Je pravda, že váš predok bol šéfom Národného divadla za prvej Československej republiky?

Áno, bol.

A viete o tejto rodinnej histórii povedať viac?

Ja toho až tak veľa neviem, otec toho vie viac a úplne najviac by k tomu vedela povedať moja babička. V každom prípade to bol Karel Želenský (†70). Za prvej republiky bol riaditeľom pražského Národného divadla a je to predok z babičkinej strany. Mal založenú kočovnú spoločnosť, s ktorou chodili po rôznych miestach a hrali divadlo pre ľudí v jeho úplných prapočiatkoch. Dokonca mi raz naši povedali (len si to už úplne presne nepamätám), že ako rodina sme nejaké peniaze vložili do výstavby košického divadla, ktoré je na námestí (dnes Štátne divadlo Košice, pozn. red.). Žiaľ, vtedy sme o tú budovu nejakým spôsobom prišli. O tejto rodinnej histórii však veľa neviem a nechcem si vymýšľať. Raz mi o tom niekto z rodiny rozprával, no nepamätám si na to presne. Ale teda je pravda, že máme takúto stopu v rámci našich kultúrnych dejín. Na druhej strane aj môj dedko, ktorý bol z Moravy a volal sa Ilja Prachař (†81), bol herec. Mal brata Kamila Prachařa (†89), ktorý zas dlho hral v chebskom divadle. Môj dedo nemal herectvo vyštudované, čiže sa stal aj vďaka svojmu otcovi, ktorý bol ochotník, hercom. Najskôr účinkoval v Divadle pracujúcich v Zlíne, potom v divadle v Ostrave a od roku 1954 začal pôsobiť v Prahe.

Keď sa ešte pristavím pri košickom divadle, bolo by zaujímavé, keby ste sa dopátrali k podrobnostiam a následne si na túto budovu nárokovali.

(Smiech.)

Prišli by ste tam a povedali: „Toto všetko je moje!“

Bolo by to naozaj zaujímavé a asi aj viem, čo by som s tým urobil. Priestory by som kompletne vyprázdnil a býval by som tam. Žiadne divadlo by sa tam nehralo, skrátka by som si z toho urobil svoje sídlo, veď je to výborná adresa. (Smiech.)

A máte rád Košice?

Ale áno, už som tam niečo v minulosti nakrúcal a pamätám si, že cesta do Košíc je veľmi dlhá. Dvakrát som tam dokonca cestoval vlakom v spacom vozni a bolo to perfektné, pretože tú dlhú cestu som potom prespal.

Dá sa však povedať, že rodinná história vás výrazne ovplyvnila.

Áno, ale u mňa to bolo tak, že po skončení gymnázia som vôbec nevedel, čo by som chcel robiť, tak som sa prihlásil na činohru. Nešiel som však na skúšky, lebo som sa nestihol všetko naučiť. Potom mi moja češtinárka, ktorej manžel učil na DAMU, povedala, že druhá katedra má prijímačky o niečo neskôr. Práve vďaka nej som sa tam prihlásil a hneď na prvýkrát ma zobrali. To zrejme bolo dobre, pretože druhýkrát by som skúšky opakovať nešiel…

Spomínam si, ako mi ľudia od detstva hovorili, že moje profesijné smerovanie je jasné, že sa budem venovať herectvu. Potom sa ich predpovede naplnili, ale keď som robil spomínané prijímačky, začal som mať obavy, či ma tam budú chcieť, či ma zoberú. Zneistilo ma to, hovoril som si, že v podstate ani neviem, čomu inému by som sa mohol ešte venovať. Vôbec som to netušil, preto som rád, že to takto dopadlo. Bohvie, čo by inak so mnou bolo. (Smiech.)

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...