Jana Homolová

Je pravda, že váš predok bol šéfom Národného divadla za prvej Československej republiky?

A&nbsp;viete o&nbsp;tejto rodinnej histórii povedať viac?

Ja toho až tak veľa neviem, otec toho vie viac a úplne najviac by k tomu vedela povedať moja babička. V každom prípade to bol Karel Želenský (†70). Za prvej republiky bol riaditeľom pražského Národného divadla a je to predok z babičkinej strany. Mal založenú kočovnú spoločnosť, s ktorou chodili po rôznych miestach a hrali divadlo pre ľudí v jeho úplných prapočiatkoch. Dokonca mi raz naši povedali (len si to už úplne presne nepamätám), že ako rodina sme nejaké peniaze vložili do výstavby košického divadla, ktoré je na námestí (dnes Štátne divadlo Košice, pozn. red.). Žiaľ, vtedy sme o tú budovu nejakým spôsobom prišli. O tejto rodinnej histórii však veľa neviem a nechcem si vymýšľať. Raz mi o tom niekto z rodiny rozprával, no nepamätám si na to presne. Ale teda je pravda, že máme takúto stopu v rámci našich kultúrnych dejín. Na druhej strane aj môj dedko, ktorý bol z&nbsp;Moravy a&nbsp;volal sa Ilja Prachař (†81), bol herec. Mal brata Kamila Prachařa (†89), ktorý zas dlho hral v&nbsp;chebskom divadle. Môj dedo nemal herectvo vyštudované, čiže sa stal aj vďaka svojmu otcovi, ktorý bol ochotník, hercom. Najskôr účinkoval v&nbsp;Divadle pracujúcich v&nbsp;Zlíne, potom v&nbsp;divadle v&nbsp;Ostrave a&nbsp;od roku 1954 začal pôsobiť v&nbsp;Prahe.

Keď sa ešte pristavím pri košickom divadle, bolo by zaujímavé, keby ste sa dopátrali k podrobnostiam a&nbsp;následne si na túto budovu nárokovali.

Prišli by ste tam a&nbsp;povedali: „Toto všetko je moje!“

Bolo by to naozaj zaujímavé a&nbsp;asi aj viem, čo by som s&nbsp;tým urobil. Priestory by som kompletne vyprázdnil a&nbsp;býval by som tam. Žiadne divadlo by sa tam nehralo, skrátka by som si z&nbsp;toho urobil svoje sídlo, veď je to výborná adresa. (Smiech.)

Ale áno, už som tam niečo v&nbsp;minulosti nakrúcal a&nbsp;pamätám si, že cesta do Košíc je veľmi dlhá. Dvakrát som tam dokonca cestoval vlakom v&nbsp;spacom vozni a&nbsp;bolo to perfektné, pretože tú dlhú cestu som potom prespal.

Dá sa však povedať, že rodinná história vás výrazne ovplyvnila.

Áno, ale u&nbsp;mňa to bolo tak, že po skončení gymnázia som vôbec nevedel, čo by som chcel robiť, tak som sa prihlásil na činohru. Nešiel som však na skúšky, lebo som sa nestihol všetko naučiť. Potom mi moja češtinárka, ktorej manžel učil na DAMU, povedala, že druhá katedra má prijímačky o&nbsp;niečo neskôr. Práve vďaka nej som sa tam prihlásil a&nbsp;hneď na prvýkrát ma zobrali. To zrejme bolo dobre, pretože druhýkrát by som skúšky opakovať nešiel…

Spomínam si, ako mi ľudia od detstva hovorili, že moje profesijné smerovanie je jasné, že sa budem venovať herectvu. Potom sa ich predpovede naplnili, ale keď som robil spomínané prijímačky, začal som mať obavy, či ma tam budú chcieť, či ma zoberú. Zneistilo ma to, hovoril som si, že v&nbsp;podstate ani neviem, čomu inému by som sa mohol ešte venovať. Vôbec som to netušil, preto som rád, že to takto dopadlo. Bohvie, čo by inak so mnou bolo. (Smiech.)

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Pamätám si, že v čase, keď ste Česko Slovensko má talent moderovali s Martinom „Pycom“ Rauschom (44), ten vás obdivoval pre vaše hudobné nadanie, preto, že dokážete hrať na viacerých hudobných nástrojoch. Čiže keby nebolo herectvo, určite by ste sa nestratili.

Asi je to tak, že človek sa na seba občas nedokáže pozrieť s&nbsp;určitým odstupom, nadhľadom. Ľuďom zvonku váš život pripadá omnoho jasnejší než vám osobne. Tým, že mi chýba práve ten vonkajší pohľad, občas o&nbsp;týchto veciach pochybujem, ale to je úplná hlúposť. Dnes si hovorím, že som sa v&nbsp;minulosti zbytočne dehonestoval.

Asi je podstatné ukázať, že na to máte, a&nbsp;keď sa v&nbsp;rámci umenia, šoubiznisu presadíte, predpokladám, že sa vás už nikto nepýta, čo ste vyštudovali.

Ale jasné, určite toto nikoho nezaujíma. Ale škola je dobrá napríklad na to, že vďaka nej spoznávate ľudí, s&nbsp;ktorými budete potom v&nbsp;budúcnosti pracovať. To je asi základný význam celého štúdia, lebo za štyri roky sa skrátka herectvo naučiť nedá. To je nezmysel. Samozrejme, študentom sa dá poradiť, nejakým spôsobom ich naviesť na danú cestu, ale ako na to, na to musí prísť herec sám.

Vedeli by ste si predstaviť byť takýmto sprievodcom začínajúcich hercov?

Keď nad tým premýšľam, asi by som vôbec nevedel, kde začať a&nbsp;ako mám týchto ľudí viesť. Sám som v&nbsp;tom ešte taký stratený, tak­že nad niečím takým vôbec neuvažujem.

Tým, že ste dlhé roky súčasťou šou Česko Slovensko má talent, prichádzajú za vami ľudia možno tak ako za Jarom Slávikom (48) a&nbsp;pýtajú si rady, ako preraziť vo svete šoubiznisu?

To vôbec nie. Nestáva sa mi to a&nbsp;myslím si, že je to preto, lebo v&nbsp;tejto relácii hrám trošku inú rolu. Na základe toho ľudia nemajú pocit, že by za mnou mali prísť po nejakú radu.

A&nbsp;aká je vaša rola v&nbsp;tejto súťaži?

Ja som si svoju rolu definoval ako „veselú priblblosť“. (Smiech.)

Ako celkovo beriete túto šou? Je to do určitej miery práca za odmenu?

Určite je, ale každý rok je to pre mňa ťažšie, pretože sa hlási menej súťažiacich. Tak to skrátka je. Ne­urodí sa každý rok obrovský počet ľudí s&nbsp;výrazným talentom. V&nbsp;minulosti cez nás prešlo množstvo súťažiacich, dnes ich je menej, preto s&nbsp;nimi musíme na pódiu viac pracovať. Je to celkom fuška. Na jednom mieste sedíte štrnásť hodín a&nbsp;snažíte sa vytvoriť divácky atraktívny a&nbsp;zábavný program, čo je namáhavé. Po skončení každého natáčacieho dňa sa cítim, akoby som odbehol maratón. Občas je dokonca náročné byť aj permanentne vtipný, pretože človek má naučené určité princípy humoru, ale ani ten nie je bezodný. Úplne najhoršie pre mňa je, keď začnem nudiť sám seba. Pokiaľ sa pri tom bavím, viem, že je všetko v&nbsp;poriadku, ale keď sa pristihnem pri tom, že sám seba nudím, je zle. Stále sa preto snažím vymýšľať nové a&nbsp;nové veci. Aby som to zhrnul, táto práca nie je úplne najjednoduchšia, napriek tomu sa na ňu teším a&nbsp;robím ju rád.

Ktorý súťažiaci v&nbsp;aktuálnej sérii vás prekvapil?

Bol tam jeden český vynálezca. Všetci sa nám smejú, že sme národ domácich majstrov, ale to, čo tento človek vymyslel, je skutočne nevídané. Ja mám najradšej práve týchto vynálezcov, ktorí vymyslia úplnú hlúposť, strávia pri tom deväť rokov života a&nbsp;potom nám to prídu ukázať. Mňa práve tieto typy ľudí bavia najviac.

Musím priznať, že celkom zručný som. Milujem napríklad <strong><a href="https://www.wilio.sk/c/montaz-skladanie-nabytku" target="_blank" rel="noopener">skladanie nábytku</a></strong> z&nbsp;Ikey. Už mám na to vlastný systém. Najskôr si roztriedim všetky skrutky, jednotlivé časti a&nbsp;mám doma peknú vŕtačku, ktorou to celé dám dokopy. Toto je činnosť, ktorú mám úprimne rád.

Niekde som sa dočítala, že vás chytili aj lode a&nbsp;spravili ste si kapitánske skúšky.

Áno, spravil som si vodičský na loď, ale to bolo ešte počas prvej vlny kovidu. Kúpil som si loď, prenajal som si zrub na Slapoch a&nbsp;tento rok som tam zakotvil. Vždy, keď mi to čas dovolí, idem tam a&nbsp;húpam sa na lodi. Je to príjemné. Loď ešte používam na výlety a&nbsp;rybárčenie.

Máte aj nejaké úlovky, ktoré stoja za zmienku?

Som v&nbsp;tom celkom zdatný, ale dnes je z&nbsp;rybárčenia hotová veda. Rieši sa, ako chytáte, na čo chytáte. Kedysi bol jeden druh udice, dnes ich máte 25 a&nbsp;aj to máte málo. Veľmi sa to komplikuje…

A&nbsp;okrem lode a&nbsp;rybárčenia, je ešte niečo, čo vás v&nbsp;čase kovidu chytilo?

Nič. Nerobil som vôbec nič a&nbsp;stále som premýšľal, že musím niečo urobiť, lebo všetci niečo robia. Napriek tomu som sa nič nena­učil, nič som nenacvičil, nič som nevymyslel, nerobil som skrátka nič a&nbsp;bolo mi dobre. Predtým som pracoval toľko, že mi táto pauza padla veľmi vhod.

Prvá vlna kovidu mi neprekážala vôbec. Prišiel som síce o&nbsp;nejakú prácu, peniaze, ale o&nbsp;to prišli všetci, tak som tieto myšlienky hneď vyhodil z&nbsp;hlavy. Ďalšie vlny už boli otravné. Ale teraz sa tej práce nakopilo toľko, že opäť robím niekoľko vecí súbežne. Od septembra by som mal mať chvíľu voľno a&nbsp;budem čakať na ďalšie ponuky.

Ešte sa opýtam na dcéru Miu (4). Zdedila nejaký talent? Prejavujú sa u&nbsp;nej umelecké gény?

Áno, prejavujú. Nie každé dieťa dokáže v&nbsp;takom nízkom veku intonovať a&nbsp;ona spieva a&nbsp;intonuje úžasne. Okrem toho bubnuje, čiže som spozoroval, že má hudobný sluch. Rada tancuje a&nbsp;teraz ma núti, aby som jej púšťal Antonína Dvořáka. Vždy mi povie: „Tatinko, pusť mi pána Dvořáka.“ (Smiech.) Priznám sa, že som ju nechcel ovplyvňovať a&nbsp;obracať na svoj obraz, aby som potom mohol hovoriť –&nbsp;moja dcéra počúva Dvořáka. Ale raz som jej to pustil v&nbsp;aute a&nbsp;jej sa to veľmi páčilo. Mia je zaujímavé dieťa. Počúva Dvořáka, má rada slimáky, je to taká malá aristokratka a&nbsp;je s&nbsp;ňou zábava. Vidieť, že v&nbsp;porovnaní s&nbsp;rovesníkmi je vyspelejšia. Občas je až strašidelné, keď povie niečo, čo ma úplne dostane. (Smiech.)

Takže umelecké gény sa nezapreli a&nbsp;pokračujú v&nbsp;ďalšej generácii.

Áno. Musím povedať, že mi je dosť podobná a&nbsp;tie gény sa už u&nbsp;nej začali prejavovať. Osobne to beriem tak, že som tu na to, aby som jej ukázal rôzne veci, smery, a&nbsp;ona sama si vyberie, kam ju život zavedie. Hlavne dúfam, že ju aspoň niečo bude v&nbsp;živote baviť, pretože to je dôležité. A&nbsp;je úplne jedno, čo to bude, hlavne že ju to bude napĺňať šťastím. (Úsmev.)