Máte 73 rokov, veľa vašich rovesníkov trávi svoj čas pasívne, či už doma, alebo v zariadení pre seniorov.

Seniorstvo si nepripúšťam. Pokiaľ neudrie nejaká choroba, človek sa stále cíti ako za mlada. Takže stále naplno hrám píšem a maľujem. V dôchodku som len pre televízne obrazovky.

Nedávno ste koncertovali na Slovensku. Trúfli ste si na tento projekt? Predsa len, koncertné šnúry dajú psychicky aj fyzicky zabrať a na dôvažok v cudzine...

Nehnevajte sa, väčšinu života som prežil v Československu, a tak sa u vás určite ako v cudzine necítim. Slovensko stále považujem za svoj domov.

Stačia vám s tempom vaši kolegovia?

Starší ako ja je len pianista. Už ma strašil, že ide do dôchodku. Jeho výpoveď som neprijal a povedal som mu, že v Banjo Bande jediným dôvodom k odchodu je smrť. A tak zostal.

Z kolegov si na vystúpeniach radi vystrelíte. Správny komik však nešetrí ani seba. Vnímate sa vy sám ako objekt dobrého humoru?

Celý život robím zo seba na pódiách aj v médiách dostatočného blbca, aby ma nepodozrievali, že si snáď v kapele strážim svoju dôstojnosť. To si humorista nemôže dovoliť, diváci to hneď prehliadnu.

Mení sa u vás rokmi zmysel pre humor? Niektorí ľudia čím sú starší, tým realistickejší a možno aj pesimistickejší majú pohľad na svet.

Zmysel pre humor sa u mňa nemení. Mám stále tu istú métu. Diváci sa musia baviť a druh humoru ich nezaujíma. Keď niekto tvrdí, že má rád humor inteligentný, anglický či láskavý, tak väčšinou zmysel pre humor nemá. A aký je môj pohľad na svet, to tiež divákov nezaujíma. Prišli sa zasmiať a na všetky pohľady na svet zabudnúť.

Práve pre váš vek aj dlhoročnú kariéru ste poriadne ostrieľaný chlap. Dokáže vám pre niečo zmrznúť úsmev na tvári?

Samozrejme. Keď zbytočne umierajú mladí ľudia. Už samotná príroda si často vyberá krutú daň a ľudia sa ešte sami zabíjajú a mrzačia pre peniaze. Samozrejme, že nikdy nie pre peniaze tých, ktorí vo všetkých tých svätých vojnách a revolúciách obetujú svoje životy. Tí, ktorí sa na všetkých tých konfliktoch nabalia, sedia vždy v teple a v bezpečí. Človek sa často pre niečo zapáli a je ochotný angažovať sa a nejakým spôsobom sa aj obetovať. No keď na staré kolená zistíte, že všetko bolo inak s októbrovou revolúciou v Rusku, vznikom Československa, s Nežnou revolúciou, tak sa bojíte mať na staré kolená pevný názor na Ukrajinu a Islamský štát. Ukazuje sa, že väčšina svetových konfliktov bola vyprovokovaná neviditeľnými silami, ktoré potom na tom zbohatli.

Jožin, Jožin, toľko slávy pre vás získal. Rozprávate sa niekedy s týmto vaším imaginárnym hrdinom?

Každá pesnička si ide vlastnou cestou a teraz, v časoch internetu, nekontrolovateľnou. Robí si, čo chce. Jožin z bažin mal skrátka šťastie.

Má aj Jožin nejakú tú vizuálnu podobu vo vašej hlave? Aký najvtipnejšiu otázku na Jožina ste počuli od fanúšikov?

Bola to pesnička na objednávku, zadávateľ mal trochu inú predstavu, jeho Jožin bol exhibicionista, ktorý vyliezal pri Zlíne z bahna a odhaľoval sa pred okoloidúcimi pracovníčkami miestnych obuvníckych závodov. Môj Jožin je skôr rozprávkovo zelené zubaté strašidlo vhodné aj pre deti, a teda aj pre média. A za najvtipnejšiu otázku považujem jednu, ktorá sa na Slovensku často opakuje, a to či ma ku napísaniu pesničky inšpiroval oravský žandár Jožin Bagin, ktorý ma kedysi v Námestove pokutoval. Už sme sa s pánom Baginom stretli a dohodli sa, že túto hypotézu nebudeme vyvracať.

Jožin dobyl kus sveta, medzi inými krajinami aj tie postkomunistické ako napríklad Poľsko. Vy ste však známy, čo sa humoru týka, ako kritik ľavice...

Mám svoje vyhranené politické názory, no vo svojej práci som prísne apolitický. Je mi jasné, že pred obrazovkou a v sálach minimálne polovica našich fanúšikov zmýšľa inak ako ja. Predsa ich nebudem otravovať politikou, prišli sa baviť. A, mimochodom, súčasnú pravicovú vládu by mohli Česi aj Slováci Poliakom závidieť. Uvidíte, ako to v Poľsku poletí ekonomicky hore!

Na internete je najnovšie hitom aj Pražská mešita. Myslíte, že tromfne Jožina? Pieseň je stará pätnásť rokov, za ten čas sa veľa zmenilo, sú tu utečenci, Paríž... Stále trváte na pôvodnej idei tejto piesni?

Je to dokonca dvadsať rokov stará pieseň a robím si v nej žarty z Pražákov, že sa boja mešity. Myslím si, že ani dnes nie je problém v mešitách. Máme mimo iných slobôd aj slobodu náboženskú, a keď u nás môžu byť tisícky katolíckych, husitských, českobratských a iných kostolov, keď tu majú svoje stánky komunisti, prečo by 25-tisíc moslimov pokojne žijúcich v Česku nemohlo mať kde-tu nejakú mešitu. Utečenecká vlna, ktorú sme podporou arabskej jari ako členovia Európskej únie nepriamo zavinili, môj názor nezmenila.

Vy sám ste boli chvíľku cudzincom, keď ste pred mnohými rokmi emigrovali. Ako ste sa cítili ako utečenec zo socialistického zriadenia?

Aj keď som vo Francúzsku nemal existenčné problémy, dobre som sa ako emigrant necítil, a preto som sa vrátil. Povedal som si vtedy, prečo by som mal kvôli hlúpym komunistom opúšťať svoj domov, nech idú do čerta oni. Počkal som si na to dvadsať rokov a vyšlo mi to. A nebolo to pre mňa až také zlé obdobie. Normalizácia už nebola diktatúra päťdesiatych rokov. Keď sa človek neplietol do politiky, režim ho nechal žiť. Prenasledoval skôr revíznych komunistov, ktorí s Gorbačovom za chrbtom predstavovali pre vtedajších vládcov reálne nebezpečenstvo.

Na svojom konte máte viac ako šesťsto piesní. A zrejme ste ešte neskončili.

Približne len dvesto pesničiek je „samonosných“ a sú tým únosné aj na nosičoch. Ostatné boli skôr sprievodné, ku klipom, groteskám, do filmov, do divadelných hier, skrátka – viac-menej jednorazovky, s ktorými som sa veľmi „nemazal“. Takže tých dvesto piesní za 45 rokov je vlastne nič moc.

Ale vy tvoríte aj humor, maľujete. Spávate vôbec a oddychujete?

Spánok rozhodne nezanedbávam, možno bol jedným z dôvodov, prečo som sa dal na remeslo komedianta. Pri ňom nepotrebujete budík. Máte však pravdu, že odpočívam málokedy, takmer nonstop šoférujem, hrám, píšem alebo maľujem. Relaxujem tak, že striedam tieto činnosti. Keď ma unaví písanie, tak brnkám na bendžo, keď ma otravuje bendžo, idem maľovať. Ale keď som na pódiu a začnem pri hraní pociťovať únavu, tak nemôžem pred ľuďmi odložiť bendžo a ísť maľovať alebo písať, to by sa asi ľuďom nepáčilo.

Pôvodne ste však študovali strojnícku priemyslovku a ekonomickú univerzitu. Tieto odbory znejú tak seriózne a vážne.

Moje dlhé štúdium, tak to boli vyhodené peniaze. No myslím si, že som to štátu svojimi daňami dostatočne vynahradil.

Stihli ste vôbec byť serióznym ekonomickým inžinierom?

Áno, asi dva mesiace po vojenskej službe. Nastúpil som do jednej pražskej učňovskej školy ako profesor odborných predmetov. Veľa som však svojich žiakov nenaučil. Stačil som rozdať učebnice, prezradiť, že z technológie viem menej ako oni a zákerne som emigroval. Po návrate do Československa som sa so svojím politickým posudkom o miesto ekonóma ani nepokúšal, hneď som sa dal na muziku, ani ma to nemrzelo.

Nielen ako umelec, ale aj ako muž obklopený priazňou žien, často oveľa mladších. Aj takýto váš obraz poznajú vaši fanúšikovia z novín. Lichotí vám, že aj napriek veku vás stále majú za playboya?

Ako 73-ročnému starcovi je mi trápne sa k takýmto otázkam vôbec vyjadrovať.

Máte dospelé deti, tešíte sa z vnučiek. Vidíte v niektorom z potomkov ten širokospektrálny talent, ktorý máte vy? A vlastne po kom ste ho zdedili?

Žiadny talent som nezdedil a mrzí ma to. Ten otcov aj dedov by som bral, boli to vynikajúci talentovaní maliari. Čo sa muziky týka, v mojom prípade rozhodla láska k jazzu, nie talent. V sedemnástich rokoch sa nás veľa zamilovalo do dixielandu, niektorí sa vyvíjali ďalej smerom k modernému jazzu či k rocku, iní zakrpateli. Ja patrím práve k tým. Priamo pri klasickom dixielande som síce nezostal, ale dodnes som verný starému jazzovému skifflu, podľa mňa najbližšiemu príbuznému dixielandu. A talent na humor má predsa každý! Poznáte snáď niekoho, kto by si o sebe myslel, že nemá zmysel pre humor? Moji potomkovia idú vlastnou cestou. Syn je advokát a vnučky sú skôr na šport. Tá mladšia, sedemročná, má talent po mojej manželke na tenis a zatiaľ sa javí veľmi nádejne. Vyhráva jeden turnaj za druhým a veľmi si verí. Minule sa opýtala: „Koľko rokov bude mať tá strašná Serena Williams, keď ja budem mať dvadsať?“ Keď dostala odpoveď, že skoro 60, tak si vydýchla: „Tak to je dobre, to už na ňu nenarazím...“

Ivan Mládek o svojom najväčšom hite: Aká je pravda o vzniku piesne Jožin z bažin?

Výber pre vás