V minulosti ste na tému rodičovstva písali blog. Knižka Na toto vás nikto nepripraví – Zápisky otca je jeho pokračovaním?

Skôr by som povedal, že vyplynula z môjho blogovania. Najskôr som o rodičovstve písal zábavné statusy na Facebooku, čo sa zapáčilo časopisu venovanému materstvu a rodičovstvu. Oslovila ma redaktorka Renáta Gešvantnerová, či by som pre nich napísal každý mesiac blog. To ma najskôr vystrašilo, lebo nič také som predtým nerobil, ale súhlasil som. Dokonca som zistil, že napíšem omnoho viac, ako bola pôvodná dohoda. (Smiech.) Našťastie to akceptovali, a tak som mal približne rok v časopise pravidelnú dvojstranu. Z redakcie som mal informácie, že čitatelia na moje príspevky výborne reagujú. Renáta aj Monika, moja manželka, ktorej som svoje blogy vždy čítal, mi povedali, že by z toho mala byť kniha. Začal som teda postupne zbierať, ukladať, dopĺňať materiál, a keď som s blogom skončil, zhruba do roka a pol mi vyšla táto knižka. (Úsmev.)

Môžu vás teda ľudia oficiálne titulovať slovom spisovateľ?

(Smiech.) Už sa ma pár ľudí pýtalo, či ma takto môžu označiť, ale to určite nie. Ak mám byť presný, som len opisovateľ, pretože opisujem veci, ktoré som zažil na vlastnej koži a vidím ich svojimi očami. Aj na nepríjemných veciach sa snažím nájsť niečo humorné a pozitívne. Tento môj prístup k životu oceňuje najmä Monika, lebo aj keď sa doma pohádame, vždy to ukončíme rehotom. Život je veľakrát ťažký sám osebe, tak sa ním snažme čo najviac presmiať. Každý z nás pozná situácie, ktoré boli vážne, ale spätne sa na ne pozeráme ako na zábavné historky. Ja si tento zábavný pocit snažím navodiť už v momente, keď niečo náročné prežívam. Samozrejme, nie vždy sa mi to darí. Sú veci, napríklad týkajúce sa výchovy detí, ktoré veľmi prežívam, ale pracujem na sebe.

Rodičom sa nikto z nás nestal, nenarodil sa ním. Rodičovstvo sa skrátka musíme naučiť. Je to ako bicyklovanie, nikto to v detstve nevie a naučí sa to, len s tým rozdielom, že bicyklovanie už nikdy nezabudneme a rodičovstvo sa budeme učiť celý život. Je to možno trošku desivé, ale zároveň veľmi vzrušujúce.

Na čo všetko ste neboli v rámci rodičovstva pripravený?

Vy ženy máte výhodu v tom, že ste na materstvo geneticky aj výchovou predurčené. Byť mamou máte vštepované odmalička. Na chalanov sa v tomto smere trošku kašle, preto je ich prístup k otcovstvu do určitej miery na samom začiatku benevolentný. Ale nie je na tom asi nič zlé, aj keď chalanov by nezaškodilo trochu viac pripravovať na rolu rodiča, pretože keď spolu so svojou vyvolenou napokon do rodičovstva vhupnú, všetko by to malo potom do seba pekne zapadnúť a oni by sa mali snažiť fungovať ako rodina čo najlepšie. Táto kniha je v podstate môj chalanský pohľad na rodičovstvo, pretože s ním sa v živote udeje obrovská zmena, na ktorú sa ani nedá pripraviť. Hodia vás do vody a musíte plávať. Niekomu sa to darí viac, niekomu menej, ale všetci sme v podstate na jednej lodi.

Ako to bolo vo vašom prípade, keď sa narodila staršia dcéra Zara (13)? Bola to veľká zmena?

Áno, absolútne. Už po narodení sa napríklad nechcela prisať a vtedy si Monika z každej strany vypočula toľko rád, názorov… Snažil som sa jej pomáhať, ako sa dalo. Každú noc som spolu s ňou vstával k malej, aby si ona odsala mlieko, ja som zatiaľ napríklad prebaľoval… Navyše obaja, po­učení od skúsenejších, že cumeľ nesmie dostať, lebo sa nebude, respektíve prestane chcieť dať dojčiť, sme si povedali, že ho Zare v živote nedáme do úst. A keďže ho nedostala, začala si pomáhať palcom. Nakoniec sme jej predsa cumeľ dali, ale už bolo neskoro. Dojčiť sa neprestala, ale palec namiesto cumľa bol pre ňu omnoho príjemnejší ako nejaká umelá hmota v puse. (Smiech.)

S Leonkom (9), poučení z minulosti, sme to vyriešili tak, že cumeľ dostal hneď a bol pokoj. Okrem toho ani nemal problém s dojčením. U Zarky sme prešli všetkými predstavami a teóriami o tom, ako by sme ju chceli vychovávať, a keď sme videli, že mnohé z toho v realite nefunguje, respektíve u každého dieťaťa to funguje inak, upokojili sme sa. Uvediem ešte jeden príklad. U nás doma platia striktné pravidlá, čo sa týka používania elektroniky. Na mobil, PlayStation či počítač majú decká presne vyhradený denný čas. Keď ho prekročia, zazvoní im budík a elektroniku musia vypnúť. Mnohokrát je pre to plač, ale pravidlá skrátka musia platiť.

Kým bola Zarka ešte malá, plánovali sme, že jej tablet nedáme do rúk, kým nedovŕši aspoň desať rokov. (Smiech.) Lenže mala veľký problém s jedlom. No zistili sme, že ak pozerá rozprávku, tak je a ani to ne­vníma. Ako jediné vhodné riešenie bolo, začať jej púšťať pri jedle rozprávky. Napriek všetkým našim predsudkom teda prišiel na rad tablet. (Smiech.) A hoci ho dostala do rúk relatívne skoro, vyrástlo z nej šikovné mladé dievča, takže netreba počúvať názory iných, treba vnímať individualitu vlastného dieťaťa a najmä sa upokojiť. Netreba mať výčitky, veď sa snažíme byť dobrými rodičmi tak ako ostatní. Robme všetko najlepšie, ako vieme, a to by malo stačiť.

Je napriek tomu niečo, čo si v rámci spôsobu svojej výchovy vyčítate?

Samozrejme, občas nakričím na decká a potom si to pätnásť minút v izbe vyčítam. Vtedy sa pýtam sám seba, prečo som reagoval takto prehnane. Párkrát som už neoprávnene zareagoval, ale následne som sa deťom ospravedlnil. Keď som túto situáciu rozprával kamarátke, ktorá je psychologička, povedala mi: „Napriek tomu, že tvoja reakcia bola neoprávnená, je to v poriadku. Deti by sa mali naučiť, ako to funguje v reálnom svete. Nie je dobré vychovávať ich úplne vo vatičke, lebo v bežnom živote sa môžu v nespravodlivej situácii ocitnúť hocikedy.“ Navyše to, že som sa im ospravedlnil bolo o to lepšie, že videli, že aj ich najbližší človek sa môže mýliť.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...