Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Keď som k&nbsp;vám prichádzala, prekvapilo ma, že pred vašimi pohrebnými službami stoja ľudia vonku v&nbsp;rade.

V&nbsp;porovnaní s&nbsp;takzvanými normálnymi časmi nám aktuálne stúpol počet pohrebov asi o&nbsp;štyridsať percent. Rady vznikajú aj preto, že dovnútra nemôže vojsť viac ľudí, maximálne dvaja. Za normálnych okolností príde aj celá rodina – štyria-piati ľudia... Naše zamestnankyne, ktoré majú na starosti logistiku celého pohrebu – objednávajú vence a&nbsp;podobne, sa pokojne bez náznakov stresu rozprávali s&nbsp;pozostalými, poradili, pomohli. A&nbsp;keďže ide o&nbsp;smrť človeka, ktorého niekto miloval, vážil si ho, prístup našich zamestnankýň je citlivý a&nbsp;empatický. Teraz však musíme dodržiavať prísne protipandemické opatrenia. Niektorí pozostalí sú nervózni, že časť rodiny nemôže vojsť dovnútra. Nemôžeme však riskovať nákazu.

V&nbsp;kancelárii máte zapnutý televízor. Čiže sledujete aktuálne správy v&nbsp;súvislosti s&nbsp;koronavírusom?

Dá sa povedať, že nepretržite, pretože práve od aktuálnej situácie sa odvíja aj naša práca. Podobne ako moji kolegovia v&nbsp;ostatných častiach Slovenska, sledujem, koľko pacientov je napojených na umelú pľúcnu ventiláciu. Bohužiaľ, podľa našich doterajších skúseností, približne polovica z&nbsp;nich boj s&nbsp;chorobou nezvládne. Veľmi sme spozorneli, keď v&nbsp;Nitre museli pristaviť prvý chladiaci príves pre zosnulých, pretože kapacity nestačili. Je to dominový efekt. Začalo sa to v&nbsp;Nitre a&nbsp;postupne aj ďalšie mestá budú kupovať takéto prívesy. Pred samotným pohrebom totiž treba niekde dôstojne uložiť telá.

Keďže v&nbsp;Nitre sú kapacitné problémy, v&nbsp;neďalekej Galante miestnu nemocnicu premenili na takzvanú kovidovú. Lenže ide o&nbsp;malé, 15-tisícové okresné mesto. Zvládne to miestna infraštruktúra, pohrebné služby?

Je viac než pravdepodobné, že aj v&nbsp;tomto meste budú musieť zaobstarať chladiaci príves. Pohrebné služby na celom Slovensku zatiaľ situáciu zvládajú, v&nbsp;kritickej chvíli si vzájomne budú pomáhať, aby mohli zorganizovať dôstojné pohreby. Pokiaľ viem, aj starostovia, primátori okolitých samospráv spolu komunikujú, určite budú riešiť všetko operatívne. Všetci si teraz musíme vzájomne pomáhať. Pozostalí však musia byť v&nbsp;tomto období, ktoré nemá ďaleko od vojnového stavu, trpezliví. Podľa zákona môže byť zosnulý „na povrchu“ maximálne dva týždne, po tejto lehote jeho telo musí byť chladené do mínus desať stupňov Celzia. Kým v&nbsp;normálnych časoch sa pohreb konal do dvoch-troch dní od smrti, teraz budú pohrebné služby využívať maximálnu lehotu dovolenú zákonom, možno pristúpia aj k&nbsp;trom týždňom. Hoci zamestnanci pracujú naplno, tento proces sa nedá urýchliť. Je zima, hroby sa pripravujú ťažšie, nedá sa využiť žiadna technika, kope sa iba krompáčom. Denne preto môžeme zorganizovať dva až tri pohreby.

A&nbsp;čo kremácia? Neurýchli tento proces?

Je to navlas podobné. Na Slovensku máme sedem krematórií. Jedno spopolnenie trvá 50 až 90 minút. Čiže denne je to maximálne 22 spopolnení za predpokladu, že personál bude pracovať na plné obrátky. A&nbsp;potom treba mať na zreteli kapacitné možnosti, rakvy s&nbsp;telami treba niekde dôstojne uložiť, kým príde rad na ich spopolnenie. Kremačné pece riadi počítač. Po tisícom spopolnení sa celý systém odstaví, príde revízny technik, ktorý celú technológiu skontroluje, pec sa vyčistí. A&nbsp;keďže technológia je poväčšine zahraničná, aj technik musí v&nbsp;prvom rade pricestovať. Jeden z&nbsp;vašich kolegov novinárov sa ma pýtal, čo sa bude diať, keď hlavný hygienik nariadi spopolňovanie nebohých, ktorí zomrú na kovid. Myslím si, že by sa to v&nbsp;praxi nedalo zvládnuť.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane.</strong>

Na päť miliónov obyvateľov je sedem krematórií veľmi málo. Je to tým, že Slováci ako veriaci sa radšej dávajú pochovávať?

Na Slovensku už bolo veľa snáh o&nbsp;vybudovanie ďalšieho krematória napriek tomu, že finančne a&nbsp;technologicky je to veľmi náročný proces. Takéto iniciatívy však vždy narazili na odpor ľudí, ktorí bývali v&nbsp;okolí. Protestovali, spisovali petície... Myslím si, že táto situácia sa práve pre koronavírus zmení, v&nbsp;slovenských mestách budú na cintorínoch pribúdať urnové háje. Ľudia budú zvažovať organizáciu pohrebu, spôsob, ako naložiť s&nbsp;telom príbuzného, aj z&nbsp;finančných dôvodov.

Čiže dostali sme sa k&nbsp;peniazom, ktoré sú – hoci si to neradi pripúšťame – také dôležité...

Budeme si musieť zvykať na to, že v&nbsp;rodinách zomrie viac ľudí. Už teraz máme taký prípad, že na kovid zomrel starý otec, jeho telo je už u&nbsp;nás. Jeho manželka je v&nbsp;nemocnici napojená na pľúcnu ventiláciu, lekári jej už nedávajú nádej. Rodina váha, či vystrojiť dva pohreby alebo čakať a&nbsp;zorganizovať iba jednu rozlúčku s&nbsp;obidvoma naraz. Náklady na pohreb sa zvýšia – tipujem o&nbsp;desať či dvadsať percent – aj preto, že pohrebné služby si musia zaobstarať ochranné odevy a&nbsp;iné pomôcky, aby mohli manipulovať s&nbsp;telami ľudí, ktorí zomreli na kovid. Sme pripravení aj na to, že pozostalí budú kupovať najlacnejšie, 50-eurové truhly. Túto náročnú situáciu vnímam veľmi citlivo a&nbsp;súcitím s&nbsp;rodinami, v&nbsp;ktorých zomrú niektorí jej členovia práve na nový vírus. Na začiatku dotyční skončia v&nbsp;nemocnici, zomierajú sami bez toho, aby sa rodina mohla s&nbsp;nimi rozlúčiť. Nasleduje problém s&nbsp;pochovaním a&nbsp;peniazmi, pretože časy sú náročné aj z&nbsp;ekonomickej stránky. Ľudia prichádzajú o&nbsp;prácu, podnikatelia krachujú. Je mi to ľúto, pretože každý človek má svoju hodnotu, urobil niečo pre túto spoločnosť a&nbsp;nakoniec takto smutne odíde z&nbsp;tohto sveta.

Pohreby sú samy osebe veľmi smutné. Z&nbsp;toho, čo rozprávate, vyplýva, že tie takzvané kovidové sú ešte smutnejšie.

Presne tak. Na pohreb môže prísť iba šesť ľudí bez ohľadu na to, či sú v&nbsp;exteriéri či interiéri. V&nbsp;obradnej sieni situáciu zvládneme. Len vonku určite nebudeme robiť zo seba policajtov a&nbsp;vyháňať ľudí spred obradnej miestnosti či cintorína. Myslím si, že v&nbsp;tomto prípade by pomohla osveta. Ľuďom treba vysvetľovať, aby radšej ostali doma a&nbsp;zapálili sviečku za milovaného príbuzného v&nbsp;domácom prostredí, než by mali riskovať nákazu.

Hoci sa rozprávame už hodnú chvíľu, predsa len sa vrátim na začiatok celej tej kritickej situácie, teda k&nbsp;jari. Ste aj členom Európskej federácie pohrebných služieb. Komunikovali ste vtedy napríklad s&nbsp;kolegami z&nbsp;Talianska?

Samozrejme. V&nbsp;Taliansku pôsobia v&nbsp;tejto oblasti podnikania hlavne rodinné firmy. Hovorili mi, že museli dať emócie bokom a&nbsp;pracovať ako roboti, inak sa vraj nedalo. Aj takzvaní pohrebáci sú však len ľudia, nepochybujem, že aj v&nbsp;náročných časoch si zachovali svoju ľudskosť.

Aká bola vtedy situácia, čo sa týka vašej práce?

Na jar zomieralo menej ľudí, ale strach bol väčší, pretože sme nevedeli, čo nás čaká. Nebohých sme pochovávali v&nbsp;patologických vakoch. Pre pozostalých sme však zhotovovali fotografickú dokumentáciu tváre, aby mali istotu, že sa naozaj lúčia so svojím príbuzným.

Ako je to teraz s&nbsp;manipuláciou s&nbsp;nebohými, ktorí zomreli na kovid?

Teraz ich už môžeme obliekať, preto aj rozlúčka je oveľa dôstojnejšia. Nebudem však tajiť, že zamestnanci majú z&nbsp;nákazy strach. Predsa len, z&nbsp;tela môžu vytekať telesné tekutiny. Okrem toho sú unavení, pretože pohrebov pribúda, teda aj práce. Zvykáme si však. Pohrebné služby sú tu práve na takúto prácu – alebo na to psychicky máme, alebo nie. Ako som spomínal, musíme si zabezpečiť ochranné oblečenie, pomôcky... Práve nedávno naša asociácia adresovala ministerstvu zdravotníctva písomnú požiadavku, aby práve zamestnanci pohrebných služieb boli očkovaní proti koronavírusu.

Ľudia sa asi pracovať do pohrebných služieb nehrnú.

Tí, ktorí raz začnú pracovať v&nbsp;pohrebných službách, si zvyknú a&nbsp;ostávajú. Získať nových je však ťažšie. Keď inzerujeme voľné pracovné miesta, záujemcov je minimum. Alebo sa prihlási záujemca na miesto vodiča a&nbsp;nazdáva sa, že bude len sedieť za volantom a&nbsp;nepríde s&nbsp;nebohým vôbec do kontaktu. Nie je to tak. Po zosnulých chodievame aj domov a&nbsp;zvlášť teraz bude takýchto prípadov pribúdať. Situácia je zo dňa na deň horšia, nechcem spôsobovať paniku – hystérie je aj tak dosť –, ale musíme sa pripraviť aj na to, že nemocnice nebudú stačiť a&nbsp;ľudia zomrú doma.

A&nbsp;čo vy? Ako ste začínali? Pri vstupe do vašej firmy som si všimla dobové portréty vašich predkov, ktorí zakladali pohrebné služby, ktoré teraz vediete.

Firmu založil môj dedo, moji synovia sú štvrtá generácia, ktorá pokračuje v&nbsp;podnikaní. Priznám sa, spočiatku som sa tejto práci nechcel venovať, túžil som byť námorníkom. Do školy ma neprijali, pretože som pochádzal z&nbsp;buržoáznej rodiny, socialistické zriadenie mi nedôverovalo natoľko, aby mi dovolilo plaviť sa do zahraničia.

Bolo náročné zvyknúť si na manipuláciu s&nbsp;telom nebohého?

Prešiel som všetkými prácami v&nbsp;tomto odbore od kopania hrobov až po námestníka v&nbsp;pohrebných službách počas socializmu. Všetko sa dá naučiť – život vás prinúti. Otec mi povedal – poď, chyť, zober to, a&nbsp;ja som musel počúvať. Človekom to prvýkrát zatrasie, potom si už zvykne. Dôležité však je, aby sa naša práca robila s&nbsp;úctou a&nbsp;pietou k&nbsp;zosnulému a&nbsp;pozostalým.

Ako reagujú ľudia, ktorí vás nepoznajú, keď im poviete, čomu sa vaša firma venuje?

Rôzne. Pri svojej práci si musím pomáhať čiernym humorom. Veľmi rád kamarátom poviem – neboj sa, neprišiel som po teba, ale pre istotu si ťa pomeriam. V&nbsp;okolí sa naša rodina teší spoločenskej úcte. Keď som ako chlapec s&nbsp;otcom prechádzal cez námestie, trvalo tridsať minút, kým sme prišli domov. Každý sa s&nbsp;ním dal do reči, podal mu ruku. Hneval som sa na neho za to. Teraz však to isté zažívam ja.

Práve teraz v&nbsp;týchto náročných časoch vás budú ľudia vnímať ešte viac.

Áno, pohrebné služby budú v&nbsp;centre pozornosti. Naša asociácia to chce využiť na skvalitnenie služieb. Po mnohých dedinách a&nbsp;malých mestách sú v&nbsp;prevádzke firmy, ktoré nevedia ani správne obliecť nebohého. Chceme dosiahnuť zmenu v&nbsp;legislatíve. Z&nbsp;laika sa nestane odborný pracovník v&nbsp;pohrebných službách za tri dni školenia vo vzdelávacom centre. Chceme docieliť, aby na Slovensku, tak ako v&nbsp;západných krajinách, bola pohrebná služba učebným odborom s&nbsp;tým, že záujemca by študoval jeden rok.

Hoci je situácia s&nbsp;kovidom zo dňa na deň kritickejšia, stále sa nájdu oponenti, ktorí tvrdia, že ide o&nbsp;chrípočku.

Mrzí ma, keď čítam takéto názory na internete. Nech tí ľudia prídu k&nbsp;nám pomáhať obliekať týchto zosnulých či kopať hroby. Videli by realitu naživo a&nbsp;hneď by zmenili názor. Hnevajú ma aj ľudia, ktorí riskujú a&nbsp;nedodržujú protipandemické opatrenia. Keď je lockdown, mali by minimálne vychádzať z&nbsp;domu, hoci je to psychicky náročné, netreba zbytočne riskovať nákazu.

Druhý názor, ktorý šíria neveriaci, je to, že zomierajú iba starí a&nbsp;chorí ľudia.

Nie je to pravda. Mali sme nebohého, ktorý zomrel na kovid vo veku 27 rokov, potom to boli päťdesiatnici, šesťdesiatnici...

Nie ste síce lekár ani odborník na vírusy, ale predsa len – trúfnete si odhadnúť, kedy sa tieto zlé časy skončia?

Rozhodujúce budú tri-štyri týždne, ako sa bude vyvíjať situácia. Potom sa uvidí. Ale aj keď zažehnáme kovid, pre nás „pohrebákov“ sa to neskončí. Pribudnú samovraždy. Ľudia majú hypotéky, podnikatelia krachujú... Rodiny sú doma zavreté, tam, kde bolo domáce násilie, sa situácia iba vyhrocuje. Už len sedieť doma a&nbsp;nikam nechodiť je pre ľudskú psychiku náročné. Keď spomínam samovraždy, viem, o&nbsp;čom hovorím, máme svoje štatistiky. Stačí, keď je vonku dva týždne hmlisto, ponuro, sivo a&nbsp;málo slnka, a&nbsp;krivka úmrtí stúpa nahor. Bohužiaľ, ľudia sa vtedy hádžu pod vlak, vyskakujú z&nbsp;okien...

Hrozivý nárast pohrebov: Na čo sa podľa šéfa pohrebných služieb majú Slováci pripraviť?

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Hrozivý nárast pohrebov: Na čo sa podľa šéfa pohrebných služieb majú Slováci pripraviť?

Erika Szalayová

Súvisiace články

Kristína Svarinská: Človek musí byť aj dole, aby si dokázal naplno vychutnať vrchol

Mladosť je nekonečne krásna a dospelosť náročná, hovorí náš rovesník Ľubo Belák (70)

Žijem skromne, z úspor: Ako sa spevákovi ADAMOVI ĎURICOVI darí v neistote zabezpečiť rodinu

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás