Mal sedemnásť a štyri roky po Vivat Slovakia chcelo HZDS nový hit. Ako už odvtedy nie raz povedal: „Frustrujúce to bolo v tom, že text mi nakoniec nevzali, nezaplatili mi a vo mne sa niečo zlomilo – vedomie, že som sa zapredal. Navyše zadarmo. Bolo to však poučné. V tom, že som si do budúcnosti ujasnil, čo a za koľko som ochotný urobiť.“

Začali sme polovážne a končili – stand-up komédiou?

Spomeniete si ešte aspoň na kúsok textu, ktorý ste vtedy „vypotili“?

Mám ho ešte niekde odložený. Momentálne viem povedať len toľko, že k zadaniu som dostal kľúčové slová typu lepšia budúcnosť, potom tam bol šťastný život, starší ľudia, rozumej voliči, ktorí potrebujú istoty…

Odvtedy ste vyštudovali scenáristiku na VŠMU a v tridsiatke ste sa vybrali vzdelávať na UCLA do Los Angeles. Čo konkrétne?

Bol to seminár zameraný vyslovene na tvorbu sitkomu. Ja som bol na prvej z troch častí dlhšieho seminárneho celku, ktorý trval deväť mesiacov. Učili sme sa, ako vytvoriť živé postavy, ktoré by mali na seba narážať, ako vytvoriť obrazy a epizódy, ktoré budú zaujímavé, ako funguje scenáristický tím na ozajstnom sitkome, a veľa sme písali.

Čiže ste sa naučili to, čo dnes využívate ako scenárista. Vzťah k stand-up komédii, ktorej sa venujete už päť rokov, sa zrodil počas pobytu v Amerike?

Nie, moment, rozmýšľam, ako to bolo, áno, zhodou okolností sme začali presne v ten rok, keď som sa vrátil. Stand-up som vnímal, sledoval na internete, nikdy predtým som však v podobnom klube nebol. Vedel som, že niečo také existuje, a bral som to tak, že si budem písať sitkomy a možno si niekde zahrám. Aj som to skúsil, ale rýchlo som pochopil, že neviem hrať a herec zo mňa nebude. Ak budem niekedy niekde hrať, tak jedine sám seba. To mi ide. Zhodou okolností mi asi o dva mesiace zavolal kamarát s tým, že otvára klub, v ktorom chcú mať koncerty, dídžejov, diskusné a stand- -up šou. Povedal mi, si vtipný človek, zorganizuj to! „Fúha, zamyslím sa,“ povedal som mu, potom sme sa dva mesiace stretávali, dohodli a odvtedy prešlo päť rokov.

Človeka, ktorý sa s vtipnými historkami postaví pred publikum, najčastejšie vídať v amerických filmoch. Má stand-up nejakú tradíciu aj u nás?

Tiež sme nad tým premýšľali a vyšlo nám, že prvými „stand-upistami“ u nás boli vlastne ľudoví rozprávači ako strýco Marcin, Ander z Košíc a im podobní.

Keďže ste dostali za úlohu postaviť stand-up na nohy, boli ste prvý, kto sa v klube postavil za mikrofón?

Urobili sme Šou Jána Gorduliča a jeho hostí. Na začiatku nás bolo päť, v prvej šou vystúpil aj môj nástupca v Pošte pre teba Ludwig Bagin. Postupne niektorí vypadli, iní pribudli, „vcucli“ sme účinkujúcich z iných šou. Veď aj Evelyn u nás vystupovala kedysi, snažíme sa ju presvedčiť, ale nechce pokračovať, vraj jej tie videá viac vyhovujú. Ja ju chápem, lebo živé vystúpenie môže aj zle dopadnúť, stalo sa nám to všetkým. Nie každý znesie do ksichtu ticho v sále, keď len kašľanie počuť…

… vtedy sa čo robí? Idete, nastane ticho, obleje vás studený pot a potom čo? Ujdete?

Všetko, čo ste vymenovali. Skúsenosťami sa tie reakcie menia. Bol už aj studený pot, bolo strašne zle, rýchlejšie som začal rozprávať, vulgárnejšie, hlasnejšie. Niektorí na to reagujú tak, že začnú byť zlí na ľudí, hovoriť im, že sú sprostí, lebo sa nesmejú, lebo nerozumejú… (Smiech.) Zažil som u nás chlapíka, ktorý rozprával štyri minúty, nik sa nezasmial, tak hodil mikrofón o zem a odišiel. Cestou vynadal ľuďom, bol urazený. Odbehol si na pivo a po desiatich minútach sa vrátil, vraj, došiel som po peniaze, čo si mi sľúbil. Veď si odišiel, namietal som a on, že aj tak chce peniaze. Hovorím, dobre, dám ti polovicu, už sem nechoď :).

Vaše vlastné skúsenosti?

Teraz je to už lepšie. Keď je naozaj zle, snažím sa to ukončiť so cťou a vytiahnem osvedčené vtipy. Potom zídem z pódia, vezmem papier, na ktorom to mám napísané, a vyškrtám pasáže, ktoré už nemám nikdy hovoriť :). Celkovo sme to za tie roky posunuli k dokonalosti. Predtým to vyzeralo tak, že sme si to v klube vymysleli, začíname neskoro, mikrofón píska, lístky sa predávajú, ale ľudia si nemajú kde sadnúť. Teraz si ich môžu rezervovať, kúpiť na nete, začíname načas, technika funguje, a keď si niekto zaplatí, bude sa baviť.

Keby ste robili len stand-up, vyžili by ste z neho?

Nežilo by sa mi veľmi dobre (smiech). Odkedy som sa vrátil z Mexika, máme dosť ponúk na vystúpenia, do mesiaca robíme jeden-dva komerčné firemné eventy a dve klubové vystúpenia. Keď je dobrý mesiac, v stand-upe sa dajú zarobiť asi 2/3 priemerného platu na Slovensku. Nie je to veľa, ale viac ako minimálna mzda. Teda dá sa. Zaplatím z toho hypotéku, benzín, telefón a jedlo. Keby som nerobil nič iné, nejako z toho vyžijem.

Aké to bolo prvýkrát?

Stále hovorím nováčikom, že stand-up je zložitý v tom, že máš tri úlohy v jednom – si scenárista, režisér aj herec. Spočiatku som o tom veľa nevedel.

Že keď musím podať veľa informácií, musím ich povedať rýchlo a zrozumiteľne, a aby vyznela pointa, spomaliť. Nevedel som nič o timingu, o tom, že ak je vtip zložitý, nastane dvojsekundové ticho, kým diváci pochopia a zasmejú sa. Proste to treba vydržať, počkať, kým ľudia pochopia, neísť ďalej, lebo ak nevydržíte, zabijete dva vtipy jednou ranou.

Ale pripravovali ste sa?

Samozrejme, dokonca s kamarátkou scenáristkou. Ja som navrhol, ona vyselektovala, čo sa jej páčilo, rozpísal som, čo nie, zahodil a prvýkrát som na pódium vyšiel so štyrmi verziami scenára. Celý deň predtým som doma chodil, hovoril si to nahlas a aj tak som urobil všetky začiatočnícke chyby :). Bolo to so cťou, vedeli sme, že to má potenciál, ale prvý raz to malo asi 40 % dnešnej úrovne.

Je toto to, čo vás napĺňa a baví aj po piatich rokoch a množstve skúseností?

Asi v šestnástich som sa zamýšľal nad životom a nad tým, čo chcem robiť. Uzavrel som to tak, že chcem rozosmievať ľudí, takže áno, baví a napĺňa ma to.

Neviem, ako je to v Amerike, kde majú silnú tradíciu stand-upu. Vysielajú to aj v televízii, alebo je to čisto klubová a internetová záležitosť?

V Amerike býva zvykom, že standupista vystupuje desať rokov a potom urobí hodinovú TV šou. Rok ju trénuje a potom vystúpi v Carnegie Hall alebo v Madison Square Garden, zosníma ho šesť kamier a urobia z toho špeciál. To je jedna forma a druhou je pozvanie do známej šou, napríklad Davida Lettermana. Okrem toho majú kanál Comedy Central, kde sú vyslovene takéto programy, lenže oni majú okolo 50-tisíc standupistov, my tak pätnásť.

Vy ste vaše vystúpenia, veď je tam dosť zvučných mien, do našich televízií neponúkali?

Viete, aká forma by sa páčila mne? Po športe a počasí, pred filmom či seriálom – mojich 5 minút smiechu, na ktoré sa teším celý deň.

Aký dobrý nápad! Toto mi veru nenapadlo. My sme to tlačili do tridsaťminútových blokov.

Päť výdatných minút stačí, pokojne to využite v praxi. A ako sa darí vašim scenáristickým veciam, teda Profesionálom a Mafstory?

Profesionáli sú teraz vo vzduchoprázdne. Máme napísané scenáre na ďalšie epizódy, dlho som však nebol s ľuďmi z Jojky, tak čakám, že jedného dňa mi zavolajú, že čau, Jano, pokračujeme. Mafstory sa definitívne skončilo, vyčerpali sme seba aj tému :).

Môj brat Profesionálov nenávidel, vraj akú vážnosť môže mať „vďaka“ nim polícia?

Dostali sme jednu pohľadnicu s podobným obsahom, že ako sa na to môže pozerať ministerstvo vnútra…

Brat to nebol, on sa rozčuľoval len doma :).

Ja si myslím, že „sranda“ sa má robiť zo všetkého, aj z islamu, aj z policajtov. Súhlasím s karikaturistom Shootym, ktorý si robí srandu zo všetkého, za čo si ľudia môžu. Ak si vyslovene hlúpy na prvú, máš smolu.

Za čo si môžu policajti?

Profesionáli sa začali vtipmi o nich, bohatá téma. Najstrašnejšiu reakciu na nich som zažil, a to som sa naozaj zľakol, keď mi jeden „týpek“ povedal: „Presne takto to na tých policajných staniciach funguje, odkiaľ to viete?“ Hovorím mu: „Preboha, nie, my si vymýšľame, aké by to bolo, keby toto riešili takí ľudia.“ A on mi na to: „To mi nehovor, ja som tam robil 15 rokov a takto to je!“ A ja že: „Ježiši…“

Už sa vám to nejako vrátilo? Jazdíte?

Jazdím a zatiaľ fajn, veď Skajka a Miki dokonca účinkovali na dňoch polície. Policajti majú Profíkov vlastne radi.

Humor je vám blízky, v Kredenci prsty nemáte?

Mám, aj ma lámu, ale zatiaľ som napísal iba jednu scénku. Po tom, ako som sa vrátil z Mexika, sa mi spustilo doslova pracovné peklo, takže sadnúť si a napísať skeč medzi Chlapi neplačú, píšem dva diely do mesiaca, stand-upmi a scenármi do reality show Sladký život naozaj nemám kedy.

Ako sa vám v tomto nasadení podarilo „vypadnúť“ na pol roka do Mexika?

Uvedomenie si toho, čo je efektívne robiť na osobnom stretnutí, cez mail či telefóny, prišlo po tom, ako som si prečítal príbeh jedného podnikateľa so štvordňovým pracovným týždňom. Dva mesiace pred odchodom som „trénoval“ ľudí, s ktorými robím, že 90 % práce vieme urobiť cez maily, takže je jedno, kde práve som.

Kvôli čomu ste tam išli? Dovolenkovať?

Pôvodne som šiel len na tri mesiace s cieľom naučiť sa po španielsky. V Playa del Carmen, kúsok od Cancúnu, som si našiel súkromnú jazykovú školu. Potom som si pobyt predĺžil do začiatku decembra.

Na turistické víza sa nedalo, ale keďže som nemal našetrených 10 000 eur, len tri, privyrobil som si 500 eur za web reštaurácie jednej Slovenky a 100 eur za jeden stand-up v angličtine. Ale robil som pre slovenských klientov, a tým som sa živil.

Počula som, že sa vám tam zmenil hodnotový rebríček.

On sa začal meniť ešte v roku 2013 a v Mexiku som to definitívne pochopil – nepotrebujem nové auto, radšej si dám opraviť to staré, dobre, novú sedačku kúpiť musím, ale čo je hlavné – nechcem byť celý rok v Bratislave. Každý druhý rok chcem ísť aspoň na dva mesiace preč, do cudziny. Preto pri upratovaní vyhadzujem čoraz viac vecí, oblečenie nosím do charity. Chcem mať menej vecí a peniaze investovať do zážitkov.

Vy ste toho precestovali už dosť. Čo to spustilo?

Začali sme ešte s bývalou frajerkou. Boli sme spolu dva roky a hlavne ja som hovoril, kde som ešte nebol a kam by som sa rád pozrel. Lenže ona mala predo mnou bohatého frajera a takmer na každú destináciu povedala – tam som už bola. Ja že, fúha, kam ťa teda zoberiem ja? A keď nie, o čom bude ten náš vzťah :)? Nakoniec sa ukázalo, že náš vzťah bol úplne o niečom inom… Prvé sme šli na Bali, potom na Srí Lanku, do Tanzánie a medzi to sme zaradili náš najhorší zážitok, kde dostal náš vzťah vážnu trhlinu­ – osem dní v Egypte, stále v rezorte. Nevzali sme si so sebou ani knihy, ani karty, pretože sme boli zvyknutí cestovať a nikdy na čítanie a hranie nebol čas. Tam sme len tak sedeli a jediné, čo nás bavilo, bolo vziať z raňajok banán a hádzať ho rybičkám.

Takže teraz ste znova sám?

Je to také… to Mexiko bol úder. Aj som bol pripravený na to, že ťažký celibát, aj tak bolo, lebo je ťažké sa zoznamovať, keď ste niekde len na istý čas. Boli tam nejaké pokusy, ale práve na tomto zlyhali. Vraj koľko ty tu, chlapče, budeš, čo tu idem riešiť? Dva roky som sám, ale už sa čosi rysuje, ešte som nezakotvil, ale v tomto roku to príde, lebo pud plodiť bude silnejší než nároky (smiech).

Považujete sa za smoliara? Pýtate sa, prečo sa vám to deje?

Mne sa nič nedeje, mám za sebou niekoľko pekných vzťahov. Vždy to bolo tak, že som medzi nimi mal medzery, rok, rok a pol, potom som pocítil, že niekoho stretnem, a tak aj bolo. Však po rozchode musia prejsť všetky fázy – rozišli sme sa, smutný som, nasratý som potom, všetky ženy sú sprosté, nechcem s nikým nič riešiť, potom riešim všetky naraz, veľa, chodím na rande tridsaťkrát za týždeň, a týmto kým prejdem, trvá u mňa minimálne päť mesiacov. No a teraz som bol navyše v Mexiku, kde sa to zase celé zdržalo. Momentálne sa venujem najmä sám sebe, lebo veľa vecí v ostatnom vzťahu, ktoré sa diali, boli moja chyba. Nebol som v pohode sám so sebou, teraz na tom robím. V súkromnom živote mi veľmi chýba humor, beriem to veľmi vážne, čo sa teraz usilujem vyvážiť. Keď napríklad prichádza hádka, ustúpiť krok dozadu a slušne sa spýtať: Bude na tom, čo ideš teraz riešiť, záležať ešte o pol hodiny?

Poštu už nenosí, Mafstory sa vyčerpalo, Profesionáli majú pauzu: Čím sa živí Ján Gordulič?

Výber pre vás