„Asi nie som ideálny otec, bol by som však veľmi nerád, keby som bol nemilujúci otec,“ priznal nám muzikant Ondrej Kandráč (43) otvorene.

Váš otec bol pedagóg a etnograf a mama speváčka ľudových piesní. Ako vyzeralo vaše detstvo a na čo si najradšej spomínate?

Tých spomienok je mnoho. Vyrastal som v dedinke Krásna Lúka v Sabinovskom okrese. Je to horská obec s neopakovateľným koloritom. Spomienka na detstvo, to sú aj prázdniny, snehové kalamity, ale aj muzicírovanie a prvé vystúpenia s rodičmi a bratom. Moje detstvo bolo úplne bežné, prirodzené a práve v tom spočívalo jeho čaro. V tomto období si často spomínam na zamrznutý potok a na ňom nekonečné hokejové zápasy. Viem, že kombinéza, ktorú som nosil, mi pravidelne zamŕzala. Príchody domov sa často podobali obrázkom z NASA, keď kozmonauti ťarbavo kráčajú k vesmírnej lodi… (Smiech.)

A ako je možné, že nemáte východniarsky prízvuk? U vás doma sa nerozprávalo dialektom?

Ale mám, u nás doma sa rozprávalo iba dialektom. (Smiech.) Možno aj vďaka tomu dokážem odselektovať slovenčinu od dialektu a jednoducho si to v hlave nastaviť. Môj často opakovaný fórik kamaráta z vysokoškolských čias znie: „Viete, čo máte vy východniari a my Maďari spoločné? Aj pre vás, aj pre nás je slovenčina cudzí jazyk.“ (Smiech.) Slovenčinu milujem, nakoniec som ju aj študoval. Neuveriteľne ma však nadchýnajú dialekty. Je v nich množstvo krásy, vtipu i sentimentu. Dokonca to mám aj otestované v spoločnosti. Keď ten istý vtip poviem v slovenčine a potom v rusínčine, rusínsky boduje vždy.

Šariština, zemplínčina, ale aj goralčina či spišský dialekt je povinnou výbavou každého obyvateľa východu. Keď sme nedávno v Bratislave uvádzali do života naše vianočné a detské CD, bol tam aj básnik Ľubomír Feldek (85). Povedal pamätnú vetu: „Vy východniari ste niekoľkonásobní ľudia. Ste nielen Slováci, ale aj Rusíni, Ukrajinci a tak trochu aj Poliaci.“ Myslím, že v týchto slovách je kus veľkej pravdy. Ale aby som nekončil tak vážne, nedávno som čítal, že peniaze kazia charakter. Aj preto sme my východniari takí dobrí ľudia. (Smiech.)

MUZIKANT MÁ KRÁSNU RODINKU! POZRITE SI V NAŠEJ GALÉRII, AKO IM TO SPOLU PRISTANE

Ondřej Gregor Brzobohatý (38) v rozhovoroch často so smiechom spomína na detstvo spojené s hrou na husliach, na ktorých ho nútil hrať jeho otec. Vy ste vždy brali hudbu a hru na hudobnom nástroji ako prirodzenú súčasť života alebo sa vám aj nechcelo?

Samozrejme, že sa mi cvičiť nechcelo. (Smiech.) Dokonca som chcel s husľami skončiť. Akurát som nevedel, ako to oznámiť doma, tak som prečkal aj toto obdobie. Ale využijem tento rozhovor a spravím takú malú osvetu. Rodičia, ak máte deti, ktoré majú vzťah k hudobnému nástroju, skúste ich v tom podporiť. A ak príde obdobie, že sa im nebude chcieť, skúste im dohovoriť a nejako ich motivovať. Možno to budú chvíľu flákať, ale potom príde obdobie, že v tom nájdu zmysel. Založia si kapelu, stretnú niekoho, kto ich hudobne potiahne, alebo chlapci zistia, že na to berú baby. (Smiech.) Impulzov môže byť veľa a zákonite nie každý sa musí hudbou živiť. Je to však fajn pocit, ak si viete len tak schuti zamuzicírovať a robiť tento svet krajším. A to je tá najúžasnejšia vec na hudbe.

Váš vzťah k ľudovkám sa formoval postupne alebo to pre vás bola prirodzená súčasť života?

V mojom prípade to bolo naozaj prirodzené. Vyrastal som v prostredí, kde bola ľudová pieseň niečím posvätným. Nie vždy to bolo len na osoh. V neskoršom veku som mal čo doháňať, aby som objavil aj iné žánre. Ľudová skladba má jeden obrovský dar: je nenútená a pre nás absolútne prirodzená. Raz som zažil u nás na východe jeden džezový koncert. Po ňom sme išli s kamarátmi posedieť do jednej krčmičky. A o polnoci spievali aj tí najzarytejší džezmeni všetky známe ľudovky. Jednoducho to máme v DNA. Ľudovka je pre nás Slovákov jedna z našich základných entít, či sa nám to páči, alebo nie.

Ktoré ďalšie hudobné žánre vás okrem ľudových piesní ovplyvnili?

Okrem toho, že otec bol učiteľom, istý čas robil aj osvetára v jednej dedinke v Sabinovskom okrese. Občas čítal aj obecné oznamy a pozvánky na kultúrne podujatia. Keďže ma brával so sebou, všimol som si, že má v hlásateľni celkom bohatú zásobu LP platní. A práve tam som sa prvýkrát stretol s kapelou Queen, ABBA, Pink Floyd, Beatles a s ďalšími veľkými menami vtedajšej svetovej popmusic. Síce som ich hudbe neporozumel tak rýchlo ako ľudovkám od známych slovenských spevákov a súborov, no predsa len to nebol márny pokus. Uvedomil som si, že hudba nepozná hranice a svojím spôsobom je nekonečná. Vďaka navštevovaniu ľudovej školy umenia som musel počúvať aj klasiku so všetkou škálou jej krásy i zložitosti. Až neskôr som to všetko zúročil, a hoci sa nepovažujem za veľkého znalca hudby, naučilo ma to rešpektovať a hľadať výnimočnosť v každom jednom hudobnom žánri.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Diskusia