rozvodom. Auto je nafúknuté tak, že v&nbsp;živote by nikto nepovedal, koľko kufrov sa doň zmestí. (Smiech.) Toto určite pozná každý.

Deti sú v&nbsp;tomto veku už samostatné. Čo aktuálne vnímate v&nbsp;rodičovstve, ak opomenieme pubertu, ako najväčšiu výzvu?

Je pravda, že sú už naozaj samostatní. Zara príde domov, učí sa všetko v&nbsp;nemčine, okrem toho rozpráva po anglicky, teraz jej pribudla latinčina a&nbsp;tuším budúci rok španielčina. Obaja so synom robia karate, Zarka jazdí na koňoch a&nbsp;Leo má klavír a&nbsp;gitaru. V&nbsp;tomto období je najťažšie dávať dokopy denný harmonogram detí a&nbsp;rozvoz. S&nbsp;Monikou máme voľný pracovný čas, niekedy je to super, niekedy nie, lebo robíme napríklad až do noci a oni mávajú poobede obaja krúžky. V&nbsp;tomto smere však máme veľké šťastie, lebo sme obaja z&nbsp;Bratislavy a&nbsp;máme tam starých rodičov, ktorí sú mobilní a&nbsp;pomôžu s&nbsp;ich rozvozom. To je neoceniteľná pomoc.

Samozrejme, najjednoduchšie by bolo, keby prišli zo školy domov, urobili úlohy a&nbsp;išli sa von hrať, ale keď chceme, aby športovali, venovali sa umeniu, tomu, čo ich baví, musíme tomu ako rodičia niečo obetovať. Skrátka, obetujete voľný čas a&nbsp;záľuby pre dobro svojich detí. A&nbsp;keď vidíte, ako sa im darí, sú úspešné, či šťastné&nbsp; v&nbsp;tom, čo robia, to je najväčšia satisfakcia. Vtedy si poviete, že sa oplatilo nebyť sebecký a&nbsp;dať im kúsok zo svojho času.

Už ste spomenuli kamarátku psychologičku. Ak si nie ste pri výchove s&nbsp;niečím istý, obrátite sa aj na odborníka?

Určite. Väčšinou sú to kamaráti, ktorí sú skúsenejší v&nbsp;danej oblasti alebo sa tomu venujú profesionálne. Ísť na internet a&nbsp;radiť sa s&nbsp;neznámymi ľuďmi je najväčšie a&nbsp;najnezmyselnejšie dobrodružstvo. (Smiech.) Nie je hanba priznať si, že niečo neviem. Ľudia to síce berú ako slabosť, ale ja sa poradím s&nbsp;odborníkom. Keď si kupujem auto alebo telefón, takisto sa poradím, a rovnako je to pri výchove, ktorá je omnoho dôležitejšia. To, čo im odovzdáte, s&nbsp;nimi pôjde naprieč ich životom, a&nbsp;ak rodičia výchovu zmrvia, môže im to poriadne skomplikovať život. Preto opakujem: radím sa, ale len so skúsenými ľuďmi a&nbsp;s&nbsp;odborníkmi.

Čo sa týka mojej knižky, chcel by som ešte povedať, že to, čo prežívame s&nbsp;Monikou a prečo som vôbec tie vtipné príhody do knihy mohol napísať je preto, lebo sme na to dvaja. Ale je kopa rodičov, ktorí partnera pri sebe nemajú. Buď je za tým úmrtie, rozchod, alebo rozvod. Aj ja mám kopu kamošov, ktorí sú single rodičia alebo rozvedení. Je to hrozne ťažké počnúc tou nešťastnou situáciou, ktorá sa v&nbsp;ich vzťahu stane, cez to, čím sami prechádzajú, až po výchovu detí. Preto som sa rozhodol, že časť zo zisku z&nbsp;predaja knihy chcem darovať neziskovej organizácii Jeden rodič. Tá pomáha práve rodinám s&nbsp;jedným rodičom. Rovnako vydavateľstvo Ikar, ktoré mi knižku vydalo, na moje rozhodnutie perfektne zareagovalo a&nbsp;aj ono dá časť zo svojho zisku. Spolupracujem s&nbsp;rôznymi charitami, ktoré sa venujú najmä deťom s&nbsp;rôznymi chorobami, ale o&nbsp;problémoch rodičov a&nbsp;výchove, keď je rodič sám, sa veľmi málo hovorí a&nbsp;treba s&nbsp;tým začať.

Keď ste spomenuli rozvody, rozchody, v&nbsp;dnešných časoch sa pri každom väčšom probléme v&nbsp;partnerskom vzťahu skloňuje slovo rozvod. Ľudia akoby ne­chceli o&nbsp;svoj vzťah zabojovať.

V&nbsp;minulosti, keď som ešte nemal rodinu, som mal kamarátov, ktorí sa rozvádzali, rozchádzali, a&nbsp;bral som to ako prirodzenú súčasť života. Teraz, keď sám mám rodinu a&nbsp;uvedomujem si jej krehkosť, mi je pri každom takomto rozchode niekoho blízkeho úprimne ľúto. Je to situácia, do ktorej by som sa v&nbsp;živote nechcel dostať.

Dnes sú však rozvody a&nbsp;rozchody absolútne bežné, občas aj pri najmenších problémoch. Ja mám však názor, že problémy sú na to, aby ich riešili obaja rodičia. Manželstvo je o&nbsp;kompromisoch, ktoré musia robiť obaja, s&nbsp;tým, že radikálne riešenie, akým je koniec vzťahu, by malo prísť asi ako tá najposlednejšia možnosť, keď sa už všetky možnosti vyčerpali. No uznávam aj to, že sú vzťahy, v&nbsp;ktorých deti pre nezhody rodičov veľmi trpia, a&nbsp;vtedy nemá zmysel, aby rodičia v&nbsp;takom vzťahu pokračovali.

Opakovane ste v&nbsp;našom rozhovore spomenuli manželku Moniku. Ako ju vnímate ako matku?

Monika je veľmi, naozaj veľmi dobrá mama. Mnoho vecí sa od nej učím, sledujem ju, ako to robí, ako reaguje. V&nbsp;mnohých veciach a&nbsp;reakciách ma opraví. Ono je to vzájomné, samozrejme, ale teraz hovorím za seba. Práve vďaka nej je zo mňa na sto percent lepší rodič, než by som možno bol. Keby som ju nemal, určite by som nebol takým rodičom, akým som teraz. Veľmi jej ďakujem za to, že ju mám. (Úsmev.)