Vladimír Kampf

Štát na náš národný symbol prispieva. Stará sa oň Múzeum mesta Bratislavy. Daniela Kodajová z&nbsp;Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, vedeckovýskumnej inštitúcie, sa hlbšie venuje 19.&nbsp;storočiu, ktoré je práve plné mýtov a&nbsp;posilňovania národnej hrdosti. My ako slovenský národ sme len ďalší v&nbsp;poradí, ktorí si hrad na sútoku Moravy a&nbsp;Dunaja vzali za svoj.

Na brale, kde dnes stojí hrad, stála pravdepodobne keltská pevnosť či pozorovateľňa. Devín stojí na významnom, strategickom mieste na sútoku riek s&nbsp;rovinou na jednom brehu a&nbsp;chránený pohorím z&nbsp;druhého brehu. Preto vždy plnil úlohu strážneho hradiska, hradu či vojenskej pevnosti. Bývala to hranica medzi rakúskym mocnárstvom a&nbsp;Uhorským kráľovstvom. Devín má na druhej strane Dunaja bračeka

–&nbsp;Hainburgský hrad. Na rakúskej strane vládli Babenbergovci. S&nbsp;poslednou dedičkou tohto rodu sa oženilo politicky vcelku bezvýznamné habsburgské knieža. Bol to však rešpektovaný vojvodca Rudolf. Sobášom vzniklo súštátie, ktoré sa stalo základom habsburskej ríše. Hranica Rakúska a&nbsp;Uhorska šľachticom nebránila v&nbsp;tom, aby mali majetky na oboch stranách hranice. Preto v&nbsp;19.&nbsp;storočí podporovali budovanie železnice či paroplavby, ktoré im zjednodušovali cestu na ich panstvá. Habsburgovci si k&nbsp;rodinnému rodopisu prirátali babenbergovský rod, čím posunuli počiatky svojho rodu ešte hlbšie do minulosti. Tisícročie starobylého európskeho rodu má teda hodne mýtotvorný základ.

Hoci mali Habsburgovci veľa veľkých bojovníkov, ich diplomacia smerovala k&nbsp;tomu, aby to, čo sa dá získať sobášnou politikou, ňou získali. Z&nbsp;toho vznikla aj vzletná myšlienka: Iní nech bojujú, ale ty, šťastná Austria, sa vydávaj.

To je zasa celkom milé a&nbsp;pekné.

Patrí to k&nbsp;mýtotvorbe. Je jasné, že nie všetky územia mohli získať takto, oveľa častejšie sa vydávali do boja. Sobášili sa s&nbsp;princeznami zo susedných krajín, ktoré im prinášali ďalšie majetky. Keď bolo na vrchole Španielsko, utvárali dynastické zväzky i&nbsp;so Španielkami, ktoré im priniesli okrem iného bohatstvo plynúce z&nbsp;indiánskeho zlata a&nbsp;kopu ďalších výhod.

Aké postavenie v&nbsp;tom všetkom mal hrad Devín, keď nikdy nebol panovníckym sídlom?

Vždy tam bola vojenská posádka a&nbsp;prístrešie pre pútnikov, ktorí sa tu počas vysokej hladiny Dunaja na čas uchýlili, kým sa dalo prejsť cez brod. Na Devín prichádzalo množstvo cudzích ľudí. Vyberali tu mýto, ale prvoradá bola vojenská posádka.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Takže pred Slovákmi nebol ni­kto, kto by k&nbsp;hradu mal až taký srdečný vzťah?

Maďarská histografia ho tak­isto opisuje ako významné miesto. Preto tam vztýčili stĺp s&nbsp;turulom, čo je maďarský mytologický vták. Podobá sa na dravého vtáka a&nbsp;rôzni autori jeho výzor prirovnali k&nbsp;orlovi, sokolovi a&nbsp;jastrabovi. Bol to významný strážny hrad. Turul Devínu dodal vážnosť maďarského územia. Žiadny panovník tam však nikdy nebýval.

Len politický. Devín bol príliš ďaleko od centrálnej časti Uhorska. Nezohral ani úlohu v&nbsp;slávnych protitureckých bojoch. Turci sa pokúsili dobyť Viedeň v&nbsp;roku 1683. Keby sa im to bolo podarilo, boli by získali mocenskú dominanciu na území od Balkánu až po stredný tok Dunaja, ale nepodarilo sa im to a&nbsp;stiahli sa.

V&nbsp;rímskom období tu však bol jeden zjednotiteľ.

Vojvodca Vannius bol prvý po mene známy vládca na území dnešného Slovenska a&nbsp;zároveň verný spojenec rímskeho impéria, nevládol však Slovanom. V&nbsp;tom čase Rím upadal. Vannius miestne kmene prinútil, aby proti sebe nebojovali. Potom prišli Slovania a&nbsp;začali si stavať stabilnejšie sídla. Do rímskych murovaných stavieb sa však nesťahovali.

Ani ich nezničili, ani ich nijako vážnejšie nevyužívali.

Vnímali ich ako chrámy cudzích bohov, ktoré by im priniesli nešťastie. Podľa profesora Matúša Kučeru sa však mnohé z&nbsp;nich zachovali preto, lebo Slovania pochopili, že keď idú na záchod, pod strieškou je to pohodlnejšie. Neprší im na hlavu. Rímske stavby práve preto mohli dlhšie odolávať. Je to historka, ktorú hovoril študentom na pobavenie, ale niečo na tom bude.

Starí Maďari však prišli až po Slovanoch.

O&nbsp;územie pozdĺž toku Dunaja bol naozaj veľký záujem. Približne v&nbsp;5.&nbsp;storočí vytlačili z&nbsp;toho územia germánske kmene Keltov. Až po nich sa tu usídlili Slovania a&nbsp;od 9.&nbsp;storočia sem prenikali staromaďarské kmene. Tie už prišli do poľnohospodársky kultivovaného kraja. Aj Slovania pôvodne kočovali, ale venovali sa aj poľnohospodárstvu. Keď prišli na územie, kde bol dostatok vody, lesov, úrodných naplavenín, museli sa cítiť ako v&nbsp;bájnom Egypte. Prečo by tu nezostali? Využívali ochranu hôr, v&nbsp;ktorých sa lepšie bráni ako na rovine. Slovania si tu začali stavať hradiská a&nbsp;kultivovali osídlené miesta.

Zjednotiteľom starých Slovanov bol kupec Samo z&nbsp;Franskej ríše.

Nebol to rešpektovaný bojovník, ale chlapík, ktorý potreboval pokojné územie, aby mohol bezpečne a&nbsp;pohodlne obchodovať. Bol pragmatický. Vo Franskej ríši na územiach dnešného Španielska, Francúzska a&nbsp;Nemecka mali záujem o&nbsp;orientálne predmety a&nbsp;tovar spojený najmä s&nbsp;prírodnými olejmi. K&nbsp;tomu vozili kožušiny a&nbsp;kvalitné víno dozreté na južných slnečných svahoch. Záujem bol aj o&nbsp;sklo, výšivky a&nbsp;arabesky, ktoré sa v&nbsp;západnej Európe páčili. Samo zjednotil kmene, ktoré mal po obchodnej trase zo západnej Európy do Grécka, pravdepodobne až do Prednej Ázie.

Hovoríme tomu Samova ríša.

Prakticky to bola dohoda o&nbsp;neútočení na Samove transporty a&nbsp;on za to sľúbil miestnym obyvateľom pokoj, pretože mal možnosť eliminovať ich snahy o&nbsp;prepadávanie jeho vozov s&nbsp;luxusným tovarom. Samova ríša fungovala iba počas jeho života, 26&nbsp;rokov. Mal veľa slovanských žien, veľa slovanských synov, ale nikto z&nbsp;nich sa nestal jeho nástupcom. Nemali na to. Samo si azda myslel, že je nesmrteľný, keď žiadneho zo synov nepripravil na vládnutie. Najpravdepodobnejším dôvodom, prečo to neučinil, bolo, že nechcel riskovať, aby sa jeho dedič dostal do konfliktu s&nbsp;Franskou ríšou. Samova ríša znie veľkolepo, ale bol to prakticky len mier zbraniam a&nbsp;upozornenie: Neokrádajte ma, lebo vám ublížim.

Pokračovanie článku na ďalšej strane...

Z&nbsp;Franskej ríše sem prichádzali kňazi, ktorí pokresťančovali obyvateľstvo.

Územia Franskej ríše si podelili traja bratia. Panónia, ktorej súčasťou je aj časť súčasného Slovenska, pripadla Ľudovítovi Nemcovi. Liturgickým jazykom franských kňazov bola latinčina, tak ako v&nbsp;celom kresťanskom svete s&nbsp;výnimkou Byzancie, kde túto úlohu plnila gréčtina. Franský kráľ vybral spomedzi bojovníkov veliteľov, ktorí sa stali jeho údelnými kniežatami na určitom území a&nbsp;s&nbsp;určitými kompetenciami, ale podliehali jemu. Šéfom bol stále on.

Zdá sa, že sme odbočili od Devína.

Hovoríme, že to malo byť sídlo veľkomoravských kniežat, ale k&nbsp;tomuto obdobiu a&nbsp;tvrdeniu sa viaže viac fantázie romantického obdobia historiografie a&nbsp;literatúry ako dôkazov. Predstava Rastislava, ktorý sa vymaní spod vplyvu franského kráľa tým, že požiada byzantského cisára, aby mu poslal učiteľov a&nbsp;biskupa, a&nbsp;tak sa zbaví formálnej nadvlády Frankov, je podľa mňa za hranicou akéhokoľvek triezveho uvažovania. Rastislav predsa dobre vedel, aká je jeho pozícia voči franskému kráľovi. Ďalšie tvrdenie, že pozvaní učenci z&nbsp;Byzancie, Konštantín a&nbsp;Metod, boli vierozvestcovia, že priniesli vieru a&nbsp;písmo, je opäť jeden z&nbsp;príbehov, ktorý mystifikuje naše národné dejiny. Veď kresťanstvo tu už bolo. Okrem toho písmo v&nbsp;čase, keď ani knieža nebolo gramotné, predsa nemohlo mať kľúčový význam. Pre vtedajších ľudí písmo nemalo hodnotu. Stačilo, že ho ovládali pisári a&nbsp;úradníci. Misia Konštantína a&nbsp;Metoda bola krátkodobou záležitosťou. Trvala šesť rokov a&nbsp;ešte aj počas nich podnikli trikrát cestu do Ríma, takže dlhé mesiace tu neboli. Po Cyrilovej smrti sa síce biskup Metod vrátil, ale bol uväznený a&nbsp;jeho žiaci vyhnaní z&nbsp;krajiny. Franský kráľ podnikol kroky na stabilizovanie územia. Cyrilo-metodská spomienka sa stala nežiaducou.

Rastislav teda nebol ktovieaký politický vizionár.

O&nbsp;necelých dvesto rokov kresťanský svet postihlo vnútorné členenie –&nbsp;schizma, a&nbsp;rozdelilo sa na západné a&nbsp;východné. O&nbsp;ďalšie tri storočia padol Konštantínopol. Byzancia nebola taká pevná, po dlhodobom rozklade sa nakoniec ako ríša zrútila. Aj Franská ríša sa rozdelila a&nbsp;formovala sa ako budúca francúzska a&nbsp;nemecká oblasť, ale nebolo to také zničujúce ako pád Byzancie a&nbsp;kresťanstvo sa tu udržalo.

Mýtus o&nbsp;jednej zo škôl na Devíne, ktoré vraj vychovávali chlapcov za kňazov v&nbsp;duchu cyrilo-metodskej misie, je teda na nepravdepodobnom základe?

Je to veľmi prikrášlené. O&nbsp;príchode Konštantína a&nbsp;Metoda, o&nbsp;ich cestách do Ríma sú záznamy, ale čo sa tu u&nbsp;nás dialo, vlastne nevieme. Môžeme čerpať iba z&nbsp;diel, ktoré napísali ich učeníci s&nbsp;odstupom času. Na každom pohrebe máte pocit, akoby zomierali len šľachetní ľudia... Spomienkový optimizmus je silný. Veď my vôbec nepoznáme ani Cyrilov, ani Metodov hrob. Cyril zomrel v&nbsp;Ríme a&nbsp;Cyrilom bol len 47&nbsp;dní. Bolo to jeho rehoľné meno. Predtým bol Konštantínom. Vydávanie Devína za sídlo kniežaťa či aspoň cyrilo-metodskej školy zatiaľ nikto exaktne nedokázal. Na Devíne archeológovia doteraz nevykopali žiadneho muža s&nbsp;mečom či koňom, či krížom, knihou alebo pochovaného s&nbsp;inými poctami. Sú tam hroby starých mužov, žien, detí bez výzdoby. Ale možno ich nepochovávali na hrade, ale na mieste, kde dnes stojí dedina, a&nbsp;veľký objav nás ešte len čaká.

Na hrade vaši kolegovia kopú dvesto rokov a&nbsp;zatiaľ nič honosné nenašli?

Je to o&nbsp;veľkom prikrášľovaní. V&nbsp;okolí Nitry sa našlo viacero sakrálnych pamiatok, na Morave osídlenie vo väčších útvaroch, čo naznačuje existenciu sídla, ale samotný Devín je skromnejšie archeologické nálezisko. V&nbsp;období napoleonských vojen vyhodili hrad Devín do vzduchu francúzske vojská ako mocenský prejav víťazstva nad Rakúskom. Potom už bol hrad na brale v&nbsp;ruinách, kde už nesídlila ani vojenská posádka.

Sme znova v&nbsp;19.&nbsp;storočí.

V&nbsp;duchu rodiaceho sa nacionalizmu a&nbsp;romantizmu zorganizoval v&nbsp;roku 1836 Ľudovít Štúr vychádzku šestnástich študentov, ktorým rozdal texty, a&nbsp;svojím spôsobom pripravil scenár tohto podujatia. Rumovisku pripísali romantici význam miesta zašlej slávy slávnych Slávov, rovná sa Slovanov. Tu prijali slovanské mená a&nbsp;prísahu, že budú navždy oddane slúžiť svojmu národu. To bola hlavná časť ich stretnutia. Lenže pre dnešného človeka je zaujímavejšie, že potom išli do krčmy a&nbsp;nemali na zaplatenie. Čo mi je ľúto, pretože podstatný bol duchovný zážitok tohto stretnutia. Mohli utiecť, ale urobili všetko pre to, aby zaplatili. Dvoch poslali do Bratislavy zo­hnať peniaze a&nbsp;tí sa vrátili. Devín nie je tak blízko. Chvíľu im to trvalo. Nechceli, aby duchovná časť ich slovanských krstov bola pošpinená nezaplateným účtom. To, že neboli solventní, nikoho nemôže prekvapovať, pretože to boli študenti.

Štúrovci potrebovali symbol a&nbsp;k&nbsp;nemu legendu.

Predkovia dnešných Slovákov žili stáročia vo významných európskych štátnych útvaroch, ale ani jeden nepredstavoval národný štát. Predstava, že sme národom a&nbsp;kedysi v&nbsp;minulosti sme mali významný štátny celok, z&nbsp;nás robila niečo lepšie. Zrazu sme boli národ inej kategórie, ktorý sa môže odvolávať na nejaké historické právo. Preto si štúrovci vybrali za cieľ prísahy a&nbsp;krstu hrad, ktorý sa spájal s&nbsp;obdobím Veľkomoravskej ríše. V&nbsp;tom čase to boli viac predstavy ako historické fakty. Takto vypĺňali našu deravú pamäť.

Jednoducho sa vybrali cestou –&nbsp;takto to bolo a&nbsp;dôkazy nájdeme neskôr.

Potom sa uvidí. Bolo to veľmi dôvtipné. V&nbsp;babylone jazykov, ktorými sa v&nbsp;Uhorsku rozprávalo, sa rozhodli pre kodifikáciu jazyka. Štúr onedlho odišiel na štúdiá do Lipska, kde študoval lingvistiku. Chcel mať teoretický základ, aby dokázal vystavať jazyk. Na to opäť štúrovci využili Cyrila a&nbsp;Metoda. Tradovalo sa, že priniesli vieru a&nbsp;písmo. Štúr priniesol koncept kodifikovaného spisovného slovenského jazyka, ktorý získal stúpencov. Cyril a&nbsp;Metod, v&nbsp;tom čase už vyhlásení za svätcov, sa jeho generácii národných aktivistov hodili do koncepcie, pretože pôsobili v&nbsp;období pred schizmou, čiže boli akceptovateľní ako univerzálny kresťanský symbol i&nbsp;pre katolíkov a&nbsp;evanjelikov rozdelených reformáciou. Ríša veľkomoravského kniežaťa sa im takisto hodila. Zákutia nacionalizmu sú úžasné v&nbsp;tom, čo všetko sa cez ne dá urobiť. Dôležitá je viera. Devín sa zrazu stal naším hradom a&nbsp;súčasťou našich dejín, sídlom slávnych časov slávnych slovanských predkov. O&nbsp;nejakom hraničnom či uhorskom hrade sa už ani veľmi nehovorilo.

To sa nám do predstavy samostatného národa hodilo. Skúšal si ešte niekto po štúrovcoch privlastniť Devín?

Po vyhlásení rakúsko-uhorského dualizmu sa stal Dunaj vnútornou hraničnou riekou medzi rakúskou a&nbsp;uhorskou časťou krajiny. V&nbsp;uhorských príbehoch mal opäť významnejšie miesto. Neskôr za Tretej ríše počas druhej svetovej vojny bol vyhlásený za germánsky symbol, ktorý Nemci interpretovali tak, že až potiaľto siahalo v&nbsp;minulosti nemecké územie. Poukazovali na to, že všetci, ktorí protestujú proti novej mape Európy, vlastne na nespokojnosť nemajú dôvod, pretože Germáni tu boli už dávno pred nimi. Po vojne sa organizovali na Devíne slávnostné slovanské dni. Zúčastňovali sa na nich sovietski veľvyslanci, umelci, zástupcovia armády, ktorá porazila fašizmus, a&nbsp;Devín bol opäť vydávaný za starobylé slovanské hradisko. Po zriadení železnej opony sme sa učili, ako náš národ zbúral na Devíne stĺp s&nbsp;turulom i&nbsp;stožiare s&nbsp;nemeckými vlajkami. Hrad sa načas stal symbolom našich národných lamentácií o&nbsp;tom, ako sme boli neuznaní za národ a&nbsp;kto nám čo nedovolil. My sme však všetko prekonali a&nbsp;Devín je náš. I&nbsp;keď až do roku 1989 bol zároveň symbolom neslobody, pretože sa okolo neho ťahala ostnatá hranica. Udalosti roku 1989, pochod ľudí k&nbsp;Devínu i&nbsp;na opačnom brehu Dunaja a&nbsp;obrovské zhromaždenie na hradnom kopci ukázali, že Devín má pre Slovákov hodnotu nielen ako malebné výletné miesto, ale aj ako symbolické miesto dôležitých historických udalostí a&nbsp;pamäti na ne.

Hrad Devín je náš národný poklad: Viac predstáv ako historických faktov

Vladimír Kampf

Plus TV

Ivana Gáborík a jej príprava na Vianoce: Takto doma vypekajú s dcérkami!

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 19. decembra 2024

Nezničiteľný Maroš: Trikrát porazil rakovinu, no prišiel o nohu! Dnes zdoláva Spartan preteky

Výber pre vás

Hrad Devín je náš národný poklad: Viac predstáv ako historických faktov

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Život Ivana Kočnera († 53): Túžil byť režisérom, práca v kaviarni bola pre neho balzam na dušu

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Prekvapenia za stenami: Komplikovaná cesta k životnej podstate

Plus TV

Ivana Gáborík a jej príprava na Vianoce: Takto doma vypekajú s dcérkami!

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 19. decembra 2024

Nezničiteľný Maroš: Trikrát porazil rakovinu, no prišiel o nohu! Dnes zdoláva Spartan preteky

Výber pre vás