„Slovensko mi trošku pripomína Chalupkovo Kocúrkovo, ktoré má podtitul Len aby sme v hanbe nezostali. Chceme sa páčiť všetkým a potom nie sme sami sebou,“ hovorí otvorene herec SND Ivan „Tuli“ Vojtek (58). 

Do Národného divadla nastúpil presne pred desiatimi rokmi. Vo svojej novej „šatnici“ zaujal miesto po hereckej legende Michalovi Dočolomanskom (†66). V týchto priestoroch mu na stenách robia spoločnosť velikáni slovenského divadelníctva. Ich „prítomnosť“ je pre Tuliho obrovským požehnaním a nás hneď v úvode zaujímalo:

Kto je autorom týchto diel?

Dušan Hanes, ktorý má skutočne dar od Boha, a toto je jeho veľký koníček. S Dušanom sme sa zoznámili v Banskej Bystrici, kde ma nakreslil. Na základe toho mi skrsla myšlienka zachytiť na papier tých, ktorí formovali národnú kultúru, národné divadlo a herectvo. Navrhol som to Dušanovi a on súhlasil. Toto je zatiaľ výsledok jeho práce. Celá zbierka nesie názov Naši národní. Snímky, ktoré vidíte, sú kópie, originály vlastní môj dobrý priateľ, podnikateľ, milovník kultúry z Banskej Bystrice Paľo Antalič. Ten aj celú zbierku financuje a zároveň pomáha v práci Dušanovi Hanesovi. Paľo už v minulosti chcel SND obrazy zapožičať a dať ich vystaviť vo foyeri, ale krásnu myšlienku nám prekazilo pľuhavstvo, ktoré tu teraz vládne. Verím však, že čoskoro sa to podarí zrealizovať.

Nádherná práca, tieto obrazy vyzerajú ako čiernobiele fotografie.

Dušan si nevyberá len tak hocijakú fotku, na základe ktorej potom vznikne portrét. Snímka vždy musí vystihovať charakter daného človeka. Keď som bol sken jedného z portrétov osobne odniesť napríklad Štefanovi Kvietikovi (87), mal slzy v očiach. Opýtal sa ma: „Tuli, toto ešte naozaj niekto robí?“ Bol maximálne dojatý.

Máte tu aj portrét Karola L. Zachara (†85), ktorého žiakom ste boli. Ako si na neho spomínate?

Stále vravím, že je vecou sudičiek, čo vám do kolísky nalejú. Mal som to šťastie, že mi tam jedna zo sudičiek prihodila o štipku talentu aj šibalstva navyše. (Smiech.) Zachar hovorieval: „Pánbožko zasial semiačko, zelinku maličkú. Tato s mamou zelinku zalievali, občas pohnojili slzou, občas oflinkom, ale hlavne láskou, aby rástla. Potom som prišiel ja, vaša žŕdka, okolo ktorej sa vaša zelinka bude ovíjať, a mojou úlohou je, aby pevnú byľku mala, aby z vás časom boli poriadne zeliny.“ Toto bol Zachar. Úžasný človek. Až rokmi sme si uvedomili jeho prínos. V tom čase nás starší kolegovia presviedčali o tom, že je infantilný, ale aj po rokoch mi znalec povie: „Vy ste ročník pána Zachara, že? Lebo to je vidno na javisku…“ Dal nám síce len dva roky, lebo už bol chorý, ale učil nás prvým krôčikom hereckého života. Zároveň nám ukázal, akým chodníčkom sa vybrať. Za to som mu nesmierne vďačný a nikdy na to nezabudnem.

Pamätám si na jednu historku, keď mu už naozaj pamäť neslúžila. Nečakane odišiel z domu. My sme vtedy skúšali na Novej scéne s nebohým Karolom Spišákom (†65) hru Rasťa Piška Bude, ako nebolo. Zrazu sa Zachar objavil v divadle. Nevedel síce, kde je, ale akoby mu Boh bol dal vnuknutie, aby vstúpil do kultúrneho stánku. Prišiel na našu skúšku. My sme sa tam rozprávali medzi sebou a zrazu som sa ozval ja. Zachar v tom čase už nepoznal ani vlastnú dcéru a naraz len z neho vyhŕklo: „Tuli!“ Vtedy som sa rozplakal od šťastia.
Ivan „Tuli“ Vojtek

A mám s ním ešte jednu krásnu príhodu z druhého ročníka na VŠMU. Raz prišiel na vyučovanie a povedal: „Zajtra je piatok, máme hereckú tvorbu tu v aule, ale chcem vám povedať, že zajtra o deviatej nebudeme mať hereckú tvorbu tu, ale o deviatej prídete do… Ale presne vám vravím a kladiem na srdce – presne o deviatej! Presne o deviatej, nikto nebude meškať! Presne o deviatej prídete do… Dovidenia!“ My sme nevedeli, kam máme prísť, len sme vedeli, že tam máme byť presne o deviatej. Lámali sme si hlavy ja, Zuzka Tlučková (59), Mišo Gučík (58), Dušan Szabó (61), Janka Bittnerová (58), ktorá je úspešná herečka vo Francúzsku, Andy Timková (58), ktorá pôsobila v Markíze a teraz sa úspešne venuje zdravej výžive, Janka Kopsová (59), ktorá je v SND asistentkou réžie, Miloš Chrappa (59) sa takisto venuje ušľachtilej činnosti, lebo dováža a predáva víno. (Smiech.) My ôsmi sme teda zúfalo rozmýšľali, kam máme prísť. Išli sme najskôr k Zacharovi domov, ale nenašli sme ho tam. Naše kroky potom viedli do Reduty, na VŠMU, skrátka sme pochodili celé mesto, až potom najmúdrejšia z nás všetkých Zuzka Tlučková povedala: „Počúvajte, a nedal nám on voľno na piatok?“ Takto sa s nami hrajkal. Nie je to rozkošné? Mal úžasný humor a s veľkou láskou na neho spomínam. Ďakujem mu za tú žŕdku, okolo ktorej som sa mohol ovíjať. Či je dnes z tej byľky pevný kmeň, to nech už posúdi divák…

Po škole vaše kroky viedli do Divadla Andreja Bagara v Nitre.

Tam jedna žŕdka vystriedala druhú a tou bol Jožko Bednárik (†65), ktorý bol zhodou okolností takisto Zacharov žiak. Prišiel za mnou na VŠMU po tretiackych skúškach. Videli sme sa prvýkrát v živote a povedal mi: „Vojtek, ideš do Nitry!“ Krátko nato som dostal ponuku aj na Novú scénu, ale Bednárik mi nakázal ísť do Nitry, tak som šiel. (Smiech.) Bol som tam sedem úžasných učňovských rokov. Potom prišiel Ľubo Roman (77), ktorý mi zas prikázal odísť z Nitry na Novú scénu, a ja som ho poslúchol. Krátko po mne nastúpil na Novú scénu aj Bednárik a začala sa éra úžasných muzikálov. Zaujímavosťou je, že sa ma nikdy nikto nepýtal, kde by som chcel hrať, vždy to osud zariadil za mňa. (Smiech.)

Na voľnej nohe ste boli dohromady štrnásť rokov.

Áno, dvakrát sedem rokov som strávil na voľnej nohe. V divadlách nielen na Novej scéne, ale aj v Národnom divadle nastúpilo akési obdobie temna, lebo do kultúry sa začala montovať politika. Dal som výpoveď, hoci som mal malé deti a neistý príjem. Išiel som do toho rizika, ale vyplatilo sa. S divadlom som kontakt nestratil, lebo keď sa riaditeľom Novej scény stal Marek Ťapák (61), mal som každú sezónu v divadle aspoň jednu premiéru. Zároveň som opäť hrával úžasné muzikály v Nitre s Jožom Bednárikom. To boli naozaj skvostné roky.

Jednu sobotu som bol v Nových Zámkoch moderovať ples športovcov a desať minút pred začiatkom plesu som mal telefonát: „Tu je Vlado Strnisko. Máš na to tri dni, aby si si rozmyslel, či prijmeš moju ponuku na angažmán do SND.“ Mne sa roztriasli kolená a do troch sekúnd som vedel, čo mu odpoviem. Neviem, ako som ten ples odmoderoval, bol som ako vo sne. Pre mňa je SND olymp. Som tu už desať rokov nesmierne šťastný, lebo mám úžasnú prácu, ktorú milujem.

Zaujímavosťou je, že v SND sedíte na veľmi vzácnom mieste.

Keď mi bolo dovolené vystúpiť na tento divadelný olymp, dostal som šatňu s Oldom Hlaváčkom, ktorého od detstva nesmierne obdivujem. Síce sme sa dlhé roky poznali, ale mať možnosť deliť sa s ním jednu „šatnicu“… Povedal som si, že to bude pre mňa opäť dobrá škola, a priznávam, že skutočne je. Keď som sem prišiel, Oldo mi ukázal moje miesto a povedal: „S úctou si sadaj na túto stoličku, lebo tu sedával Miško Dočolomanský.“ S Mišom sme boli veľkí priatelia, často sme spolu vystupovali na rôznych podujatiach. Zahľadel som sa na oltárik, ktorý tu na jeho počesť Oldo postavil, a povedal som mu: „Ďakujem ti, Miško, že si mi dovolil sedieť na tvojej stoličke, budem sa snažiť, aby som ti hanbu nespravil.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia