Jana Homolová

Do Národného divadla nastúpil presne pred desiatimi rokmi. Vo svojej novej „šatnici“ zaujal miesto po hereckej legende Michalovi Dočolomanskom (†66). V týchto priestoroch mu na stenách robia spoločnosť velikáni slovenského divadelníctva. Ich „prítomnosť“ je pre Tuliho obrovským požehnaním a nás hneď v úvode zaujímalo:

Dušan Hanes, ktorý má skutočne dar od Boha, a toto je jeho veľký koníček. S Dušanom sme sa zoznámili v Banskej Bystrici, kde ma nakreslil. Na základe toho mi skrsla myšlienka zachytiť na papier tých, ktorí formovali národnú kultúru, národné divadlo a herectvo. Navrhol som to Dušanovi a on súhlasil. Toto je zatiaľ výsledok jeho práce. Celá zbierka nesie názov Naši národní. Snímky, ktoré vidíte, sú kópie, originály vlastní môj dobrý priateľ, podnikateľ, milovník kultúry z Banskej Bystrice Paľo Antalič. Ten aj celú zbierku financuje a zároveň pomáha v práci Dušanovi Hanesovi. Paľo už v minulosti chcel SND obrazy zapožičať a dať ich vystaviť vo foyeri, ale krásnu myšlienku nám prekazilo pľuhavstvo, ktoré tu teraz vládne. Verím však, že čoskoro sa to podarí zrealizovať.

Nádherná práca, tieto obrazy vyzerajú ako čiernobiele fotografie.

Dušan si nevyberá len tak hocijakú fotku, na základe ktorej potom vznikne portrét. Snímka vždy musí vystihovať charakter daného človeka. Keď som bol sken jedného z portrétov osobne odniesť napríklad Štefanovi Kvietikovi (87), mal slzy v očiach. Opýtal sa ma: „Tuli, toto ešte naozaj niekto robí?“ Bol maximálne dojatý.

Máte tu aj portrét Karola L. Zachara (†85), ktorého žiakom ste boli. Ako si na neho spomínate?

Stále vravím, že je vecou sudičiek, čo vám do kolísky nalejú. Mal som to šťastie, že mi tam jedna zo sudičiek prihodila o štipku talentu aj šibalstva navyše. (Smiech.) Zachar hovorieval: „Pánbožko zasial semiačko, zelinku maličkú. Tato s mamou zelinku zalievali, občas pohnojili slzou, občas oflinkom, ale hlavne láskou, aby rástla. Potom som prišiel ja, vaša žŕdka, okolo ktorej sa vaša zelinka bude ovíjať, a mojou úlohou je, aby pevnú byľku mala, aby z vás časom boli poriadne zeliny.“ Toto bol Zachar. Úžasný človek. Až rokmi sme si uvedomili jeho prínos. V tom čase nás starší kolegovia presviedčali o tom, že je infantilný, ale aj po rokoch mi znalec povie: „Vy ste ročník pána Zachara, že? Lebo to je vidno na javisku…“ Dal nám síce len dva roky, lebo už bol chorý, ale učil nás prvým krôčikom hereckého života. Zároveň nám ukázal, akým chodníčkom sa vybrať. Za to som mu nesmierne vďačný a nikdy na to nezabudnem.

Pamätám si na jednu historku, keď mu už naozaj pamäť neslúžila. Nečakane odišiel z domu. My sme vtedy skúšali na Novej scéne s nebohým Karolom Spišákom (†65) hru Rasťa Piška Bude, ako nebolo. Zrazu sa Zachar objavil v divadle. Nevedel síce, kde je, ale akoby mu Boh bol dal vnuknutie, aby vstúpil do kultúrneho stánku. Prišiel na našu skúšku. My sme sa tam rozprávali medzi sebou a zrazu som sa ozval ja. Zachar v tom čase už nepoznal ani vlastnú dcéru a naraz len z neho vyhŕklo: „Tuli!“ Vtedy som sa rozplakal od šťastia.

A mám s ním ešte jednu krásnu príhodu z druhého ročníka na VŠMU. Raz prišiel na vyučovanie a povedal: „Zajtra je piatok, máme hereckú tvorbu tu v aule, ale chcem vám povedať, že zajtra o deviatej nebudeme mať hereckú tvorbu tu, ale o deviatej prídete do… Ale presne vám vravím a kladiem na srdce – presne o deviatej! Presne o deviatej, nikto nebude meškať! Presne o deviatej prídete do… Dovidenia!“ My sme nevedeli, kam máme prísť, len sme vedeli, že tam máme byť presne o deviatej. Lámali sme si hlavy ja, Zuzka Tlučková (59), Mišo Gučík (58), Dušan Szabó (61), Janka Bittnerová (58), ktorá je úspešná herečka vo Francúzsku, Andy Timková (58), ktorá pôsobila v Markíze a teraz sa úspešne venuje zdravej výžive, Janka Kopsová (59), ktorá je v SND asistentkou réžie, Miloš Chrappa (59) sa takisto venuje ušľachtilej činnosti, lebo dováža a predáva víno. (Smiech.) My ôsmi sme teda zúfalo rozmýšľali, kam máme prísť. Išli sme najskôr k Zacharovi domov, ale nenašli sme ho tam. Naše kroky potom viedli do Reduty, na VŠMU, skrátka sme pochodili celé mesto, až potom najmúdrejšia z nás všetkých Zuzka Tlučková povedala: „Počúvajte, a nedal nám on voľno na piatok?“ Takto sa s nami hrajkal. Nie je to rozkošné? Mal úžasný humor a s veľkou láskou na neho spomínam. Ďakujem mu za tú žŕdku, okolo ktorej som sa mohol ovíjať. Či je dnes z tej byľky pevný kmeň, to nech už posúdi divák…

Po škole vaše kroky viedli do Divadla Andreja Bagara v Nitre.

Tam jedna žŕdka vystriedala druhú a tou bol Jožko Bednárik (†65), ktorý bol zhodou okolností takisto Zacharov žiak. Prišiel za mnou na VŠMU po tretiackych skúškach. Videli sme sa prvýkrát v živote a povedal mi: „Vojtek, ideš do Nitry!“ Krátko nato som dostal ponuku aj na Novú scénu, ale Bednárik mi nakázal ísť do Nitry, tak som šiel. (Smiech.) Bol som tam sedem úžasných učňovských rokov. Potom prišiel Ľubo Roman (77), ktorý mi zas prikázal odísť z Nitry na Novú scénu, a ja som ho poslúchol. Krátko po mne nastúpil na Novú scénu aj Bednárik a začala sa éra úžasných muzikálov. Zaujímavosťou je, že sa ma nikdy nikto nepýtal, kde by som chcel hrať, vždy to osud zariadil za mňa. (Smiech.)

Na voľnej nohe ste boli dohromady štrnásť rokov.

Áno, dvakrát sedem rokov som strávil na voľnej nohe. V divadlách nielen na Novej scéne, ale aj v Národnom divadle nastúpilo akési obdobie temna, lebo do kultúry sa začala montovať politika. Dal som výpoveď, hoci som mal malé deti a neistý príjem. Išiel som do toho rizika, ale vyplatilo sa. S divadlom som kontakt nestratil, lebo keď sa riaditeľom Novej scény stal Marek Ťapák (61), mal som každú sezónu v divadle aspoň jednu premiéru. Zároveň som opäť hrával úžasné muzikály v Nitre s Jožom Bednárikom. To boli naozaj skvostné roky.

Jednu sobotu som bol v Nových Zámkoch moderovať ples športovcov a desať minút pred začiatkom plesu som mal telefonát: „Tu je Vlado Strnisko. Máš na to tri dni, aby si si rozmyslel, či prijmeš moju ponuku na angažmán do SND.“ Mne sa roztriasli kolená a do troch sekúnd som vedel, čo mu odpoviem. Neviem, ako som ten ples odmoderoval, bol som ako vo sne. Pre mňa je SND olymp. Som tu už desať rokov nesmierne šťastný, lebo mám úžasnú prácu, ktorú milujem.

Zaujímavosťou je, že v SND sedíte na veľmi vzácnom mieste.

Keď mi bolo dovolené vystúpiť na tento divadelný olymp, dostal som šatňu s Oldom Hlaváčkom, ktorého od detstva nesmierne obdivujem. Síce sme sa dlhé roky poznali, ale mať možnosť deliť sa s ním jednu „šatnicu“… Povedal som si, že to bude pre mňa opäť dobrá škola, a priznávam, že skutočne je. Keď som sem prišiel, Oldo mi ukázal moje miesto a povedal: „S úctou si sadaj na túto stoličku, lebo tu sedával Miško Dočolomanský.“ S Mišom sme boli veľkí priatelia, často sme spolu vystupovali na rôznych podujatiach. Zahľadel som sa na oltárik, ktorý tu na jeho počesť Oldo postavil, a povedal som mu: „Ďakujem ti, Miško, že si mi dovolil sedieť na tvojej stoličke, budem sa snažiť, aby som ti hanbu nespravil.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ako ste sa vyrovnali s tým, že nepatríte do kategórie filmových princov, ale ste charakterovým hercom?

Nechal som tomu absolútne voľný priebeh. Nič som nesilil, netlačil som na pílu. Ono sa vždy všetko vyvrbilo. Mňa od detstva formovali rozprávky. A v tých junák, ktorý sa vybral do sveta, mal pred sebou tri cesty. Prvá bola lákavá, to bola, dajme tomu, diaľnica, druhá asfaltka a tá tretia tŕnistá. Junák si vybral tŕnistú cestu a takú som si vždy zvolil aj ja, ale nevedomky. Mám veľa kolegov, ktorí si vedome budujú kariéru. Majú to presne vyrátané, nastavené krôčik po krôčiku, lenže vo výsledku to potom aj tak vyzerá a vypomstí sa im to. Byť charakterovým hercom je výborné, ale následne závisí od príležitostí, ktoré sa vám dostanú. V herectve to je podobné ako v športe. Nemôže byť každý útočník alebo stredopoliar. V basketbale nemôže byť každý pivot a každý rozohrávač… Takže som sa nemal s čím vyrovnávať. Keby mi zobrali milované divadlo, komediantstvo a dali ma do uránových baní, s tým by som sa už vyrovnať musel, ale napokon by som to asi prijal. Tato mi totiž vždy radil: „Všetko, čo robíš, rob s radosťou. Nikdy to nerob otrávene, s nechuťou, lebo to v prvom rade pokazíš, a v druhom rade s tým radšej ani nezačínaj.“

Posledné mesiace boli pre kultúru v súvislosti s pandémiou veľmi ťažké. Štát v tomto smere nepodáva pomocnú ruku. Ako celú situáciu vy umelci vnímate?

Štát sme my, a čo dovolíme, to sa nám vráti… Tridsať rokov sme slobodná, samostatná krajina, lenže počas tohto času o kultúru nikto ani len nezavadil. Kultúra je nepodstatná, nezaujímavá. Potom to v spoločnosti vyzerá, ako vyzerá, a volí sa to, čo sa volí… Ťažko sa mi vyjadruje na margo štátneho úradu, akým je ministerstvo kultúry. Jediný minister kultúry, ktorý to myslel s umením vážne, bol Miroslav Válek (†63) a po ňom ešte Lacko Chudík (†91), ktorý zotrval vo funkcii tri mesiace. Keď zistil, aká je politika, tak z tej mašinérie s noblesou vycúval. Zároveň je zaujímavé, že ministerstvo kultúry nikdy žiadna vláda od vzniku samostatnej Slovenskej republiky nechcela. Prečo? Lebo tam nie je čo ukradnúť. Zoberte si, že z fondu obnovy Európskej únie k nám má prísť 6,5 miliardy eur. Na podporu kultúry pôjde presne 0, slovom nula centov…

Myslím si aj to, že politici majú strach z umelcov, ale, bohužiaľ, už aj ľudia na nás začali pozerať cez prsty. Posielajú nás k lopatám alebo vykladať tovar, aby sme konečne robili niečo poriadne. Kolegyniam herečkám vykrikujú luxusné kabelky a netrápi ich, že istý poslanec si za štátne, nie za vlastné, kúpil hodinky za 20-tisíc eur. A pritom si všetci žijeme v luxuse, o akom sa mnohým ani nesníva. Veď krajinu, kde sa splachuje pitnou vodou, keď osemdesiat percent planéty k nej prístup nemá, inak ako luxusná ani nazvať nemožno.

Napriek divadelnej pauze ste minulý rok nakrútili druhú sériu jojkárskeho seriálu Delukse, ktorý sa práve dostáva na televízne obrazovky. Ako sa vám nakrúcalo?

Som odchovaný na televíznych inscenáciách. Od roku 1981 až do roku 1992 som nakrútil asi 180 inscenácií a rozprávok v Slovenskej televízii. A vtedy sa tvorilo, lebo sa to dva týždne pred nakrúcaním skúšalo. Následne sa jedna hodinová inscenácia nakrúcala päť dní. Preto nám Česi tie naše pondelky závideli… Dnes sa kolega bežne pred ostrou opýta: „Čo tam hovorím?“ Nechcem, samozrejme, hádzať všetkých do jedného vreca, ale prestalo sa tvoriť. Napriek tomu prišiel Ivan Holub a Peťo Matulík s bláznivým, pôvodným slovenským seriálom. S Ivanom som už v minulosti robil. Je to šikovný režisér, ktorý rolu Krakena písal priamo pre mňa. Najskôr som mal menšie pochybnosti, ale upozornil ma, že pri tejto práci budeme tvoriť tak ako voľakedy. A naozaj tam nič nebolo nechané na náhodu, preto som to zobral. Práca na prvej sérii nás nesmierne bavila. Dočkali sme sa aj druhej série a opäť to bolo fajn, aj keď musím priznať, že pri práci mysle mojich kolegov nahlodávala pandémia. V podvedomí všetci mysleli na bezpečnosť, dezinfekciu a podobne. Vo všeobecnosti to však bola výborná robota. Moju postavu Krakena postihol zaujímavý osud, čo ma bavilo. Divák, ktorý si obľúbil prvú sériu, si s veľkou úľubou pozrie aj druhú. A nechcite vedieť, ako Kraken dopadne. To by nikto nepredpokladal. (Smiech.)

Všeobecne vás v slovenských seriáloch vídať málo, na základe toho, čo ste uviedli, vás potom ponuka zrejme musí veľmi osloviť, aby ste s ňou súhlasili. Je to tak?

Mňa to až tak musí osloviť, že už ma ani neoslovujú… Budem sa opakovať, ale mám rád tvorbu. Pred rokmi som pre Slovenskú televíziu ešte urobil seriál Obchod so šťastím, čo bola pekná robota, v Česku Inšpektora Topinku – jednu epizódu ako vývozný artikel – a to je všetko. Napriek tomu cítim obrovskú vďačnosť vo svojom živote. Dokonca mám k tomu rituál. Každé ráno, keď vstanem, otvorím okno v spálni a pozriem do záhrady plnej zelene, na vtáčiky a potom pozriem hore do neba a poviem: „Ďakujem ti, Pane, aj tebe, Matka Božia, že ste mi dovolili vstať do nového a viem, že krásneho a šťastného dňa.“ Každý deň takto ďakujem, lebo si uvedomujem, že nie každý má toľko šťastia ráno vstať a vykročiť z postele s úsmevom. Ja sa v podstate stále usmievam, aj na ulici, keď ma ľudia stretávajú, sa stále smejem. Viem, že úsmevom všetky svoje problémy nevyriešim, ale toľko ľudí nahnevám. (Smiech.)

Predpokladám, že tento úsmev vám spôsobujú aj vaše krásne vnúčatá.

Áno, mám tri vnúčatá: Mišinku (7), Iljuška (3) a Olivku (1,5). Až s ich príchodom som zistil, čo je život. Otočil sa o stoosemdesiat stupňov. Prestal som myslieť na hlúposti a zaťažovať si myseľ nezmyslami. Niet väčšej radosti, ako keď vám vnučka povie: „Dedko Tuli, čo dnes vyparatíme babke?“ (Smiech.) Pri deťoch máte povinnosť vychovávať, ale pri vnúčatách rozmaznávať. To v preklade znamená pokaziť celú rodičovskú výchovu. Dcéra Kristína mi hovorí, že k nám už na víkend neprídu a deti by nám na niekoľko dní vôbec nezverili, lebo by ich museli týždne naprávať. (Smiech.) No veď nech naprávajú! Veď predsa vnúčatá sú odmenou za to, že sme svojho času „nepozabíjali“ svoje deti. Vďaka vnúčatám máme so ženou nesmiernu radosť zo života. Vždy dvakrát: prvýkrát, keď prídu, a druhýkrát, keď odídu.

A ako sa má pani manželka, keď ste ju už spomenuli?

V manželstve sme spolu tridsaťšesť rokov. Kedysi som si myslel, že keď deti vyletia z domu, prídu vnúčence, moja žena presunie pozornosť a výchovu zo mňa na deti, ale nie je to tak. Vnúčence babka nevychováva, ale rozmaznáva, a keď odídu, už ide po mne. (Smiech.) Naše manželstvo by mohlo fungovať ako učebnica pre tých, ktorí to študujú. (Smiech.) Je to absolútne dokonalé a nikdy nie je nuda.

Na záver by som chcel vysloviť jednu dávnu pravdu, ktorú povedal istý múdry Moravan a hovorím ju každému, kto sa trápi akýmkoľvek problémom. Priatelia, zapamätajte si: „Po všeckym je hovno, enem po včelách je med.“ Keď sa nad tým ľudia zamyslia a rozlúsknu, pochopia, o čom je tento život. (Úsmev.)

Humor Tuliho Vojteka neopúšťa. Čomu sa herec aktuálne venuje?

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Humor Tuliho Vojteka neopúšťa. Čomu sa herec aktuálne venuje?

Jana Homolová

Súvisiace články

Chytila druhý dych: Kocúrikovej dcéra prezradila, aká je herečka mama a babka

Aké boli posledné mesiace pre Beátu Dubasovú? Znášam to ťažko

Sestry Lenka a Lucia urputne bojovali o život mamy. Zomrela na kovid

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás